„Čo chceš počuť, Amanda?“ Bridget ma zaskočila svojou otázkou presne vo chvíli, keď som sa chystala opýtať. Jej tón ma však mierne odrovnal a hlas mi zastal v krku.

„Prečo si taká hnusná?“ Úprimnosť mi vyletela, nechcela som sa pýtať takto. Bridget po mne fľochla a nepatrne zavrtela hlavou, pričom jej vlnky okolo tvári nezbedne podskočili. Znovu sa len bezducho zadívala na cestu a zrejme rozmýšľala čo povedať.

„Nie som hnusná, to ty si hnusná, Amanda!“

„Čože?“ Bola som úplne vykoľajená.

„Tak napríklad, prečo si mi nepovedala takú dôležitú vec, ako že si sa zaplietla s mojím bratrancom?!“

Zmrzla som. Jej bratranec? Ja som sa za posledné dva roky zaplietla len nedávno, a to s Chrisom. Toto bola teda tá spojitosť?

„Chris je tvoj bratranec?“ Vychrlila som zo seba šokovane. Aj Bridget šokovalo, že zase prezradila niečo, o čom asi sama nemala vedieť – za normálnych okolností. Zbadala som, ako vypúlila oči a v pomykove uhla pohľadom, aby ma na chvíľu vôbec nemala v zornom poli. 

„Áno,“ priznala napokon.

„Ako preboha... ako vieš že som sa s ním... zaplietla?“ Habkala som. Bridget len vzdychla. Vedela som o jej silnej empatii, no mala v génoch aj ešte niečo viac? Zadívala som sa von oknom a v pokoji som čakala na Bridgetinu odpoveď.. kdesi vnútri som cítila, že táto cesta bude dlhá.

„Mám takú schopnosť.“ Vychrlila zo seba, pričom poklepkávala prstami po volante. Na chvíľu spozornela, vzápätí spomalila a vyhodila smerovku doľava. Keď sme odbočili znovu pridala no jazda bola oproti búrlivému ránu stále pokojná, akoby Bridget sama neznášala priveľmi rýchle šoférovanie.

„Áno?“ Ozvala som sa len tak mimovoľne, aby som ju posmelila.

„Niekedy...“ začala zdráhavo, „niekedy cítim a vidím... veci.“

„Aké veci?“ Opýtala som sa trochu zdesene a tento raz som sa na ňu uprene zadívala.

„Mávam záblesky. Obrazy toho, čo sa deje, alebo toho, čo sa má stať.“ Vysvetlila mi.

„A odkedy?“ Bridget mi teraz pripadala byť zvláštne vzdialená.

„Od narodenia.“ Prevrátila očami a vzápätí sa opäť sústredene zadívala na cestu. Vyzerala pri tom nevyrovnane, nervózne...

„Trápi ťa to?“ Nevedela som, čo presne sa chcem a čo sa smiem opýtať, ale áno... chcela som sa opýtať toto. Chvíľu mlčala, potom odvetila s krátkym povzdychom.

„Nie je to ľahké. A hlavne nie na vysvetlenie...“

„Viem si predstaviť.“ Dodala som súcitne a uhla pohľadom ku svojim nohám, no mala som skôr súcitne mlčať! Bridget mi venoval krátky pohľad a napodiv sa pousmiala. Jej úsmev bol však trpká, nie cynický. V očiach mala nevysvetliteľný smútok, bolesť, akú obyčajný človek nepozná.

„Mám ešte ďalšiu schopnosť, o ktorej však už asi vieš,“ pokračovala. „Dokážem vnímať pocity druhých.“ Nastala krátka pauza ticha. „Je to nesmierne ťažké“ Povedala by som, že práve táto schopnosť, či dar, či čo to je, je pre mňa vlastne najväčším prekliatím. Niekedy... pod návalom všetkých tých cudzích pocitov prestávam dýchať. A z času na čas sa mi stane, že skolabujem – keď je toho priveľa.“

„Musí to byť hrozné...“ Skonštatovala som tichým hlasom. „Cítiš len pocity blízkych osôb?“

„Cítim pocity úplne všetkých. A stojí ma veľa premáhania zachovať si pri nich kamennú tvár. Chápeš... si dajme tomu na spoločenskom podujatí. Prídeš s úsmevom a vtom ťa začnú doslova bombardovať tie najtajnejšie túžby ľudí okolo. Ich skryté nenávisti, faloš, pretvárka, vzápätí zas radosť a pokoj, srdečnosť... je takmer nemožné tváriť sa vtedy neutrálne. Všetko akoby to do mňa udieralo, útočilo na mňa a moje vlastné pocity sa snažia brániť, prirodzene. Som ako epicentrum nikdy neutíchajúcej búrky a moja tvár sa v tom zmätku rýchlo mení z usmiatej na zachmúrenú. Ľudia si potom myslia, že som divná, alebo narušená... preto medzi nich nerada chodím. A keď medzi nich nechodím, považujú ma za uzavretú samotárku.Áno, prakticky som samotárka – navonok. No vo vnútri som snáď najväčší extrovert, aký kedy existoval.“

„Myslím, že celkom dobre nerozumiem.“ Prerušila som ju zmätene.

„Hovorím, že to tak nevyzerá, ale ja som extrovert. Občas skrytý...“ Zasmiala sa a ja som pocítila, akoby sa závan jej chvíľkovej nadnesenej nálady preniesol aj na mňa. pobavene sa na mňa pozerala a ja som sa usmiala Vtom spustila hurónsky rehot.

„Vidíš? A zase to robíš...“ Prehodila so smiechom.

„Čo preboha?“ Zmrzla som a v tom istom momente zvážnela aj ona.

„Ach... nechaj to tak. A prečo som extrovert? To vieš... ja sa síce snažím nevystupovať navonok, ale v skutočnosti s pocitmi ľudí navôkol koketujem. Dokážem ich ovplyvňovať a niekedy aj meniť. Je to aspoň nepatrné odškodnenie toho, čo oni spôsobujú mne.Zarmútenému človeku môžem vštepiť kúsok radosti, naštvaného mám možnosť upokojiť. Nie vždy sa to však podarí, aj keď sa veľmi snažím... a naopak, čo je nefér? Že mňa ľudské emócie dostanú vždy. Najhoršie je, keď sú upriamenú len na mňa a na nikoho iného. Napríklad hnev. Máš nepriateľa, s ktorým sa dostaneš do potýčky. On po tebe zazrie tak nenávistne, až ti do žalúdka padne kameň... mne do žalúdka padne obrovský kus ľadovca.“

„To mi je ľúto.“ Zachmúrila som sa a Bridget sa presne vtedy náhle chytila za srdce, pričom sťažka prehltla.

„Nie, prosím.“ Zachripela pridusene. „Mysli radšej na niečo pozitívne...“ Jej poznámka ma prekvapila.

„A nebuď prekvapená,“ predbehla ma ešte než som stihla čokoľvek povedať. „Zvykneš si, neboj.“

„Čo sa deje?“ Bolo mi ľúto, ale svojho prekvapenia som sa nevedela zbaviť.

„Zdá sa,“ začala, „že máš na mňa zvláštny vplyv. Tvoje pocity na mňa proste pôsobia veľmi intenzívne. Čo to nevidíš? Som ako tvoje zrkadlo...!“

Zamyslela som sa s otvorenými ústami. „Je so mnou niečo zle?“ Opýtala som sa zdrvene.

„Neviem čo to je...“ Odvetila Bridget taktiež zamyslene. Dostali sme sa na kruhový objazd, odkiaľ sme odbočili na výjazd ku diaľnici, čo sa klenula obďaleč ponad cestu ako masívny most.

„Už prvýkrát v tom autobuse si mi zaimponovala. Tvoje vnútro bolo zaujímavé a silné, akoby priam žiarilo. A keď som si potom k tebe prisadla, cítila som sa fajn, aj napriek tomu, že ty si bola zo začiatku dosť strnulá. Niečo ma hnalo dopredu a šepkalo mi, aby sme sa spriatelili a ja som netušila, že by to malo... že by to mohlo byť až také... že si k tebe skrátka vybudujem vzťah. Ale pre niečo sa to určite stalo.“

„A ako si vedela, že sa trápim? Že ja a Chris...“ Nedopovedala som. Zalial ma smútok a hneď na to akoby sa privalila jeho ďalšia vlna, omnoho silnejšia, než tá pred tým. Pochopila som, že to bola odozva Bridgetiných pocitov. Pôsobili sme na seba navzájom.

„Ako som spomínala, mám ešte zopár darov, či prekliatí... Za prvé vidím budúcnosť, no nie svojou vôľou a nie vždy. Prichádza to ako záchvat, kedy iba zmeraviem a pred očami sa mi premietajú obrazy. Veľmi nepríjemné... Za druhé mám tú schopnosť, že ľudí, ktorých mám naozaj veľmi rada a som s nimi citovo spätá dokážem cítiť aj cez pol zemegule. Tak viem, čo sa s nimi deje. Má to však aj jednu výnimku; keď je puto ozaj silné, dokážem ich dokonca vidieť. Lenže s tebou... to, čo sa mi stalo s tebou... je to také... je to úplne nové!“ Oči jej potemnelo zažiarili, akoby sa v Bridget mlela váhavá radosť. Pozrela na mňa a dívala sa pridlho a hĺbavo.

„Tvoje myšlienky. Videla som tvoje myšlienky a spomienky, všetky tvoje úvahy! Vybavilo sa mi, prečo si stále nepokojná a ustráchaná. Vydala som sa teda za tebou...“

Mrazilo ma. Po celom tele sa mi rozhostili nepríjemné zimomriavky.

„Čo to dofrasa robíš?!“ Zrúkla Bridget odrazu a ľavou rukou si pošúchala pravú, ktorou držala volant. Všimla som si, že si ju zohrieva, lebo jej stáli chĺpky, presne tak ako mne. Strhla som sa a vyplašene odtiahla. Bridget si ľavú ruku bleskurýchle stiahla z pravej a oblapila si ňou hrudník, akoby sa jej mal rozpadnúť! Nezmohla som sa na slovo...

„Prestaň!“ Kričala po mne. Hystéria, ktorá sa v tej chvíli rozhostila v aute tikala ako bomba a napätie sa stále stupňovalo. Odrážalo sa odo mňa a hneď na to od Bridget zasa ku mne, ako ozvena medzi stenami! Bolo to nové prežívanie pocitov, bolo to hrôzostrašné...!Bridget sa od bolesti skrivila tvár a oči sa jej zahmlili slzami.

„Je to strašné! Nerob to!!!“ Vrieskala.

„Ale ja nič nerobím!!!“ Zrevala som tak panicky a zúrivo zároveň, až to mňa samu prekvapilo. Ani som netušila, že mám v sebe toľko napätia.

„Ovládni sa!“ Kričala Bridget a ja som v tej chvíli nevedela, či to patrí mne, alebo či kričí sama na seba. Vtom prudko dupla na brzdu. Keby sme obe nemali zapnuté pásy, určite by sme preleteli predným sklom! Mercedes sa ešte chvíľu šmýkal po asfalte, pričom na ňom pneumatiky nechávali za vysokého piskotu čierne šmuhy.

Keď sme konečne zastavili, Bridget ako zmyslov zbavená siahla po kľučke a vypadla z auta rovno na diaľnicu. Preľakla som sa a vystrelila som za ňou rýchlosťou blesku. Obehla som auto a zovrela Bridget v náručí. Potom som ju pomaly odtiahla ku zvodidlám, aby ju ruch prebúdzajúcej sa premávky nepripravil o život.

„Čo mám robiť? Bridget! Čo mám robiť?“ Fňukala som.

„Ovládni sa...“ Šepkala ešte stále pevne si zvierajúc rebrá. „Nesmieš sa takto plašiť v mojej blízkosti! Mysli... na niečo pekné. Upokoj sa a ja sa upokojím tiež.“

Bola som zdesená. Nevedela som, či dokážem situáciu rozdýchať a ovládnuť sa! Pozrela som na nebo bez mráčika s prosbou a zavrela som oči. Predstavila som si jediné, čo mi mohlo privodiť príjemný pocit. Chrisa.

Prehrávala som si svoj romantický film, pričom som sa Bridget, krčiacu od bolesti na mojich kolenách snažila ignorovať. Pomaly sa mi napäté svaly na tele začali uvoľňovať a postupne do nich prúdila krv. Zhlboka som vydýchla od úľavy a potom to už šlo z kopca. Medzi mnou a Bridget sa opäť ako medzi stenami odrážal tentoraz slastný pokoj. Sklopila som k nej zrak a videla som, že sa konečne usmieva. Odľahlo mi a tiež som s vľúdne pousmiala.

„Zvládli sme to.“ Zašepkala.

„Čo to bolo?“ spýtala som sa rozhorčene. Oči neotvorila, iba zvážnela ale stále mi pri tom pokojne ležala na kolenách.

„Poznám to, viem, čo to teoreticky malo byť, no nikdy som... nikdy som to nezažila v takej miere! Totiž... pocity ľudí cítim nie len na duši, ale aj vo svojom vlastnom tele. Napríklad keď ťa od radosti pichne pri srdci, alebo keď ti ho smútkom zovrie železná obruč. Lenže ja cítim aj mnohé iné veci. Keď je niekto poriadne nervózny, ba priam až hysterický, keď mám okolo seba strach a stres, neznesiteľne sa mi roztrasie žalúdok a zároveň mi ide roztrhnúť hruď. Pri nenávisti mi brní v nohách a akonáhle cítim falošného intrigána, stŕpne mi ľavá ruka.

Ale ty... ty a ja... obe si budeme musieť dávať pozor na svoje pocity.“ Prikývla som. Náhle Bridget otvorila oči. Strhla sa a prudko posadila. 

„Ideme!“ Sykla a nastúpila do auta. Nasledovala som ju a automaticky som si zapla pás.

„Deje sa niečo?“

„Zase sú tu!“ V chvate naštartovala a zaradila sa medzi ostatné autá na diaľnici. „Netuším ako nás našli... dočerta!“ Zahromžila a ja som pocítila, akoby sa mi zvnútra tela chcelo vydraž nejaké zúrivé zviera.

„Kto je to?“ Spýtala som sa asi zbytočne, lebo som vedela, kto nás pravdepodobne zase prenasleduje...

„To je nadlho.“ Odsekla Bridget a rýchlo kľučkovala pomedzi autá pred sebou.

„Ako si vedela že ide... Alebo idú?“

„Lucien našu rodinu prenasleduje už roky. Prenasledoval nás ešte pred tým ako sa narodil, jednoducho je to nekonečný reťazec generácií spätých so všelijakými udalosťami. Aj naňho som citovo naviazaná – záporne. Dokážem prečítať jeho pocity, dokonca ho aj vidím. Brr!“

„To ti fakt nezávidím.“ Zasmiala som sa silene, aby som snáď Bridget trochu zdvihla náladu pri šoférovaní, no nemalo to na ňu bohvieaký vplyv.

„Nevieš... prečo prenasleduje aj mňa?“ Zaujímala som sa.

„Mám pocit, že si myslí, že si sa k nám pridala.“

„K vám?“

„Ku mne, Duncanovi a ku Chrisovi...“

„Aha...“ Nechala som svoje „aha“ doznievať a ponorila som sa do svojich myšlienok. V čom sa to vlastne veziem? Ku komu patrím? A za čo bojujeme? Vtom som si spomenula na slová muža v čiernom – na Lucienove slová v ten večer na cintoríne: „Bridget... tá veštecká špina! Dcéra tej chudery... povedala ti aspoň svoje skutočné meno?!“

„Bridget ako sa voláš?“ Vyhŕkla som svoju otázku do priezračného ticha, v ktorom pôsobila doslova paralyzujúco. Bridget zmrzla, cítila som to. Ale nepozrela na mňa.

„Volám sa Evelyne.“