„Klop, klop, klop, klop,“ pretínal ticho zvuk noža dopadajúceho na kuchynskú dosku. Podchvíľou si nabrúsil nôž, aby rytmus krájania ostal čo najpravidelnejší. Kuchynskú symfóniu prerušila obligátna otázka: „Čo to krájaš?“

„No čo asi? Cesnak“,  krútil hlavou a rytmus krájania sa mu rozladil. Po chvíli výsmešne pokračoval: „A ty by si nechcela krájať?“ Mama po chvíľke vzdychla: „Nie, nechcela, netreba mi.“

„Každý chce krájať, každý krája!“, vybafol. Len chvíľa ho delila od toho, aby začal krájať nepravidelne. V duchu sa snažil upokojiť, aby nemusel porušiť svoju železnú istotu. Ak už, tak aspoň nie kvôli nej.

Mama si zotrela z líca slzu, zahryzla do cesnaku a vyšla von z kuchyne. On pomaly rozpolil ďalšiu hlávku cesnaku, znovu nabrúsil nôž a žmúriac do pološera pokračoval v krájaní.

***

„A veľmi to smrdí, keď opália svini chlpy? Svini chlpy? Svinské chlpy?“ pišťal Mišo. Na verande svojim krikom len zväčšoval chaos. Mama posledný krát zrevala na syna: „To fakt s nami nejdeš? Je to jeho prvý nôž.“ Po chvíli sa zjavil tesne za ňou. Strhla sa. Naklonil sa k nej a šepkal: „Je to ešte šteňa, nemá ani päť rokov. Ja som mal svoj prvý nôž, keď som mal osem. Nášmu rodu to jednoducho nie je súdené.“  Ona celá červená ledva habkala: “Začali sme príliš neskoro, dopraj aspoň bratovi trochu šťastia. Ak bude mať dobrého učiteľa, podporu a lásku tak to možno dotiahne aj do filharmónie.“

On len odvrkol: „Takže mne ste lásku nedávali, čo?“

„Tak som to nemyslela.“ precedila zatvárajúc dvere. On už len pre seba hlesol: „Ajtak o tom nič nevie.“ Vzrušene sa pobral do obývačky. Myseľ koncentroval na to, čo sa malo stať.

Potom sa pustil do leštenia rodinného noža. Tento skvost z Japonska sa v rodine dedil po generácie. Pristupoval k nemu s posvätnou úctou. Pri myšlienke, že sa taký poklad má dostať do nešikovných rúk toho fagana ho chytila triaška.

Dva pohyby rukou, dva pohyby nožom ho delili od splnenia limitu. Nôž mal vtedy v ruke doslova vrastený. Všetci ho obdivovali. Každý chcel krájať tak ako on. Dva hlúpe okamihy a dnes by krájal vo filharmónii. Keby si nebol pretrel oči, keby sa nebol poškriabal za uchom. Keby sa vtedy neusmial na tú zelenookú vykosťovačku, tak by to stihol. Všetko mohlo byť iné. Takto len sedí doma a leští japonský nôž, dostane ho hnusný fagan, ktorého ani nechce nazvať bratom. Toto tak nemalo byť...

***

Ona nerozumela synovu zatrpknutosť. Nerozumela ničomu, čo sa týkalo krájania. Bolo to len... krájanie. Snažila sa, tak veľmi sa snažila. Mala šťastie na chlapa, ktorý nevyžadoval od ženy, aby vedela krájať aspoň s kuchynským nožom. Ostatní však na ňu stále nazerali cez prsty. A ubíjalo ju, že ju vlastný syn asi neznáša. Preto chcela všetko vynahradiť Miškovi.

***

On neznášal vlastnú matku. Všetky tie objatia a milé slová. Načo to všetko? Načo od niekoho, kto ani nerozozná vykosťovací nôž od filetovacieho? Neveril, že ho mohla mať skutočne rada. Nie taká zaslepená, taká slepá. Čakal vlastne iba na ten okamih, keď všetci vypadnú z domu a on vymaže jej meno z rodinného noža.

V tranze spieval pieseň, ktorú ho naučil starý otec a pôžitkársky vyrýpaval meno vlastnej matky z čepele noža. Každý pohyb ruky bol ako úder bubna. Časom sa pohyby ruky stávali pravidelnejšími a pripomínali mu orchester na prijímacích skúškach do filharmónie. Všetky tie zvuky, celá tá krása, ktorú ona nikdy neodhalila. A veru už ani neodhalí. Ak bol v niečom dobrý, tak v dodržiavaní rytmu. Rýpanie bolo trochu odlišné od krájania, ale aj v tom bol viac než dobrý. Dych mal ustálený a pomaly sa blížil ku koncu. Jeho vnútorný pokoj rástol spolu s každým odrýpaným písmenom. Keď dokončil posledné písmeno a rodinný nôž bol konečne očistený, po rokoch sa prvýkrát usmial. Koniec potupy.

***

U nožiara sa medzitým schyľovalo k dráme, keďže Miško si vybral nôž s ružovou rukoväťou. Otec o tom nechcel ani počuť. Mame sa to páčilo. Až do chvíle, keď Mišo vzal nôž do ruky a nakreslil ním do vzduchu „M“. V tom okamihu mu videla na tvári úsmev svojho brata. Úsmev, ktorý nevidela odkedy mu prišla pozvánka na konkurz do filharmónie. Vydesil ju. Vedela, že to nie je Miško. V momente, keď z jej mena neostalo na dýke ani jediné písmeno vydýchla naposledy. A Miško do vzduchu dopísal za „M“ ešte aj „uselo sa to stať.“