A tak som si dal meno. Úplne sám. Nachvíľu to bol krásny pocit. Ísť k veľkému cieľu, byť najlepší - ako v každej reality show. S iba svojim menom. Boli mi dané, potom som si dal nejaké sám. S menom je asi všetko ľahšie. S menom som a budem niekto. Je to lepšie, ako len "človek". Ale meno má predsa každý. I keď som si dal to svoje ja sám? Kto mi dal právo? A kto dal právo im? A nakoľko je moje meno mnou? 

Po istom časovom úseku som si na svoje meno zvykol. Alebo som si chcel zvyknúť. A prezentoval som sa ním. A bolo mi dobre. A potom si okolie na to moje meno aj zvyklo. A potom pre niekoho niečo moje meno aj znamenalo. A aj potom sa svet pokojne točil ďalej (besne). A keď som svoje meno začal mať rád, začalo byť zle. Ale menu to bolo jedno, proste si ďalej plávalo akýmsi éterom. A potom som možno aj ohluchol. Voči iným menám. Aj voči svojmu. Asi potom aj splynulo. So mnou. Stalo sa mojou súčasťou. Ale možno len umrelo. Z nedostatku záujmu - tak, ako umierajú starci a ilúzie. 

A možno je to meno akousi záhadnou zárukou kvality. Jednoducho ukazovateľ. Meno však bolo naďalej nemé. Ráno som sa zobudil a ono sa nehlásilo, nakoniec, nikdy to nerobievalo. Meno bolo len rastlinou, občas dobre živenou, inokedy zanedbávanou, stále však držiacou sa pri živote. Ale rovnako ako tichá voda, ktorá myje brehy a stále ostane len tichou, aj meno bolo stále len čímsi vo vzduchu. Tak som ako jeho tvorca raz jeho podstatu upravil. Ale stále nemohlo hrať futbal. Stále nemohlo variť praženicu. Stále nemohlo chodiť v gumákoch. Metafyzika trubíc v malom. Keby malo to meno oči, strašidelne by gánilo. Iba preto, lebo môže. Možno by aj blikalo a smialo sa, ako tie rozkotúľané milé písma na obchodoch s tovarom pre deti. Ale to mená predsa nerobia. Mená sa iba nosia. A pokojne mohlo byť mojim novým menom aj peklo. Lebo veď, prečo nie? 

Stigma, ktorú si dávame sami. Večný žiaľ za dejmi dávno uplynulými. Neistota a strach z budúcnosti. To, čo nám dáva tvár. To sme my.