Šedé čáry-máry a hlúpe spomienky na predminulosť našej minulosti. Sú preč. Zrazu sme si bližší dvaja cudzí ľudia. Niekedy ma ešte napadne, aké by to bolo, keby si mi povedal: Milujem ťa. Ale svojím spôsobom je zázračné aj toto ticho. Nechcem sa hnevať.
Mám ťa rád – konečne navzájom.
Počkaj ešte.
Občas mi chýbaš a občas ma mrzíš, nechcem nič a nikoho. Nie je mi ľúto, za tým čo bolo, lebo to malo hlboké medzery. Teraz je pre mňa krásne aj priateľstvo nezaťažené láskou; že ti môžem povedať: Ty debilný kretén a ty sa zasmeješ. A že ty mi povieš, že to, čo hovorím sem-tam vôbec nie je zaujímavé. Že sme konečne úprimní bez zranení.
Priať ti šťastie je síce pekné, ale momentálne neadekvátne. Prajem ti uzdravenie. Hlavne to. A s uzdravením príde aj vytúžené šťastie a iné vytúžené veci.
Zabudni na to, čo bolo. Už to neexistuje. Existuje len TERAZ a teraz mení POTOM.
Stretneme sa ešte? Netuším. Ak je to súdené, tak áno. Alebo nie, ako je súdené s niekým sa už nestretnúť. Rozmýšľam, či chcem povedať, že ťa ľúbim, ale nejde mi to na jazyk. Ja netáram do vetra, takže to nepoviem. Ale poviem, že sa chcem k tebe pritúliť. Chcem aby si ma objímal, tak srdcom, ako to vieš len ty. Stačí mi tvoja blízkosť a úprimnosť, čistý pohľad na vec, triezva myseľ, ktorá stále šepká, že tu je ešte niečo bláznivé. A nedá sa to zničiť. Nechcem, aby sa to dalo zničiť. Keď milujem, nikto mi v tom nemôže zabrániť; ani ty nie.
Poď ku mne. Veľmi blízko! A vnímaj to, čo ti dávam z hĺbky duše. Neboj sa prijímať, nemysli si, že budeš ako malý chlapec. BUĎ malý chlapec! Ľahni si ku mne, opri si o mňa hlavu a ja ťa budem láskať, hrabať sa ti vo vlasoch, hladiť ti tvár a pery. A potom sa zas o teba opriem ja. Ja budem tá maličkosť, skrytá medzi tvojimi ramenami. Budem ti ležať na hrudi, počúvať srdce a oddychovať.
Nič viac človeku netreba.
Comments
Pridať nový komentár
Mám Tvojim posledným príspevkom rozumieť tak, že si sa vrátila z extra-metaforickej prózy do už len trochu metaforickej? :-D Na tom by nebolo nič zlé, samozrejme. Naopak, čo je dostupné širšej verejnosti, to ešte automaticky nemusí niesť odpornú nálepku: Komercia. Chápem, keď autor preskúma svoje hranice a potom sa vráti späť k svojej podstate, skúsenejší, sebavedomejší, lepšie vyzbrojený...
Len jeden detailík: "Niekedy ma ešte napadne..." slovné spojenie "napadne ma" je správne len vtedy, keď človek hovorí o napadnutí obludou. :-D Ale ak sa jedná o myšlienku, správne je "napadne mi". To je len taká blbostička, ktorú som sama donedávna nevedela...
Napadlo ma čosi, žiaľ, boli to osy.
Ale nemusí to tak byť:
napadlo ma / mi je dvojtvar, oboje je náležitô.
Ďakujem za poučenie :) dám si na to pozor...
Či som sa vrátila z metaforickej prózy do normálnej? :D nemyslím. toto bolo písané z môjho denníka. bol to vzťah ktorý toho na mne veľa zanechal. skôr zlého ale to zlé som nejak zúžitkovala vo svoj prospech :) a keď som to minule našla, tak som si povedala, že to uverejním :)
Ani neviem.. píšem iba čo cítim, nejak to nehodnotím, či je to dobré či zlé :) a ďakujem za koment ;)
Veľmi autenticky opísané pocity... Musím povedať, že sa mi to veľmi páčilo, hoci to bolo melancholické.
Možno práve preto, lebo tá melanchólia v spojení s metaforami a hlbšími myšlienkami, ktoré ukrývaš medzi riadky, nedovolí pozornejšiemu čitateľovi nemyslieť.
Ja som sa zamyslel a dokonca i zaspomínal. :-)
V každom prípade čítanie to bolo krátke a príjemné.
S pozdravom,
Dušan Damián
Toto je z Tvojho denníka? A bez úprav? Wow! Normálne mám chuť zaliezť pod zem, keď si pomyslím svoj denník - umelecké jazykové prostriedky nulové, v každom riadku surové nadávky a výkričníky až do prederavenia papiera. :-D
Nemusíš sa hanbiť, aj ja som na tom tak bývala :D ale toto bolo písané z veľmi hlbokých, až priam zdrvujúcich citov :D asi preto to tak plynulo. neviem ale je to staré asi rok.
Ďakujem veľmi pekne :)
som rada...
Aj policajta napadla myšlienka, ale ten vzal pištoľ a vystrelil.
Majka, srdečne Ťa pozdravujem. Buď optimistka, môže byť aj horšie !
Ďakujem, aj ja teba Feri :D