Neďaleko hustého lesa, zloženého z prevažne smrekových stromov, krov a čučoriedkových kríkov, na machovej čistinke ležal prútený košík a v ňom dieťa. V okolí košíka rástli kríčky čučoriedok, na ktorých sa občas kŕmili medvede. V diaľke sa rozliehal šum vetra a horského potoka Marabu, ktorý sa každoročne vylieval pri jarných záplavách.

Čistinka ležala v údolí medzi horami zvanými Skalnaté vrchy a obrovským vodopádom na toku Marabu, ktorý pramení v týchto vrchoch. V okolitých lesoch žijú medvede druhu „judra“, čo označuje, že sú veľmi veľké, a roztrhaná hnedo-čierna srsť hovorí o ich zápasení medzi sebou. Žijú vo svorke, kde velí alfa samec, ale i samotárskym životom. Sú to všežravce, ktorým chutia najmä lesné čučoriedky a lesný med nájdený v bútľavom strome, ukradnutý jeho prirodzeným producentom – včelám. Tieto medvede často prebrodia potok Marabu pri prechode z hustého lesa, v ktorom rastie najviac čučoriedok, do ich teritória.

Tak aj teraz. Spoza stromu sa vynoril medveď. Obrovský a urastený. Je to samica, tmavohnedá medvedica patriaca do svorky, ktorej velí čierny alfa samec, zvaný aj medveď kráľovský: s bujnou srsťou, veľkými očnými zubami a mocnými labami i tmavohnedými očami. Medvedica odbehla iba na chvíľu od mláďat, aby zahnala hlad. Ale niečo bolo v neporiadku. Plač dieťaťa uprostred machovej čistinky, ktorý sa niesol široko-ďaleko. Detský plač počula prvý raz. Podišla bližšie a v košíku uvidela plačúce bábätko. Nevedela, čo robiť. Po chvíli dieťatko otvorilo oči a keď uvidelo medvedicu, prestalo plakať. Jemnými rúčkami jej začalo chytať ňufák a smialo sa.
Ach, úbohé bábätko bez matky a rodiny, pomyslela si medvedica, dozaista tu samo neprežije. Bude lepšie, ak ho zoberiem ku mne domov a vychovám z neho medvedie dieťa. Medvedica sa rozhodla zobrať košík: otvorila papuľu, zahryzla do rúčky košíka a odniesla ho do brloha. Dieťa kŕmila materským mliekom a nechala ho hrať sa s medvieďatami. Bábätko rýchlo rástlo a dozrievalo do krásy. Dostalo od medvedice lásku, na ktorú nikdy nezabudne.

Medzitým v medvedej svorke vznikali často roztržky z dôvodu potreby veliť celej svorke, ktoré sa takmer vždy končili vážnym poranením. Každý medveď by chcel mať titul vodcu svorky, ale udržal si ho len ten najobávanejší – kráľovský medveď Chamur, čierny lovec z rodu Chur, čo v preklade znamená „ostrý, vycerený zub“, v ktorom prúdila kráľovská krv už z dávnych čias: z čias jeho predka Grooda, o ktorom sa vie s istotou povedať, že si objektívne dokázal udržať titul „neporaziteľný“. Lenže v tejto najobávanejšej svorke medveďov žili aj iné medvede, tvory z roztrhanou srsťou, veteráni, ktorí tiež prežili krvilačné súboje medzi nimi a vodcom, a boli pripravené pomstiť sa.
Dievčina spolu s medvieďatami dospievala. Každé ráno prebehli úsek medzi jaskyňou a veľkým vodopádom, kde sa vyšantili, vyumývali a vykúpali v horskom potoku Marabu, v ktorom plávali lososy, ďalšia prirodzená potrava pre medvede.

Veľké samce si ráno dokazovali svoju mužnosť pri love rýb a pretekaní, kto bude prvý pri vodopádoch, aby tak prilákali samičky. V pretekaní bol vždy jednoznačným víťazom Chamur, ktorého prezývali aj Louisejský netvor. S jeho výškou viac než tri metre si ho nik nepomýlil na zhromaždení starších. Bolo to stretnutie, kde sa najsilnejšie a najskúsenejšie medvede dohadovali o veľkých výpravách, o svojich skúsenostiach, ale aj o najkrajších samičkách vo svorke. Toto stretnutie sa konalo každý večer po západe slnka pred ľadovou jaskyňou, ktorá sa nachádzala pod horou Olympus, najvyšším vrchom v krajine skalnatých vrchov. Pred jaskyňou mal každý určené miesto na sedenie, trón; vysoká skala vyzdobená kryštálmi, patrila vždy tomu, kto stál na čele celej svorky. Vedľa trónu sa týčili ešte dve vyvýšené miesta pre zástupcov Louisejského netvora. Ostatné medvede sa schádzali poniže jaskyne, opreté o stromy, ktoré tam spevňovali kamenistú pôdu.

Stretnutie sa delilo na „medvedie doby“. Išlo o doby, ktoré majú svoje vlastné rituály a pravidlá. Na začiatku stretnutia starších si nik nedovolil sadnúť na svoje miesto, kým neprišiel Chamur, nezasadol si na svoj trón a neohlásil začiatok stretnutia. Po úvodnom reve Louisejského netvora si mohli všetci sadnúť na svoje označené miesto a zhromaždenie starších sa začalo. Žiadny medveď nemohol len tak začať diskusiu okrem alfa samca, ktorý sa po jeho úvodnom reve porozhliadal, či sú všetci ticho. Nato Chamur privítal zúčastnených a začala sa debata o každodenných záležitostiach. Tam sa rozoberali problémy ako napríklad rozbroje a spory medzi členmi, ale i dostatok a nedostatok vody a potravy. Po nich nasledoval rituál venovaný ich božstvu, Groodovi, kde sa prosí o dobré počasie, dostatok potravy a hojnosti aj pre nasledujúce generácie medveďov. Táto časť rituálu sa odohrávala už v jaskyni pred veľkou skalou, pred ktorou bol vytesaný oltár, na ktorom ležia pozostatky kostí Grooda. Po rituály sa stretnutie starších skončilo a medvede mohli po záverečnom reve Louisejského netvora opustiť jaskyňu. Chamur a jeho zástupcovia sa každý deň ešte po skončení rituálu rozprávali v jaskyni, kde aj ostávajú na noc.

Na čele svorky stál Louisejský netvor, pod ním dvaja zástupcovia, Kamuri a Bindar, pod nimi vyše desať členov zúrivých medveďov a dve samičky medvedice s niekoľkými malými medvieďatami a jedným ľudským stvorením – dievčaťom, na pohľad krásnym a v srdci čistým.

Dievča spolu s medvedicou a ostatnými medveďmi spávajú v malých jaskynkách alebo v norách. Chamur s Bindarom a Kamurim spávajú v jaskyni, kde ešte pred pozdravom „tak zajtra“ majú hody. Tie sa skladali z lesných plodov a medu, nazbieraného počas dňa. Pri jedení sa rozprávali o prichádzajúcom suchu zo severu a o začínajúcom nedostatku potravy.

- Budeme musieť opustiť naše teritórium, povedal Louisejský netvor, - prišla suchota a nedostatok potravy. Pôjdeme preskúmať terén smerom na juh a potom sa uvidí, čo budeme robiť. Počul som, že sa tam nachádza veľké jazero s dostatkom rýb pre celu svorku.

- Pane, môžem zajtra na svitaní vyhlásiť výpravu pre najsilnejšie jedince? ozval sa Bindar.

- Nie, na výpravu ideme len my dvaja. Kamuri tu ostane a bude ma zastupovať počas mojej neprítomnosti. To je odo mňa všetko, dojedzte ešte tie čučoriedky a tak zajtra!

- Tak zajtra! zrevali Kamuri s Bindarom súhlasne…