„Majka? Do ktorej strany sa píše L?“

„Do pravej.“

„A nevadí, že som napísal E so štyrmi čiarkami?“

„Nie.“

„A do tej strany,“ ukáže naľavo, „sa píše J?“ prikývnem.

„A čo to vlastne píšeš?“ Pýtam sa.

„Nepoviem.“ Odfrkne cez pokrčenú bradu, nahnutý do papiera.

„Bude to aspoň čitateľné?“ Vyzvedám nakúkajúc mu ponad plece na kúsok textu pripomínajúci epos v klinovom písme. Neodpovedá.

„Maťo... tak povieš mi čo to je?“

„Nie! Nedívaj sa!“

„Ale na to mám oči, aby som sa dívala... slyšíš?“

„Jo, slyším, už som dopísal, môžeš si prečítať.“

VJEM

SOM

DEŽO /ž obrátené ako hranaté S/

VEČOSI

OMŇE

MISLIŇE

MAJKA

J

EMOJA

NAJ J

LEPŠJA

SESTRA

„Ejha, to je krásne!“ Pochválim ho.

„Idem to dať prečítať ockovi!“ Odbehne preč a keď sa nadšený vracia, oznamuje mi, že to dal prečítať obidvom – aj ockovi, aj starkému.

„A čo ti povedali?“

„Dedo že dobre, a ocko, že tak.“ Môj oco bol vždy kruťas.

„Majka? Poviem ti vtip! Ide Rus, Nemec a Slovák hrať hru kto čo zhodí z lietadla. Ide Rus, zhodí vidličku. Ide Nemec, zhodí nožík. Ide Slovák, zhodí bombu. A idú sa pozrieť čo sa stalo. Nájdu plakacie dievčatko. A pýtajú sa jej:

-          Čo sa ti stalo, dievčatko?

-          No viete, ja som sa tu hrala a do zadku sa mi zapichla vidlička.

Idú ďalej a nájdu plakacieho chlapčka.

-          Čo sa ti stalo, chlapček?

-          No viete, ja som sa tu hral a do zadku sa mi zapichol nožík!

Idú ďalej a stretnú usmiateho dedka.

-          Čo sa vám stalo dedko, že sa tak smejete?

-          No viete, ja som si prdol a za mnou sa ozvalo veľké buuuum!

Hahahahahahahahahehehe!“ Smeje sa sám na sebe.

„Poď, ideme odpratať tento riad zo stola.“ Prehodím akoby len tak a habem z tisícročného stolíka na terase poháre po zalievanej káve, ktorú oco so starkým popíjali pred tým, než išli montovať skleník do záhrady. Na linke už nejaký umytý riad čaká a tak prikážem Maťovi, aby ho utrel, lebo je lenivý a má tuleniu nemoc. Odbehnem ešte von, zobrať opustený tanierik od salámy, keď môj brat vykukne z kuchyne; v ruke čierny pohár a v ňom napchatá utierka. V prvom momente mi vôbec nedochádza, čo je to za pohár. Až v kuchyni, keď z neho tú utierku vytiahne, zložím hlavu do dlaní.

 „Hups...“ Zjojkne. Utierka je celá čierna a všade na zemi sa povaľujú hrudky kávových zrniečok!

„Preboha, kretíno!“ zvriesknem. „Okamžite to oriaď!“

Skloní sa k zemi a tou istou zasratou utierkou začne utierať dlážku.

„Ježiš nie tak!!!“

Na to sa pokúsi utierku vyprášiť, pričom posledné zvyšky kávy lietajú všade dookola. Nemám silu sa na to pozerať; chvíľu mu ako papagáj rezignovane opakujem aby to pozametal, kým on medituje nad tým, ktorú metlu zobrať a zároveň sa veselo rozpráva sám so sebou, napodobňuje zvuky pušiek a divých zvierat. Som vytočená do mrakov, umyjem posledný riad a od zlosti mu prikážem všetok ho utrieť. Zvláštne je, že veľmi nenamieta, aj napriek tomu, že lenivosť je zlá choroba. Ja zatiaľ sedím na terase. Zazvoní mi mobil; je to Klaudia alebo Klaudička, Klaudiak, Karol, či Karličiatko, Karlička, Karliča, Ňuňu a ešte všelijak inak – kamarátka z detstva, poznali sa už naše mamy, poznáme sa my a aj naše deti sa celkom isto budú poznať.

Na večer si naplánujeme opekačku v altánku. Karol chce, aby som prišla k nej, lebo ešte musí umyť chodbičku, terasu a vystriekať nábytok neviem kde, ale ja tvrdím, že nakoľko jej práce trvajú štyri a pol hodiny, ostanem radšej doma. Vtom si spomeniem na svojho brata a vyrozprávam jej čerstvú historku. Zlosť zo mňa akosi opadá a strašne sa na tom smejeme.

Maťo vykukne z dverí:

„Majka? S kým voláš?“

„S Karličkou, prečo?“

„A na čom sa smejete?“

„No na tebe...“

„Majka? Ty si ma zosmiešnila?“

„Samozrejme...“ a smejem sa ďalej. V podstate je milý, pomyslím si a dopíšem nateraz týchto pár riadkov.