Raz v októbri sme sa vybrali do lesa,na huby. Hlboko v našom lesíku sme našli vo výške zakliesneného myšiaka. A tak sme si namiesto húb  domov priniesli čosi čo nám na krátko obrátilo život na ruby. Polo mŕtveho myšiaka hôrneho. Nemali sme v lese foťák tak fotografie sú len od príjazdu domov.Na oštaru nám aj v následujúcom čase skolaboval počítač a tak sa stratily v nenávratne niektoré fotky s krmenia a prvých krokov.

Byl to žalostný pohľad,veterinár to vzdal hneť v prvom kole, kamarád zelenej ho chcel ako aj další kamarád polovník utratit a že my ho nechaj vycpat. Tak sme to skúsili naslepo sami,bolo to zúfalé. Po dvoch dňoch sme už ale nevedeli ako ďalej. Len vďaka lexikonuyvaný: Internet, sme sa pohli ďalej. Do vyhladávača , sme  zadali adresu : sokoliari; najprv sme si niečo prečítali, ale neverili sme tým radám, získali sme nejaké mená a  tel čísla  a začali sme riešiť otázku: byť, či nebyť! Problém bol v tom, že Najdúch nechcel žrať. Najdúch tak sme ho nazvali a ostalo mu to do dnes. Poradil nám  pán inženier Habara, odpurúčil nám podať chorému letcovi Coca colu. Vraj bud mu to ponôže, alebo ho to zabije. Kofein u nich vraj podporuje trávenie. Podarilo sa to. 3 noc u nás v pivnici, prežil a tak sme ho začali krmiť. Jo pchali sme ho ako kačicu,kuracím mäsom, primo do hrtanu. S dcerou sme sa pri nom striedali skoro každé dve hodiny. Po dvoch dňoch už vizeral, trochu lepšie, prehĺtal potravu skoro sám, piť sme mu dávali striekačkou. Dokonca už otváral aj oči. Bol stále uložený v bedničke.

Na tretí deň. Ako pri malých deťoch, po každom kmení osprchovať,lebo sa stihol......ako malé prasa.

Na štvrtý deň sme zistili že bednička, mu už nieje pohodlná a tam sme mu ustlali na podlahe v papairovej krabici. A asi to bol dobrý nápad, lebo ten deň sa nám schovával pod stolom, začal chodiť. Samozrejme len počas našej neprítomnosti,  občas sme ho vymákli a našli behať, ale keby nemal chvost tak padne,normálne sa opieral o chvost. Bola to sranda, ako by sa hambil, utekal pred nami do tmy.

Po siedmy dnoch sme ho našli sedieť na lyžiach hore pod plafónom. a vtedy sme si uvedomili, že musíme niečo vymyslieť čo s ním ďalej.

A prišiel čas rozlúčiť, po telefóne sme sa dohovorili so sokoliarmi na Červenom kameni, že im prinesieme nášho Najdúcha. Priniesli sme,  a oni boli veľmi radi, že ich nový prírastok je viditeľne skoro fit. Oni nás z vďačnosti za záchanu týchto nádherných letcov  pozvali na predvádzanie, ktoré tam ponúkajú návštevníkom. Veríme že sme ho dali do správnych rúk.

Ani si neviete predstaviť,ako nám tento nádherný tvor zmenil život.Každé tri hodiny krmiť ,sústo veľké ako hrášok ,na začiaku hnev,že sa to nikam nepohýňa, potom radosť keď sa to pohlo a potom keď ho vydíte lietať. Prial by som to všetkým. Je to nádherné keď sa Vám podarí niečo skriesiť z popola. Prajem si aby sa nám takto darilo stále.  Ahojte...