Dcérenka! Zvodná nymfa, z našej ulice. Stretnutie na polceste vypĺňame dráždivými rečami o inceste. Pred nechápavým pohľadom predavačky kvetín z Bystrice. Neviem sa zmeniť! V našich chvíľach, v kaviarni za mestom , bol som pre ňu Alcestom, Nevie sa zmeniť! S vopred pripraveným postupom, strojeným…
Uprostred noci pýtal sa ma budúci otec aký je to pocit mať miesto medzi svojimi keď stále vyjú vlci. V lete som našiel suchú jabloň, zasa. Polial som ju slzami, blízky ju pohnojili rečami. Na jeseň rozkvitla a to bola , krása. Na Vianoce zarodila nezrelé plody sklamania. Hľa, dievča, no stále…
Pršalo na duby. Mokrý bol aj zlatý dážď. Bolo by dobré byť spolu, no lepšie je každý zvlášť. V záhrade kde svet sa zmenil na malú herňu, videl som stáť ženu prenádhernú, okolo ružových kríkov hrali sa deti Od šťastia strkali do seba, hádzali sa so smiechom na zem. Nebo je modré, tráva zelená…
Pozerá z okna. Má všetko Aj dom, záhradu, dobrého muža, deti. Aj nudu, dobrých susedov a stále vysypané smeti. Má všetko? Tu som. Kde mám kosti svoje zložiť? Na tele a duši mám mnoho rán a jaziev. Neviem či sa nimi chváliť alebo na ne hromžiť? Najprv bež k sporáku. Potom s deťmi do parku a…
Keď to všetko prebolí. Vtedy ožijú zabudnuté sny. Akoby to bolo včera, keď som s nimi za jedným stolom jedol a pil. Idem na cestu. Musím nájsť sklamaného muža so smútkom v očiach. Mám ho objať a povedať mu: Vitaj, braček, medzi chlapmi, ktorí sa trápia kvôli ženám. Včera mi zhorelo srdce. V…
Michaela, bolesti plná, kráčala potichu ulicou.Za ňou šli opatrne ženy, ktoré nepatria nikam.Za ňou šli smutne muži, ktorým niekto kedysi patril.Všetci jedli sklamanie veľkou lyžicou. Bokom od železničnej stanice,na malom kúsku ulice,zvádzali hrdé ženy nesmelých mužov.V tom najlepšom im dali dolu…
Mal som vrece plné zlata, no v daždi zmenilo sa na ľad. Z výšky všetko krásne je,na duši ma príjemný pocit hreje,no na zemi iba bezradnosť a chlad Miesto zlatej kopy mám teraz kus ľadu.Miesto obdivu mám teraz posmech.Miesto ceny pre víťaza mám teraz cenu posledného.Miesto milovanej ženy mám teraz…
Zlatý odev a v ňom krása vznešená. Slnko, mesiac, hviezdy, vietor každý živý tvor pred ňou padá na kolená. Je tak vnímavá, že počuje, čo tráva rozpráva, čo si stromy šepocú a vtáky štebocú. Hľa, žena v purpurovom kabátci a za ňou kráča dav. V jednej ruke cukor má a v tej druhej bič! Zbavila…
„Všetky veľké duše sú zdobené jazvami utrpenia.“ arabský učenec Už je tým, kým ho zvali od mala. Na tie roky chôdza je príliš pomalá. Nikto vôbec netuší, aké jazvy má na duši. Koľko už uplynulo liet, od vtedy, čo chcel sa dotknúť mojich pier? Nikto vôbec netuší, aký nepokoj mám na duši,…
Urobím si ľad. Bez vody. Stačí mi trochu hnevu, hlúposti, strachu, pýchy, nenávisti. Len ľudský chlad, stačí na môj ľad. Ľahnem si na ľad nahý! Beriem to ako výzvu! Kto z koho? Ja, či ľad? Zamrznem,či ľad roztopím? Budem sa na ľade plaziť, kopať, smiať, plakať, skákať, sedieť, jesť a hrať!…
Comments
Pridať nový komentár
...jednoducho krásne myšlienky...