Minule som sa ponoril do hrozitánsky hlbokej studne. Mala aspoň 20 metrov. Bola v nej voda, čistá ako krištáľ. Trochu som sa bál. Narazil som až na samé dno. Ľahol som si na chrbát a vydýchol som vzduch z pľúc, ktorý sa rozdelil na desiatky malých bubliniek. Vyleteli zo mňa ako kŕdeľ vtákov. Ako poslovia duše, ktorí sú viditeľní len vo svete vody.  Sledoval som ako sa vzdiaľujú k hladine. Mierne vibrovali a odrážali krásne farby a mohlo sa zdať, že sú zo samého striebra. Pripadalo mi to, ako by som  letel  ja, do ešte väčších hĺbok.  Akoby v tej vode tancovali a miestami som mal pocit že na mňa šepocú. Možno sa mi smiali. Možno mi niečo vraveli no vôbec som im nerozumel. Len som sa  tak trochu  usmial. Ten úsmev,  bol len pre ne.
Chcel som ich dobehnúť ale bol som taký unavený, že som sa rozhodol si  ešte chvíľu poležať. Len tak. Na chvíľu som privrel viečka a keď som ich znovu otvoril boli omnoho ďalej.
Krátky čas som ešte počul ich tlmené bublinkovanie a potom zrazu všetko stíchlo. Možno dorazili k hladine, vyprchali von, do ich neznáma. Alebo do môjho sveta? Vtedy mi začalo chýbať to ich vodozmyselné šveholenie. Bolo to také pekné, malo to rytmus. Ako keby tĺklo mnoho sŕdc. Prial som si repete, ale na ďalšie bublinky mi už v pľúcach nič nezostalo.  A tak som sa díval do čistej mĺkvej vody a v ten moment pre mňa zastal čas. To zvláštne ticho. Len v diaľke sa mihotala hladina. Predstavovala pre mňa bránu, východ zo sveta ticha a kúziel. Taký obyčajný malý kruh na konci.  Dá sa zablúdiť? Netrafiť von? Možno áno, aj keď to znie absurdne. Ja som sa rozhodol nezablúdiť. Šiel som presne tam, kam  mi ukázali cestu tie strieborné bubliny. Keď som videl, ako sa natešene predierajú skrz masu vody, ako sa snažia predbehnúť jedna druhú a šveholia, mal som hroznú chuť vdýchnuť ich späť. Cítiť ich radosť pri ceste na slobodu. Von z ticha do svetla. Do sveta hudby a tepla. Do sveta slnka a kŕdľa vtákov.

Cesta trvala dosť dlho, už som si myslel, že to nestihnem.
Keď som prerazil hlavou bránu ticha, z duše som sa nadýchol a všetky tie bublinky, ktorím som tam dole dal voľnosť a nestačili uniknúť boli možno znova vo mne. Hriali ako slnko a ja som im sľúbil, že niekedy tam dole znova zablúdim a  len pre ten pohľad, pre ten ich šepot a tanec im dám znova slobodu