Aj dnes sa mi snívalo...horúčky mi vytvárajú blúznenia (?)

Bola hlboká noc, nikde nikto, zdalo sa, že spí úplne všetko.
Takú atmosféru dnes už nezažívam. Som už priveľká a viem, že stále je niekto, kto nespí, ale keď som bola malá...

Odniekiaľ sme sa vracali. Malá skupinka. Ja s Mišom a dievčatami, Dio s deťmi. Išli sme po hlavnej ceste peši, akoby sme šli k nám (ako už toľko krát vždy v piatok, na narodeniny, na Silvestra) a ocitli sa na križovatke ciest.
Všetci sme sa otočili dozadu, pozreli sa hore na oblohu a ako hviezdy i my sme sa začali k sebe približovať. Najprv si na mňa vyskočila Terezka. Držala som ju na jednej ruke, akoby tomu výjavu chcela byť bližšie, ale zároveň v bezpečí. Kajku som si pritiahla k sebe a aj ju som mala po chvíli na rukách. Bol pri mne aj Mišo a spolu sme objímali deti. Ich váha sa preniesla aj na neho, čo mi dovolilo vziať si tiež Filipka. A ako sme ich tak všetkých držali, uvolnila sa mi pravá ruka a pritiahla som si i Viu.
Stáli sme tam v takom objatí, ako klbko dobrých skutkov a pozerali sa všetci jedným smerom - na oblohu. Mrkla som na Dia, stál po Mišovej strane a aj keď sa nás nijako nedotýkal, bol našou sučasťou. Usmial sa na mňa. Netrebalo nič vravieť. Obaja sme sa pozreli hore a tam už boli hviezdy tak blízko seba, že vytvárali žiarivú bielu plochu na čiernom podklade. Vytvorili ovál na výšku a z toho oválu šli lúče. Uprostred toho  bolo niečo zelené, nejaka halúzka, alebo veniec.
Strašne mi to pripomínalo… čo? Dívala som sa a čakala, kým sa mi roztriedia všetky spomienky v hlave, aby sa následne objavila tá hľadaná.
Spomenula som si! Spomienka patrila dávno do detstva - sedela som na koberci medzi fotelkami pod otvorenou skriňou v obývačke, v rukách stará, zažltnutá kniha v bledozelenom obale otvorená na stránke s výjavom, ktorý ma fascinoval. Znázorňoval holubicu s vetvičkou v zobáku, ako letí zo žiarivého svetla dole k nám ľuďom. Nadpozemské k pozemskému, aby bolo "ako na nebi, tak i na zemi".

V skutočnosti (teda v tej snovej) bol výjav neporovnateľne zaujímavejší, silnejší a ozajstnejší. Chvíľami som mala pocit, že ide o niečo úplne iné, ako som dokázala si vôbec pedstaviť, že ide podľa toho obrázku v knižke. Naozaj sa to náramne podobalo a predsa to bolo neporovnateľné. Slovami neopísateľné, hudbou nezahrateľné a už vôbec nie možné sprostredkovať obrazom. Nie takým od človeka, ten nemá k tomu prostriedky. TOTO sa dá iba prežiť. A prežiť to tou najskrytejšou časťou seba, ktorá (ako sa ukázalo) nie je až tak hlboko. Na momnet som sa jej dotkla.