Už odbila posledná hodina leta a jeseň sa blíži na scénu míľovými krokmi.

A ty len sedíš doma.

Tajomný pozorovateľ 

v hrubom svetri a s čajom v ruke,

opíjaš sa pohľadom spoza okna.

Ach mágia stúpajúcej pary,

naplň ma svojím prchavým kúzlom.

Si iný ako ostatní.

Vzdávaš sa posledným dúškom

svojho tepla, ktoré ani nevlastníš.

Skoro si zabudol ako chutí dážď.

Svetru prenecháš kúsok seba

a prírode sa dávaš tak, ako ťa chce ona.

Bosý a nahý vstupuješ do kráľovstva monzúnov.

...mrholí...

A jemné kropaje vo vetri,

na telo dopadajú ako konce ihiel.