Zaslúžil som si lepší zvuk.

To bola prvá myšlienka potom, ako som si zložil helmu skafandra. Dovtedy moje uši zachytávali syčanie vzduchu v hadiciach spájajúcich prilbu so zásobníkmi – špecifickú, nezameniteľnú a nanajvýš otravnú symfóniu vlastných nádychov a výdychov. A teraz, namiesto vytúženej úľavy, hlas, ktorý som okamžite spoznal. Patril Trish. Bol takisto nezameniteľný, ľubozvučný asi ako motorová píla. Dajte si to dohromady s jej slovníkom a dostanete dokonalú akustickú podobu tejto členky posádky. Trish búra všetky mýty o nádhere dlhovlasých blondínok. Mohutné rovné ramená, zhrubnutý driek, konské zuby a žiadne prsia. Vyzerá a rozpráva ako chlap – nečudo, že sme ju pomenovali štvrtým mužom na palube. Inak, volá sa Trisha, no zvykli sme si na menej ženský ekvivalent jej mena.

Prúd nadávok rinúci sa cez otvorený prielez ma prinútil potichu sa k nim pri skladaní jednotlivých dielov skafandra pridať. To je tá harmónia, uškrnul som sa. Konečne sa so zvyškom posádky dostávam do posratej harmónie.

A akoby to nestačilo, zápach. Taký slabý, že by som ho možno ani neregistroval, keby som nos nemal predošlé štyri hodiny strčený v izolovanej atmosfére skafandra. Po návrate do prechodovej komory ma vždy ovanul typický puch základne. Tento zápach však bol iný. Nový. Takto páchne malér.

Stále navlečený v izoobleku, v prádle, čo sa dáva pod skafander, som prešiel okolo kondičnej miestnosti. V nej sme každý deň cvičili, aby sme predišli úbytku svalovej hmoty. Nadávky sa ozývali čoraz hlasnejšie. Nerobilo mi problém podľa nich vystopovať Trish do labáku. Sedela za počítačom, ktorý ukazoval mne absolútne nezrozumiteľné zvislé stĺpce zložené z krátkych vodorovných čiarok. Trish na podobné stĺpce čumí často. Je palubnou biologičkou.

Pozrela na mňa. „Podľa tejto vydrbanej péceerky máme v es tri nula päťke fága.“

Nerozumel som a ona to dobre vedela. Vždy hovorila tak, aby sme boli nútení sa jej pýtať. Jej reč bola pravým opakom flirtu. Vystatovala sa svojou vedomostnou nadradenosťou. Neraz mi už napadlo, či je to jej rola v tomto našom takzvanom dlhodobo udržateľnom systéme.

Dnes som však nemal náladu na jej hru. Namiesto zvyčajného aspoň trochu zaujímavého zberu hornín z povrchu planéty mi pripadla otravná nevyhnutnosť: zisťovať stupeň kontaminácie okolia našimi mikróbmi. Žiadne jazdy v roveri po pustatine pokrytej červenými skalami, len zúfalo nudný pobyt v okolí základne a odber vzoriek, z ktorých Trish zistí, či obsahujú baktérie pôvodom od nás. Mal som toho po krk. A teraz navyše nový problém. Ten, ktorý som zacítil po zložení prilby. Tu bol silnejší. Pochybujem, že Trish ho nevníma.

„A čo ten zápach?“ spýtal som sa.

„To je ten fág, ty kretén.“ Odrazila sa na kancelárskej stoličke od stola. „Presnejšie je to pach z rozkladu kmeňa.“

„Čo sa tu deje?“ ozval sa vysoký hlas za mojím chrbtom. „A čo tu smrdí?“

Neotočil som sa čisto z dôvodu, že pohľad na Su, ktorá otázky položila, by nestál za viac ako pohľad na Trish. Niežeby sa jej podobala. Naopak, až na to, že bola tiež plochá ako doska, pôsobila ako jej protiklad. Kým Trish tiahla na meter deväťdesiat, Su merala sotva meter päťdesiat. Helma rovných, čiernych vlasov jej lemovala taký detský ksicht, že v kombinácii so žiadnymi prsiami a drobnou postavou vyzerala nanajvýš tak na štrnásť – aj to iba vtedy, ak mala dobrý deň. A kým Trish predstavovala síce zďaleka nie modelkovský, ale predsa výrazný exemplár severanky, Su sme so Shineom a Wadeom jednohlasne vyhlásili za aziatku. Ona tvrdí, že nemá neamerických predkov – no v takom prípade si jej matka či stará matka musela vrznúť niekde bokom. Ešte aj jej meno zaváňa Čínou. No uznajte. Su. Nie Sue, ale prosto Su.

V prítomnosti oboch ženských členiek posádky mi opäť prišla na um častá otázka novinárov ohľadom dlhodobých misií na Marse: „A čo vzájomná príťažlivosť medzi kolegami opačného pohlavia?“

Odpovede stáli vedľa mňa. Su musela každému chlapovi pripadať ako jeho dcéra, Trish zase ako brat. Drsný starší brat.

Voči Su Trish aroganciu neprejavuje. Po večeroch sme so Shineom špekulovali, či je to tým, že Trish je extrémistická feministka, alebo lesba, prípadne kombinácia oboch. Každopádne ma ale Suin príchod ušetril ponižujúcich otázok.

„Náš kmeň vyrábajúci kyslík bol napadnutý fágom. Fág je vírus, ktorý zabíja baktérie,“ vysvetlila Trish.

„Myslel som, že kyslík nám vyrábajú sinice,“ povedal som bez rozmyslenia.

„Sinice sú baktérie.“ Ty kretén.

Vtedy dorazil Wade. „Čo riešite? A čo...“

„...tu tak páchne?“ dopovedal som za neho. Kým začalo tretie kolo vysvetľovania pojmov fág, sinice a ich súvislosti s tým smradom, vybral som sa po Shinea. Pretlačil som sa pritom okolo Wadea, chalana, ktorý urobil škrt cez moju hypotézu, že NASA chce mať na základni výlučne odpudzujúcich zástupcov oboch pohlaví, aby zamedzila erotickému napätiu. Čudoval som sa, že tento fešáčik mieni vydržať štyri a pol roka – toľko má naša neslávna misia trvať – bez žien, o ktoré pred štartom určite nemal núdzu. Shine našiel jednoduché riešenie – Wade je gay. No znelo to z jeho úst nejako unavene. Jasné. Opakovaný vtip nie je vtipom. Orientáciu na rovnaké pohlavie sme už prisúdili Trish. A preto sme Shineovu teóriu počas dlhých večerov s akútnym nedostatkom inej zábavy vymenili za špekulácie, ako dlho potrvá, kým sa Wade dá dohromady so Su. V našej nesúrodej skupine sa táto dvojica spojená mladistvým vzhľadom javila ako najpravdepodobnejší pár. Keď vzrastajúca sexuálna frustrácia prenesie Wadea cez fakt, že Su má ďaleko od kráľovnej krásy, na rozdiel odo mňa a Shinea si aspoň nebude pripadať ako pedofil. Ja a Shine sme skrátka iná veková kategória. Aspoň myslím, u týchto černochov sa totiž vek určuje ťažko. Samozrejme, dátumy narodenia všetkých členov som kedysi videl... a nezapamätal som si ich. Ani Shineovo skutočné meno. Sean? Shane? Tak nejako. Prezývka bola zrejme sarkastickou narážkou na farbu Shineovej pleti.

Prešiel som koridorom po obvode základne. Z vonkajšej strany ho lemovali barely – vaky v tvare sudov, z protipožiarnych dôvodov nafúknuté dusíkom, naukladané tesne vedľa seba pod vonkajším plášťom. Ten má vrstvy z rozličných materiálov na ochranu pred kozmickým žiarením, ale nijaké výstuže. Laici by nechápavo krútili hlavami – no skutočne jediné, čo udržiava tvar kupoly, je fakt, že v nej panuje oproti vonkajšiemu prostrediu vysoký tlak vzduchu napínajúci jej steny. To stačí. Načo pridávať nosníky? Pri kolonizácii cudzích planét so sebou nemôžete trepať zbytočnosti. Iste, ak by sa hermetickosť narušila, kupola by sfúkla, ale to by nás v takej situácii trápilo zo všetkého najmenej.

Shinea som našiel presne tam, kde som čakal. V komunikačnej centrále, z ktorej mi prednedávnom osladzoval výstup suchými poznámkami. Väčšinou pracujeme na povrchu spoločne kvôli bezpečnosti, podobne, ako hlbokomorskí potápači alebo kozmonauti vystupujúci do vesmíru na orbite Zeme. No zisťovanie úrovne kontaminácie predstavuje výnimku. Keďže človek sa celý čas nevzdiali od základne, jeho záchrana v prípade ohrozenia je údajne ľahká. Prirodzené by bolo sa v tej únavnej rutine striedať. So Shineom však o to radšej losujeme. Je to väčšia zábava, niečo, čo nám tu v izolácii vražedne chýba. Áno, vybavili nás rozličnými sprostými filmami a seriálmi na voľné chvíle. Tými na nás rozhodne nešetrili. Keď som si prezeral databázu, museli ich tam byť tisíce. Chápem, prečo toľká štedrosť. Bajty takmer nič nevážia. A hmotnosť predstavuje pri kozmických letoch sakramentský problém. Celý náš dnešný stav nie je, dovoľujem si tvrdiť, následkom ničoho iného, než prašivých hmotnostných limitov.

Ale filmy nie sú človečina, len debilná ilúzia života. Razom by som celú kolekciu vymenil za jediný večer v spoločnosti zábavného, a najmä reálneho človeka. Podľa možností iného ako Trish, Su, Wade a Shine. Ale možnosti nie sú, a v tom spočíva ten malér.

Keďže Shine sedel celý čas tu, ten pach ešte nezacítil. Pozrel na mňa s otázkou v očiach, prečo som zo seba nezhodil aj spodnú vrstvu skafandra. „Poď na minútku do labáku,“ ukázal som na chodbu. „Trish má problém.“

„Potrebuje pretiahnuť?“ uškrnul sa a vstával.

„Bojím sa, že nielen to.“ Vlastne správne by asi bolo povedať, že všetci máme problém. Nie som žiadny biológ, ale napadnutie našich životodarných organizmov vírusom neznie dobre.

Trish, Su a Wade sa zatiaľ presunuli z labáku do sekcie podpory života. Tam bol pach najsilnejší a ventilátory ho privievali smerom k nám. Cez prižmúrené oči následkom zhnuseného výrazu som videl, ako Trish vytiahla jednu z kaziet a ukazuje na nej niečo Su a Wadeovi. Celá miestnosť sa kúpala v jasnej bielej žiare. Svetlo tam bolo kvôli kazetám. Našim továrňam na vzduch.

Keďže efektívne získavanie kyslíka z nášho dychu anorganickou reakciou zostáva stále vo sfére Star Treku, pri dlhodobých kozmických misiách nemáme inú možnosť, ako použiť starú dobrú fotosyntézu. Čo samo osebe nie je zlá správa, ale... Počkať, aby nedošlo k omylu. Nemyslite si, že som zaťažený na prírodu. Vyrastal som na predmestí Brooklynu a jediná zeleň, s ktorou som prichádzal do kontaktu, bola pleseň v chladničke. Preto som nesníval o žiadnom Dancing in the rain pod umelým zavlažovačom nejakého rozkošného skleníčku prepchaného palmami a papraďami. Realita ma ale napriek tomu zdrvila. Nie rastliny, lebo tie sú vraj príliš háklivé a v produkcii kyslíka neefektívne. Len sinice. Fotosyntetizujúce mikróby. Navyše geneticky upravené, aby boli odolnejšie, a aby nevyžadovali nič viac než to, čo im milióny kilometrov od Zeme vieme ponúknuť. Neraz som už premýšľal, že modifikácia by nezaškodila aj človeku. A namiesto takých, ako sme my, by na Mars poslali päticu usmievajúcich sa osôb, pre ktorú by štyri a pol roka izolácie od zvyšku ľudstva, konzervovanej stravy, obmedzeného priestoru, nudy, a sexuálnej abstinencie predstavovali vrchol blaha. Žiaľ, dokonca aj v súčasnosti väčšine politikov pri zmienke o genetickom vylepšovaní človeka stále purpurovejú kscihty.

Späť k siniciam. Vedci teda rozhodli, že spojivom ľudí na Marse so životom sa stane zelený sliz. Ten máme rozotrený v tenkej vrstvičke na akýchsi táckach – kazetách – a prekrytý priehľadnou blanou. Kazety sú naukladané pod silnými svetelnými zdrojmi a ventilátory distribuujú vznikajúci kyslík po celej základni.

Membrána je polopriepustná. Trish cez ňu ponorila prst do toho zeleného sajrajtu. Vlastne nie celkom zeleného. Nachádzali sa na ňom rozľahlé žltkasté fľaky. To ma nepotešilo. Dokonca aj chlapec z Brooklynu vie, ako sa na jeseň sfarbujú listy predtým, než opadajú.

„No tak čo je?“ dorazila ma Shineova otázka.

„Vírus.“ Všimol som si, že Trish už rezignovala na slovo fág. „Vírus nám napadol sinice.“

„A čo s nimi robí?“

„No čo asi? Potľapká ich po chrbte a ide ďalej.“ Trish evidentne tá otázka pripadala rovnako debilná ako mne. Až na to, že Trish zvyčajne pripadalo debilné aj všetko, čo som hovoril ja.

„Zabíja ich?!“ vytreštil oči Shine.

Nikto ho neuznal hodného odpovede.

„Koľko siníc už napadol?“ spýtal sa Wade.

„Päťsto miliónov osemstošesťdesiatštyri tisíc tristodeväťdesiat dva,“ odvetil som skôr, než Trish otvorila ústa.

Chalan ma prebodol pohľadom. „Čo si sa dnes najedol vtipnej kaše?“

„O nič vtipnejšej než vy ostatní.“ Ale potom som zmĺkol. Vo Wadeových očiach som čítal varovanie: Pozor na pravidlá hry. Pravidlo jeden: Nie je to hra. Okej. Odteraz žiadne zľahčovanie.

„Bol vo všetkých vzorkách, čo som zatiaľ skúmala,“ povedala Trish unavene.

„A to je...?“ opýtala sa Su.

„...aj tak jedno. Všetky sinice v kazetách pochádzajú z rovnakej kultúry. Nádeje však vkladám do konzerv.“

Už som pracoval s Trish dostatočne dlho, aby som vedel, že pod konzervou myslela nejakú tú svoju biologickú hatlaninu a nie tuniaka v paradajkovej šťave.

„Kde sa tu ten vírus mohol vziať?“ nadhodil som.

„Netuším,“ odvrkla.

„Mohol prísť zvonku?“

Na Shinea, ktorý to vyslovil, sme všetci pozreli s rovnakou výčitkou v očiach. V podstate ma fascinuje, ako sme sa za tie roky, bez ohľadu na pocity, ktoré voči sebe prechovávame, v mnohých veciach zosúladili.

„A čo ak sme ho už doviezli so sebou?“ navrhol som.

„To skôr,“ zavrčala Trish. „Ale pochybujem. Genóm siníc sa sekvenoval. Fága by vedci zistili.“

„No ale tým sme vyčerpali možnosti. A odniekiaľ sa zjaviť musel,“ podotkol som.

Trish mi venovala ďalší nevraživý pohľad.

„Dá sa ten vírus liečiť?“ opýtal sa Wade.

Trish pohŕdavo vyprskla. „Baktéria nie je komplexný organizmus. Nemá imunitu. Keď ju niečo napadne, nevyleží to v posteli. Proste skape.“

„A čo tak usmrtiť vírus samotný? Nejako chemicky?“ zaujímala sa Su.

„To ešte uvidíme,“ zhrnula unavene. „Ale nerobte si nádeje. Virióny sú skurvene malé vecičky a je ich skurvene veľa. Hocičo v takom množstve, aby ich spoľahlivo vykynožilo, by zabilo aj samotné baktérie.“ Vrazila kazetu naspäť. „Keby ma niekto hľadal, budem v labáku pracovať na tom, aby som vám zachránila vaše sprosté životy.“

„A svoj tiež,“ zamumlal Shine.

Su podišla k stojanom a povytiahla ďalšiu z kaziet. To som nemal vidieť. Väčšinu jej plochy pokrývala súvislá žltá škvrna, sýtejšia než na tej, čo držala Trish. Len po okrajoch sa držalo trochu zelenej. A predsa som necítil také to skutočné zdesenie, ktoré by prenikalo do hĺbky. A stavím sa o čo chcete, že ho necítil nik z nás.

To je naším výcvikom, povedal som si. Tvrdým výcvikom.

„Ak Trish zistí, že ten vírus je všade, a nevie sa ho zbaviť...“ začala Su.

Odpoveďou jej boli nahnevané pohľady trojice mužov. Kráčala po tenkom ľade. Všetci sme kráčali po tenkom ľade, no Su sa bezstarostne kĺzala k ešte tenšiemu.

„Tak máme kyslíkové rezervy, aby sme tento problém vyriešili,“ vyhlásil tvrdo Shine. „Poďme, mládež. Nemôžeme tu len tak stáť, kým nám Trish oznámi výsledky.“

„Stáť a nič nerobiť náhodou nie je zlý nápad,“ oponoval Wade. „Šetrí to kyslík.“

„Nebudeme šetriť kyslíkom,“ odsekol Shine.

Sakra, ešte tenší ľad. Pozrel som na kameru pod stropom. Tento rozhovor sa nahrával. Všetko sa nahrávalo. A vedel som si predstaviť, ako si pri jeho prehrávaní počas vyšetrovania v Houstone o pár dní povedia: Toto bol ten zlom. Vtedy sa stratila morálka posádky.

„Zatiaľ,“ dodal Shine. „Kým Trish nepotvrdí, že sme v sračke.“

O vlások, Shine, o vlások. A radšej som si odpustil poznámku, že ak sme v sračke, tak bez preventívneho šetrenia budeme v ešte väčšej. Pristihol som sa pri tom, ako mi zase chodia po rozume Bruceove slová: Bude vás lákať myslieť si, že je to len ďalšia simulácia. Nácvik, čo sa môže kedykoľvek prerušiť. Ale tomu nesmiete podľahnúť.

Rozišli sme sa s výrazmi zbitých psov. Mal by som preniesť vzorky z prechodovej komory do Trishinho labáku, no nechcel som ju rušiť. Nebola v tom žiadna solidarita, ohľaduplnosť, ani podobné kecy. Bol v tom jednoducho fakt, že naposledy vyzerala ako odistený granát, od ktorého sa treba držať ďaleko.

Sme ostro sledovaní, všetci piati. A nepochybujem, že mnohí ľudia by sa zdesili z toho, čo sa mi preháňa hlavou. Seriem na to. Zvysoka seriem na to, čo by som mal cítiť a ako by som mal myslieť.

Nebolo to také vždy. Na začiatku misie som sa cítil oveľa... vznešenejšie.  Pateticky som sa vyjadroval o obrovských prínosoch nášho výskumu pre ľudstvo a o nehynúcom priateľstve ku kolegom, presne ako sa od astronauta očakávalo. A tiež som premýšľal tak, ako sa od astronauta očakávalo. No skúste si uchovať vznešenosť v ubíjajúcom stereotype stoviek dní. V rutine, strádaní a frustrácii, ktorá nikdy nebola hmatateľnejšia ako tu, v stiesnených priestoroch vzduchotesnej kupoly, v úplnej izolácii od všetkého, čo ste v predošlom živote poznali. Shine v mori trápnych poznámok občas vypotí perlu – a jedna z nich bola, že toto je ako vzťah. Spočiatku lietate na ružových obláčikoch, no čím dlhšie trvá, tým viac vám začne liezť na mozog, tým viac sa zbavujete ilúzií. S tým rozdielom, že s touto debilnou misiou sa nemôžete rozísť alebo si aspoň nájsť náhradnú známosť.

To je druhé z pravidiel hry. Ste sebestační. Musíte byť. Ak nebudete, umriete.

„Podľa mňa Trish blafuje.“

Strhol som sa z pohľadu na stenu. Shine. Zrejme išiel celý čas za mnou.

„Neblázni. Veď si videl tie žlté škvrny. A tiež to cítiť. Neustále.“ Pokrčil som nos.

„Niečo sme videli, áno. Ale čo to je, vieme len od Trish. Uveríme jej hocičo okolo tých zelených sajrajtov, lebo ona jediná je bioložka.“

„To by bolo trochu priveľa námahy na kanadský žartík,“ poznamenal som. „A tiež priveľa risku v prípade, že by sa zvrhol na čosi skutočne nebezpečné.“

„Nepovedal som, že Trish tie sinice... zažltila,“ vypadlo z neho po chvíľkovom hľadaní správneho slovesa.

„A zasmradila,“ doložil som.

„Ale možno tie mikróby postihlo niečo... ja neviem, menej vážne alebo dokonca neškodné, čo len tak hrozivo vyzerá, a Trish to využila na príležitosť nás terorizovať.“

„A čo by to tak mohlo byť? Jeseň v našej ľúbeznej záhradke?“

„Ja kurva neviem!“ vyprskol Shine. „Ale chápeš, vírus? Kde by sa tu sakra zobral vírus?!“

Niečo mi napadlo. Niečo podobné Shineovej myšlienke, ibaže temnejšie. „Trish,“ zamumlal som.

„Čo s ňou?“

Shine má dlhé vedenie. Až po dvoch sekundách sa jeho výraz zmenil. „Och...“

„Ako si povedal, jedine Trish z nás rozumie tým zeleným svinstvám.“

„Ale prečo by...?“

Jasné, nedávalo to zmysel. Ak túto hru prehráme my, prehrá aj ona. Bez siníc, ktoré sú našimi jedinými zdrojmi kyslíka, nie je nijaký spôsob, ako by táto misia mohla pokračovať. A ak vám práve napadol náš milý návratový modul, tak vás ubezpečujem, že ani v ňom počas tých siedmich mesiacov, koľko trvá let z Marsu na Zem, nevydržíme so zadržaným dychom. A to nespomínam skutočnosť, že planéty sú teraz od seba ďaleko, takže menej ako desať mesiacov by sme v module určite nestrávili.

Vzdialenosť planét. To je po hmotnosti druhý najväčší problém. Mars nie je žiadny posratý Mesiac, ktorý si od Zeme udržiava viac-menej konštantnú vzdialenosť. Niekedy je blízko, inokedy zas ďaleko. A lode by mali podľa plánu lietať medzi planétami hádajte kedy? Správne, keď sú k sebe najbližšie. Čiže najkratšia doba, akú by posádky mohli na Marse absolvovať, je sedemstoosemdesiat dní. Lenže potom nejaký génius z NASA vyhútal, že za dva marťanské obehy by ľudia pri neprerušovanom pobyte na jeho povrchu urobili dvojnásobok práce za oveľa menšie náklady, než by vydali na dve samostatné misie. A ak aj po sedemstoosemdesiatich dňoch všetko klape a nie sú žiadne vážne poruchy... čo v našom prípade neboli...

Keď som sa otočil, Shine bol preč.

Nevedeli sme sa dočkať, kedy sa zjaví Trish.

A ona sa zjavila. S nepreniknuteľným výrazom si bez slova sadla k večeri, hoci si dobre uvedomovala napäté výrazy svojich kolegov. Pozrel som na Shinea. Jeho konšpirácia o Trishinom terorizovaní nás všetkých nemusí byť úplne odveci.

„Tak je ten vírus vo všetkých siniciach, alebo nie?“ nevydržal to napokon Wade.

Opäť ten bodajúci pohľad. „Som snáď nejaký skurvený jasnovidec?“

Mladý zostal v pomykove. „Veď si hovorila, že na tom budeš pracovať...“

„Čiže sa podľa teba flákam, hej?“ Trish si nás zamračene premerala. „Naočkovala som konzervu, ale sinice z nej sa musia deliť aspoň sedemnásť hodín, kým vytvoria dosť veľkú vzorku na spracovanie, potom budem hodinu a pol extrahovať DNA a ďalšie štyri hodiny pobeží sekvenátor.“

„Takže až zajtra zistíme, na čom sme?“ nezdržal som sa.

„Zajtra o takomto čase.“

Ďalších dvadsaťštyri hodín v neistote, či nám má čo vyrábať kyslík!

„Nemôžeme dovtedy niečo...?“ začala Su.

„Ale iste, spravila som určité opatrenia. Znížila som teplotu hermetizovaných priestorov o desať stupňov. Pokles metabolizmu baktérií spomalí tiež množenie fága.“

„A výrobu kyslíka,“ poznamenal Wade.

„Ale stlmí smrad,“ doplnil Shine.

Trish nechala obe poznámky bez odpovede. „Informovala som o tom Houston.“

Shine udrel vidličkou o stôl. „Dohodli sme sa predsa, že všetky hlásenia budeme zostavovať spoločne!“

„A čo by si do hlásenia chcel pridať ty?“ osopila sa na neho Trish. „Popis toho, ako si sa pogrcal z toho zápachu?!“

„Mládež, situácia je výnimočná,“ pripomenul som im.

„Práve preto by sme mali držať disciplínu lepšie než inokedy,“ soptil Shine.

Wade mu nevenoval pozornosť. „Kedy Houston odpovie?“

Trish pozrela na hodinky. „Ešte šesť minút.“

Rádiový signál na Zem a späť na Mars neletí v týchto dňoch práve najkratšie. Planéty sa k sebe približujú, ale pomaly. Je to na porazenie, no ani návrat, ani komunikáciu urýchliť nemôžeme.

Ak mal niekto z nás nejakú chuť na jedlo predtým, teraz ju už nemal. Všetci sme len odpočítavali čas.

„Nechápem, kde sa tu mohol vziať vírus.“ Shine vyzývavo pozrel na Trish.

Pravidlo štyri, posielal som mu pohľadom. Nijaké konflikty. Nemôžeš obviniť Trish, sakra, Shine, maj rozum.

„Ak bude v konzerve, potvrdí sa, že prišiel s nami.“

„Atentát?“ vyhŕkol som nechtiac skôr, ako to Shineovmu dlhému vedeniu došlo.

„Ale kto mohol chcieť...?“ spýtala sa Su.

„No kto asi? Naši milí konkurenti.“

„Číňania?“ opýtal sa Wade.

Tým smerom som rozhovor viesť nechcel. Ale už sa stalo. Automaticky sme všetci otočili pohľad k Su. Tvárila sa, že si to nevšimla.

Človek aby neustále narážal na nejaké sprosté pravidlá.

V tom okamihu ako na zavolanie zaznel signál príjmu správy.

Houston nám náladu nezdvihol.

Trish s ním v tridsaťosemminútových intervaloch stále niečo konzultovala, keď som sa dovliekol do kajuty. Prezývali sme ich príhodne – rakvy. Aj nebožtíci majú viac miesta.

Veľa som toho nenaspal a čudoval by som sa, keby niekto z nás áno.

Keď som konečne odpútal myseľ od vírusu, ďaleko nedošla. Zastala pri Bruceovi a jeho pravidlách.

S Bruceom nás zoznámili, keď bol náš výcvik asi v dvoch tretinách fyzickej prípravy. Úmerne tomu sme sa cítili prepracovaní a podráždení. Mal som všetkého akurát dosť. A teraz ešte individuálne lekcie s nejakým Bruceom. Čakal som ďalšieho kravaťáka s nosovým hlasom. Bruce ma však ohromil. Nie hneď. Až vtedy, keď som si zrazu uvedomil, že namiesto ďalšej otravnej formality mu pri pive vykladám znaky, podľa ktorých som usúdil, že Trish je lesba.

Bol iný ako všetci technici, inžinieri, vedci a psychológovia, s ktorými sme predtým mali dočinenia. Nebol... papierový. Až neskôr som pochopil, že on jediný skutočne vedel, aké to tu bude. Že realita si všetkými predpismi, plánmi a postupmi vytrie zadok.

Bohvie, čo si o Bruceovi mysleli ostatní. S každým pracoval samostatne. Nikdy sme o ňom spolu nerozprávali. To sa sakra nedivím, keď každý z nás hovoril s Bruceom najmä o tých ostatných.

Raz som sa ho spýtal, či tá ospevovaná symbióza nášho uzavretého ekosystému naozaj dokáže fungovať tak hladko a sebestačne. „Robíš si srandu?“ zasmial sa. „Samozrejme, že to nebude fungovať! Musí však vydržať až do návratu. Vy ju musíte udržať. Pazúrmi, tesákmi, násilím, to je jedno. Tlak nesmie povoliť skôr než misia skončí.“

Takmer sme to zvládli, Bruce.

Ale hovno. My to zvládneme. Trish ten vírus zabije.

Zaspával som s myšlienkou na čosi zelené. Zelené bez žltých fľakov. Zelené, čo dokonca aj chlapcovi z Brooklynu pripadalo podozrivo blízke.

Puch bol ako úder bejzbalovou pálkou do brucha.

Zatackal som sa. Chcel som ísť na záchod a absolvovať obvyklú rannú hygienu, no po otvorení dverí ma ovalil smrad.

A zjavne som nebol jediný. Zaznel výkrik. Vzápätí som si uvedomil, že výkrik nie je normálna reakcia na zápach.

Vyrazil som vpred, snažiac sa súčasne utekať aj zadržiavať dych. S tým však nerátal ani výcvik.

Trish.

Nie, to nemohla byť ona. Trish nejačí ako nejaká hysterická ženská. To je asi jej jediná dobrá vlastnosť.

Ale bola to ona. Stála vo vzduchovej komore v nejakom vreci, ktoré zrejme predstavovalo jej spací úbor.

Na vreci sa jej od hrudníka nadol tiahla ohyzdná žltohnedá škvrna. Najprv mi napadlo, že sa z toho smradu povracala.

Potom som si všimol to isté aj na podlahe. V priveľkých množstvách na to, aby to boli zvratky.

A napokon, ten maglajz odkvapkával aj z okrajov kaziet. Radov kaziet. Všetkých prázdnych. Membrána nebola odolná voči rozkladu.

Pozrela na mňa a opäť raz nemusela nič hovoriť.

Denný harmonogram bol úplne v háji.

Pol deviatej, čas na raňajky, na čo však nikto ani nepomyslel. A nielen kvôli smradu, ktorý filtre zúfalo pomaly, ale poctivo odbúravali. Raz ho dostanú preč... na rozdiel od postupne sa hromadiaceho oxidu uhličitého.

Keď sa Trish spamätala, prezliekla sa do ochranného obleku a bleskovo začala oživovať konzervy. Wade mi pripomenul, čo to je. Zásoby vegetujúcich siníc podchladené v roztoku glycerolu a vody. Asistovala jej Su. Nám ostatným zatiaľ pripadla nevábna úloha zlikvidovať to, čo po našich úbohých predošlých zelených baktériách zostalo. A stále sme netušili, či sú konzervy čisté, alebo je ten vydrbaný fág aj tam. Neodvažovali sme sa o tom hovoriť. Neodvažovali sme sa to zakríknuť.

Ticho prelomil Wade. „Alternatívny zdroj kyslíka...“

Shine prudko privrel oči, hoci si mal skôr zapchať uši. Ja som rezignovane odhodil páchnucu handru, ktorou som vytieral podlahu.

Vidiac našu reakciu to Wade skúsil inak: „Fág nenapadá živočíchy. Ani rastliny. Trish to vravela. Jediné, čo dokáže zabiť, sú tie sinice.“

„Je ti nahovno, že neochorieš, ak nemáš čo dýchať,“ poučil ho Shine.

„Nemyslel som, že by sme sa nakazili my,“ bránil sa Wade. „Ale napadlo mi... no... aj keby bol fág naozaj všade, Trevorovi neublíži.“

Keď mi došlo, čo vraví, okamžite sa mi vybavil sen predošlej noci, či skôr posledné myšlienky polovedomia. Tušil som to. Prišiel som na to nezávisle tiež. Rozšírili sa mi oči.

Pri balení sa na túto úchvatnú výpravu chlapíci od NASA zavelili jednoznačne: päť kíl osobnej batožiny, ani o gram viac. Polovica z hmotnosti, ktorú smiete mať pri sebe pri párhodinovom lete lietadlom. A my sme s ňou museli vydržať niekoľko rokov. Väčšina si zabalila kadejaké spomienkové cetky od rodiny. Su ale skoro celých päť kilogramov investovala do jediného predmetu. Do Trevora.

Trevor je meter tridsať vysoký krotón. Ani sme si neuvedomili, ako nás postupom času čoraz viac a viac fascinuje. Nečudo – okrem nás a zeleného slizu na produkciu kyslíka bol jediným živým tvorom, ktorého sme vídali. A kvet je aspoň makroskopický. Dokonca sme mu začali hovoriť tým Suiným streleným menom. Vravím, keď sa vrátime domov, budú nás musieť dať do zvieracej kazajky.

„Zabudni, kamoš,“ odbil ho Shine. „Trish predsa vravela, že bežné rastliny pre päť osôb dosť kyslíka nevyrobia.“

„Pre päť osôb nie,“ zdôraznil som.

„Ani pre Su, sakra,“ vrčal Shine. „Rastliny tiež dýchajú, Einstein. Len sinice tvoria kyslík bez toho, aby ho potrebovali. Preto tu máme tie a nie zimnú záhradu.“

„Ale aj rastliny vyrábajú kyslík rýchlejšie než ho odbúravajú,“ nadviazal Wade. „Sú len neefektívni producenti vzhľadom na ich hmotnosť.“

A sme zase pri hmotnosti. Alfe aj omege našich ťažkostí.

„Su je malá,“ podporoval som Wadeovu teóriu, pretože bola vlastne moja. Začala ako moja. „Ak sa zavrie v kajute s Trevorom a nebude zrovna cvičiť jogu...“

„Chalani.“

Strhol som sa. Znelo to ako Trishin hlas a zároveň neznelo. Ani Trish nevyzerala ako Trish. Konské zuby mala výnimočne ukryté za perami zovretými do rovnej čiarky.

„Je to zlé?“ spýtal sa Shine, ako vždy pripečený Shine. Naozaj nechápem, prečo som ho považoval za niekoho, s kým si tu najlepšie rozumiem.

Trish nám ukázala Petriho misku s veľkým nápisom KONZERVA tiahnucim sa po jej povrchu. Bola zelená. Zelená so žltými škvrnami.

Biologička nechala misku vykĺznuť z prstov. Rozpleštila sa na nedávno utretom mieste a okrem hluku uvoľnila už známy smrad.

„Čo to sakra robíš?!“ zreval Shine.

„To je sakra jedno, keďže sme sakra v háji,“ povedala Trish a otočila sa. „Hra skončila.“

Nie. Hra neskončí. Nesmie skončiť. Nie je to hra, čo neviete, že to nie je hra?!

„Je fág vo všetkých konzervách?“ počul som sa pýtať. Odpoveď bola samozrejmá, ale musel som ju počuť.

„Kultúra bola nainfikovaná už pred štartom,“ hovorila Trish apaticky. „Ten vírus je umelý konštrukt, tak ako baktérie. A rovnako ako počítačové vírusy je dátumovo aktivovaný.“

„Čiže sabotáž?“ spýtal sa Wade.

„Nie,“ prehovorila Trish unavene, no sarkasticky. „To len nejaký pracovník NASA hneď po sekvenácii prihodil k siniciam fágovú kultúru zo žartu.“

„Spravili to Číňania.“ Wade zovrel ruky v päste. „Číňania, čo nás chcú vo výskume Marsu predbehnúť.“

Zaostril som na Su bezmocne stojacu na chodbe, ktorú Wade prebodával pohľadom. V hlave mi zaznel poplach, no neskoro.

Pohli sa naraz. Su dvoma skokmi vbehla do svojej kajuty a Wade sa vrhol na práve zatvorené dvere, mlátil do nich päsťami a reval.

Mal by som cítiť niečo iné. Vedel som, že by som mal. Ale moja otupená myseľ bola schopná produkovať iba jediné: no, z nášho avizovaného páriku Wade + Su evidentne nič nebude.

(pokračovanie)

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.