Som vietor, ktorý sfúka lístie stromov k zemi,

som tým lístim mierne unesený.

Ako padá a letí,

ako sa vznáša a blúdi všetkými smermi. 

Je žlté, suché a ani nepovie "pomôžte mi.."

A kam?! Späť? To predsa nejde a bolo by to smiešne,

ako by sme chceli spievať hluchým piesne.

Akoby sme sa báli prísť o ten stromov šat,

akoby sme sa báli dostať mat.

A ako sa boja stromy, čo vidia zimu prvý krát.

Je dobré nebáť sa.

Kráčať s hlavou vztýčenou, nie k oblohe, ale k očiam,

k umu a k zdravému rozumu.

Stáť ako strom, aj keď s opadaným lístim,

kráčať krokom ako koreň!

Pevným, istým.

Aj keď cítim v lísti vietor a mráz,

a nemám chuť sa smiať,

je dobré nebáť sa.

Veď zima je len zlomkom času a nie kat.