Ahoj Majo

Prečo ti píšem? Len tak, nesmie sa to? Však sa poznáme. Len tak som šiel po meste a len tak mi napadlo, že ti napíšem, lebo som len tak videl (a samozrejme nechtiac) len tak počul aj pár ľudí. Napríklad tá ženská, čo stála na chodníku s prekríženými nohami v čudných silónkach a telefonovala. Vyzerala veľmi dôležito. Je to potrebné? Vyzerať pri telefonovaní dôležito? A z toho, čo som nechtiac počul  som zachytil najmä tie opočúvané frázy – to sa spraví, ešte tri mesiace, tak to má byť. Majo, to sme sa fakt tak zautomatizovali?

Kedysi dávnejšie som písal o korporátnej prázdnote.  V tomto meste, Majo, ju stretávam na každom kroku. Aspoň mám taký pocit. Akoby z učebnice syndrómu vyhorenia. Aj keď sa väčšina tvári, že ich to baví. Nebaví.  Musíme tak skutočne skončiť všetci? V jednej piesni  sa toto mesto opisuje ako „najväčšie z malých miest na okraji sveta“. Ale ja mám pocit, že u nás by to mohlo byť ktorékoľvek mesto. Malo by predstavovať silu, komunitu – tuto je však iba veľké zoskupenie inidividualít čakajúcich na sliepku znášajúcu zlaté vajcia.

A ten pán vyzerajúci normálne o pár metrov vošiel do podniku s čudesným názvom, niečo o mojom dome. Môžeš ísť do baru s názvom môj dom? Chcel by som mať v dome bar? Ja teda nie, ale ak ide o peniaze, tak to asi nevadí. Zvonka to vyzeralo ozaj ako doma. Pohovky, vankúše, plyšák, teta Rozália s mobilom a obligátnym úsmevom pri zdvihnutí hovoru. Bál som sa vojsť. Náhodou by som  sa tam ozaj cítil ako doma. To som nechcel riskovať.

A tie autá keď idem cez prechod. Všetci sa tvária, ako keby tam neboli. To je asi taký zvyk. Ja občas rozmýšľam o tých ľuďoch, kto sú, prečo idú autom, kam asi smerujú, snáď sú to dobrí ľudia.  A ja pre nich asi ani neexistujem.  Dívajú sa kamsi do stratena. Možno iba tam, kde sami cítia, že sú. Stratení. Veď keby im nad hlavami prebehol trojhlavý jednorožec, tak by ho nevideli, lebo by práve písali smsku, alebo niečo také.  Tak to je Majo, dívame sa kamsi do diaľky, za snami. Niekedy ťažko povedať, čie sny to sú. Ale robíme všetko pre to, aby sme ich naplnili. A keď dojde na lámanie chleba, tak my už máme v rukách aj strúhanku. A tak sa pýtam: „Majo, existuješ ty vôbec?“