Predstavte si, že ste profesorom chémie na vysokej škole. Nastal deň promócií, keď tu, po prebratí diplomu a po skončení ceremónií k vám ešte stále v talári pristúpi jeden z vašich študentov. Nepatril k tým najukážkovejším študentom, nebolo to práve na červený diplom, ale snažil sa. Skúšky porobil na prvý raz, hoci nie práve na samé áčka, no bez problémov prešiel všetkými ročníkmi aj štátnicami. A teraz k vám prichádza a hovorí vám: „Pán profesor, môžem vám dať jednu odbornú otázku? Jedna vec mi nikdy nebola jasná...“ Blahosklonne prikývnete a váš bývalý študent povie: „Je možné vyrobiť zlato tak, že sa zmieša olovo so sírou?“

Zalapáte po dychu. Oči vám dobreže nevypadnú z jamiek. Zrejme sa musíte tiež niečoho zachytiť, aby ste nepadli z nôh. Váš študent vám položil takú primitívnu otázku, že nie je hodná ani žiaka základnej školy, nie to ešte niekoho, kto v ruke zviera čerstvý diplom. Že je to poriadne premrštená historka? Nie, nie, to bol metaforický príbeh zo života. V mojom prípade možno dokonca povedať, že z každodenného života a netýka sa odborných vecí, ale debát o citoch.

Aj vám sa stáva, že sa s niekým dlho a často rozprávate o nejakej téme, on vám kladie celkom duchaplné a k veci otázky a potom, keď si po mesiacoch ba až rokoch myslíte, že tomu už určite rozumie, prizabije vás smiešnou otázkou? Viac než „Ako sa môžeš na niečo také sprosté pýtať?“ by ma však v tejto situácii zaujímalo „ako sa ti podarilo celý ten čas predstierať, že téme rozumieš?“ Lebo ak je schopný spýtať sa na čosi také nezmyselné, je jasné, že jej nerozumel ani zamak. Že všetky tie úspešne zvládnuté skúšky bol len podvod. Nejako vás celé roky vodil za nos. Predstieral pochopenie. Alebo nie? V prípade, že tomu skutočne aspoň trochu rozumel, ako sa mohol spýtať niečo takéto???

Ak vylúčime amnéziu krátko pred položením otázky aj všetky konšpiračné teórie, zostáva už len jedna možnosť: absolútne odlišný spôsob myslenia ľudí okolo mňa. Ak ja považujem za samozrejmé, že keď platí A aj B bude platiť aj C, zdá sa, že iní ľudia to za samozrejmé nepovažujú. V situáciách, kde je dôležité, aby pochopili, mi preto asi nezostáva nič iné, než im otrepávať o hlavu: „A platí to pre vodík... a platí to aj pre hélium... a platí to aj pre trícium...“ lebo uviesť jeden príklad je zjavne nedostatočné. Alebo žeby to chcelo predĺžiť časovú účinnosť? Veta „platí to na veky vekov“ zjavne nestačí. Treba im každý deň opakovať: Platí to aj dnes. Áno, aj dnes. Ešte stále to platí. Nie, ešte som to nezrušila (ani zrušiť nehodlám, ale to vám budem asi hovoriť zbytočne, že...?). Len aby na mňa zase niekto nezaútočil s tým, či ho považujem za debila.

Existujú však aj opačné extrémy, príjemné prekvapenia. Znova sa vžite do situácie profesora a predstavte si, že slabomyseľný umývač podlahy na vašej fakulte sa zrazu duchaplne vyjadrí k téme kvark-gluónovej plazmy. Veru, občas vedia perfektne trafiť klinec po hlavičke aj ľudia, u ktorých som to absolútne nečakala a hravo predbehnú aj tých, ktorých som považovala za najchápavejších.

Záver? Nepredpokladajte. Pýtajte sa. A dajte pozor, aby ste sa, ak už pri rozhovoroch nesedíte, mali vždy čoho zachytiť.