Existenčné situácie sú dobré na to, aby človek zabudol na hlúposti, o ktorých si ešte pred nedávnom myslel, že sú jeho obrovským problémom.
Už som tu týždeň. Našli sme Slovákov, ktorí nás povodili po okolí, poradili čo jesť, čo nejesť, čo piť a čo nie, na čo si dávať pozor. Ako sme sa dozvedeli, Mates s Barčou mali oveľa väčšie problémy ako my, keď prišli. Mates zvykne vravieť: „Ale vy, vy štipendioví sa nebojte, vy ste tu jak svätí.“
Navštívili sme ich byt. U Matesa a Barči je to celkom pekné. Európske vécko síce nemajú, iba dieru v zemi, ktorá občas smrdí ako všetky vécka v Číne, ale aspoň majú podlahu a kúpeľňu pekne obloženú kachličkami.
„Bývame v originál že čínskej štvrti,“ povedal Mates, keď nás viedol prvýkrát k nim na návštevu. Cestou nám vysvetľoval, že im zomrel sused a ukázal vľavo na akési slamené či bambusové stohy vykladané kvetmi, ktoré boli súčasťou pohrebu. Potom ešte zamrmlal, že Číňanci už týždeň pijú a plačú, pozdravil predavača chlebov (teda niečoho, čo sa najviac podobá na náš európsky, alebo skôr slovenský chlieb) a zamieril do vchodu na druhej strane ulice.
Byty, ako majú bežní Číňania, také nenájdete nikde v Petržalke. Možno by sa to trochu priblížilo Luníku (aj zvonku aj zvnútra), ibaže na Luníku už chýbajú všetky kovové časti. Tu nie, lebo Číňanci sa tak nezaujímajú o železo; skôr predávajú niečo na ulici, buď fejky, alebo jedlo.
Vošli sme dnu. Vchod bol tmavý, všetka podlaha aj schody vyliate betónom, žiadne kachličky a okrem toho špina. Vyšli sme na štvrté, či koľké to poschodie a vošli do bytu Slovákov v Číne. Neskôr nám Mates vysvetlil, ako to chodí u Číňanov. Nájsť takýto byt do prenájmu je ako nájsť diamant v rieke. To čo som ja pred tým na prechádzke po okolí považovala za getá úplných chudákov sú obyčajné obytné štvrte pre rádových ľudí v meste. To bol ďalší zo šokov, ktoré človeka paralyzujú. A možno ešte viac ako vidieť to na vlastné oči ma šokovalo, že za môj krátky pobyt tu som ešte nestretla smradľavého alebo skrz-naskrz špinavého Číňana.
Večer nás Mates, Barča a Verča, (ktorá býva blízko nášho intráku lebo ona je „štipendiová“, nie ako Mates s Barčou) pozvali na večeru. To nám s Adom padlo vhod. Ja osobne som prvé tri dni jedla čo najmenej, len aby som nemusela jesť tie kentusy. Vo všetkom bolo cítiť umelinu, zeleninu sme nevedeli zohnať, pretože sme poznali iba jeden malý obchod v ktorom predávali vifonky, aj ten bol ďaleko. Slaný chlieb je veľmi ťažké zohnať, jogurty ledva vidieť, mlieko je asi v dvojdecových sáčkoch a šunka či syr nikde.
Zaviedli nás do uličky, do ktorej by zdravý človek nikdy nevkročil sám, alebo – nikdy nevkročil. Na prvý pohľad sa zdalo že vchádzame do džungle špiny a provizórnych stánkov s čímsi vareným. Všade naokolo blikali svetelné tabule s čínskymi nápismi, ktorým samozrejme prd rozumiem. Ich svetlo a svetlo zo stánkov dopadalo na úzku uličku. Po pár metroch nás zajala nádherná vôňa exotického jedla. Čínania stáli pri svojich stánkoch v zamastených zimných bundách a oslovovali okoloidúcich alebo sa usmievali. Vonku bola zima, pretože deň bol prevažne jasný, vtedy bývala vždy veľká zima a obyčajne aj fúka vietor. Mates povedal, že „ideme na vajco“. Vajco je niečo ako lokša plnená omeletou, kuracím mäsom a čínskou zeleninou. Všetko sa pripravuje na počkanie, pred očami zákazníka a chutí to skvele (aj napriek tomu, že kuracie mäso v Číne nechutí ako kuracie mäso). Mates povedal, že všetko, čo je tepelne spracované pred našimi očami je bezpečné a jedlé. Takže Vajco bolo prvé čínske jedlo, ktoré som zjedla celé.
A potom som prišla na to, že takto je to v Číne. Navonok nič lákavé, či ide o jedlo, prostredie, alebo čínske zvyky; napríklad chriachanie na zem na ulici alebo rozhadzovanie jedla po stole. Lenže pod povrchom sa skrýva čosi. Čosi, čo mnohé krajiny, myslím, nemajú. V tomto je osud Číny smutný a veľký zároveň. Ako sa vraví, nie všetko zlato čo sa blyští...
Mocná Čína stojí v konečnom dôsledku na chudobe, sile a odolnosti svojich rádových miliárd, bývajúcich pomaly medzi splaškami, pracujúcimi, mlčiacimi, usmievajúcimi sa na cudzincov. „Wáiguóren!“[1"> povie dieťa, keď prejdeme okolo a cupitá naspäť za mamou. A vy si len vravíte, ako môžu existovať v tejto špine a smogu a usmievať sa?
[1"> Cudzinec (外国人)
Comments
Pridať nový komentár
Takže predsa len to pokračuje pozitívnejšie... :-)
Dúfam, že nás aj nabudúce poinformuješ a podelíš sa o nové skúsenosti z ďalekej Číny. :-)
Ďakujem za zanechaný komentároš, už som myslela, že je zbytočné to písať, takéto srandoviny :D predsa len som aj tak už veľmi dávno nepísala a nie to ešte poriadnu prózu, ktorá má epický dej :) No jo. aj môj pobyt tu nabral trochu svetla medzi škáry, šípim, že výsledok bude prekvapivý, tak sa nechajme prekvapiť :)
Ďakujem ešte raz.
MM
Zaujímavé čítanie. Páči sa mi, pretože mi pripomína môj polročný pobyt na Cypre. :) Pekné spomienky. Tiež som "vyfasovala" podobné ubytovanie, ibaže u nás to bolo trochu iné s tou vodou. Nie že sme nemali pitnú, my sme nemali žiadnu. :))) Ostatne, myslím si, že veľké miesta človek spozná lepšie touto formou ako ubytovaním v 5-hviezdičkovom hoteli a izolovaný od všetkého "naturálneho," od všetkého, čo nie je len pozlátkom tej ktorej krajiny či miesta. Teším sa na pokračovanie. :)
Ďakujem. Áno, máš úplnú pravdu. Popravde, asi som vďačná za tieto podmienky. je totaké... čínske :)