V údolí sa rozhostilo ticho, ktoré pôsobilo až desivo. Vtáčiky prestali štebotať, spevavce spievať, včielky bzučať, vietor – ten nevanul už od rána. Nebolo divu, pretože nadišiel čas prehliadky. Každé zviera, naozaj aj to najmenšie, vrátane lesných mravcov, zaliezlo do úkrytu, kde zotrvalo v tichosti po celú dobu kontroly. Všetci sa obávali, nik nevydal ani hlások. Mali strach zo svorky vlkov, vládcov územia, no najmä z ich vodcu. Nazývali ho rôznymi menami, ale najviac sa prikláňali k jednému. Volali ho Čierny pazúr.
   Bol to zo všetkých vlkov v údolí najsilnejší – nielen vďaka svojim rýchlym nohám a veľkým čeľustiam, ktoré už zahnali veľa nepriateľov na útek, ale aj vďaka čiernemu pazúru, ostrejšiemu ako britva, ktorému vďačil za svoje hrôzostrašné meno. Mal svojich podriadených - vlkov, strážcov územia, ktoré sa tiahlo od vrchov Takari pozdĺž Kryštalickej rieky až do krajiny Káf. Šiel z neho strach a hrôza, no zároveň aj rešpekt, lebo bol prísny a spravodlivý, a mal celé územie pod kontrolou. A veľmi, veľmi neznášal návštevy.
     Počas spánku Louisejského netvora a Bindara šla časť svorky vlkov kontrolovať územie pozdĺž rieky, ako to mali vo zvyku každý deň. Lenže dnes niečo nebolo v poriadku. Alfa výpravy, ktorý šiel napred, ako prvý niečo spozoroval. Nastražil zmysly. Spozornel. Do nosa mu udrela neznáma vôňa. Zacítil pach cudzincov. Votrelci na vlčom teritóriu, pomyslel si a štekol na svorku. Ostatní vlci tiež zaňuchali neznámy pach, ktorý vzduch priniesol, a automaticky začali hlasno zavýjať, aby o nepozvaných návštevníkoch upozornili alfu svorky – Čierneho pazúra.
   - Nie tak nahlas! - zahriakol ich veliteľ a prísne štekol. Lenže už bolo neskoro. Ostávalo mu dúfať že sa neprezradili.
   - Prepáčte, pane… my sme ne-vedeli...- zajakávali sa všetci jednohlasne. Pravdu povediac, boli to najvernejší služobníci, ktorí by boli ochotní za svojho pána aj svoj život položiť. Keby len nerobili tie hlúpe unáhlené rozhodnutia… aspoňže to mysleli v dobrom.
   - Tak nabudúce… skôr ako niečo hlúpe vyvediete, čakajte na rozkaz!- zúrivo odvetil generál vlčej armády a desivým pohľadom prebodával jedného po druhom.
   - Všetko je stratené!- zamrmlal. V jeho očiach vzplanul hnev.
   - Čo teraz, vaša jasnosť? Čo budeme robiť?- opýtal sa ktosi z davu.
   -  Určite sa už o nás dozvedeli,- povedal iný. Ledva ho pritom bolo počuť, ak vôbec. Alfa stráže skúmal pachovú stopu a vzápätí oznámil:
   - Podľa pachu predpokladám, že sú najviac dvaja,- pozrel postupne každému do očí pohľadom, ktorým dal jasne najavo, čo od nich očakáva.
   Nastalo hrobové ticho. Všetci vlci si zdesene prezerali jeden druhého, dúfajúc, že to čo si myslia, že povie, napokon nebude zhodné s najhoršou predstavou, ktorú mali – boj. Neznámy pach naháňal hrôzu, vzbudzoval podozrenie, že pôvodca je skúsený bojovník. Určite si to myslel aj generál vlčej armády, no svojim postojom to nedal znať.
   - Plán je nasledovný,- zavrčal, - napadneme ich z každej strany, dotrháme a zabijeme. Ideme hneď, teraz. Do boja!- zaštekal…  a všetci vlci sa k nemu pridali či už chceli alebo nie.