Pozerá z okna.
Má všetko
Aj dom, záhradu, dobrého muža, deti.
Aj nudu, dobrých susedov a stále vysypané smeti.
Má všetko?
Tu som. Kde mám kosti svoje zložiť?
Na tele a duši mám mnoho rán a jaziev.
Neviem či sa nimi chváliť alebo na ne hromžiť?
Najprv bež k sporáku.
Potom s deťmi do parku a mužovi choď náklad z auta chytro zložiť.
Po večeri si ku mne sadni, nech sa ti pozriem na tie tvoje jazvy, na tie tvoje rany.
Ak teda nemáš predo mnou nejaké zábrany.
Sadol si k nej na konci dňa.
Trochu sa ho zľakla.
Toľko jaziev, toľko rán a každá svieti iným svetlom.
Tamtá žiari slabo, tam tá blkoce ako fakľa.
Má všetko.
Aj dom, záhradu, dobrého muža, deti.
Aj dobrých susedov a stále vysypané smeti.
Aj cudzinca, ktorému chcela liečiť jazvy, rany.
Teraz s ním sedáva po večeroch, aby mala také isté jazvy, také isté rany.
Takú istú dušu.
Comments
Pridať nový komentár
Nie List Kamilovi, ale Báseň pre Kamila. Neviem, prečo som to tak napísala....
Ďakujem
Nečítam veľmi básne, lebo ich väčšinou nepochopím. A najmä ich nekomentujem, lebo by som sa strápnila, že som nepochopila, no raz za čas mi z básne ostane nejaký pocit alebo predstava /a možno ide práve o to/. Presne to sa stalo pri čítaní tejto básne. Tak som si prečítala všetky tvoje príspevky a nemôžem sa zbaviť pocitu, že sú mi veľmi blízke. Témou. Ide z nich na mňa taký zvláštny smútok a zároveň nadhľad, neviem... Skrátka páčia sa mi, aj keď ich možno chápem po svojom. A no a čo. Najviac sa mi asi páči List Kamilovi a Človek. Sú tam myšlienky, ktorými sa často sama zaoberám. Neviem, prečo máš pri svojich príspevkoch tak málo komentárov, lebo podľa mňa sú skutočne dobré, tak preto taký dlhší komentár, aby si vedel.