V učupenom domci bývala pani Irma. Domec to bol neveľký, stál medzi ostatnými domcami a jeho najväčšou záľubou bolo odolávať návalom vetra. Túto úlohu plnil neprestajne a chrabro. Nebola to ktovieaká vila, no Irme všetko, čo ponúkal stačilo. Keď sa človek zvonka zadíval, videl trochu natrhnutú záclonu, na parapetnej doske peliešok pre kocúra a pri väčšom šťastí zhliadol aj Irmu.Irma niekedy, tak ako každá stará pani, stála opretá o okno a sledovala ľudí, ako sa tmolia po ulici. Mala už chatrné zdravie, preto kúrila viac ako iní ľudia. Na jeseň to bolo vždy nápadne vidieť, keď sa jej rosili okná. Kocúr zavše lenivo zívol, vtedy sa okno ešte viac zarosilo. Irma kocúra rada ískala keď sedel na okne a premýšľal nad zmyslom bytia. Ona bola len spokojná, že má nejakého spoločníka a že vidí ľudí na ulici.
Irmina izba bola zároveň obývačkou aj spálňou. Starú rozheganú spálňu Irma vždy ráno prikryla károvanou dekou z čias dávno minulých. Keď sa dvíhala z postele od televízora, zdvihol sa do vzduchu oblak prachu. Irme zvykol prach vyvolať dusivý záchvat kašľa. Na stene mala belasé tapety - toľko ostalo z kedysi sýtej modrej. V obývačkospálni sídlili aj dve obrovské mahagónové skrine, kde bývali zimníky a mole. Dvere pri otváraní zneli akoby chceli porozprávať všetky príbehy, ktoré kedy zažili. No nedočkavý manipulátor im zavrel ústa skôr, ako stihli čokoľvek povedať. Irmina izba páchla stuchlinou – takou tou, po starých ľuďoch a zvieratách. Človek sa v nej bál niečo chytiť do ruky, aby sa neumazal. Ak mala Irma návštevu a ponúkala ju kávou alebo keksami, často len schytila prvú nádobu, ktorá bola po ruke, ledabolo ju utrela do zástery a položila pred hosťa. Nedbala na znechutené pohľady ani nesúhlasné pofrkovania. Irmina izba lákala ľudí zvonku svojím vzhľadom. Každým jedným detailom, priťahovala pocestných a stala sa tak nechtiac prijímateľkou mnohých príbehov, Niektoré boli aj nudné, no Irma vypočula trpezlivo každý a jeden až do konca. Pocit dávno zažltnutej slávy zmiešaný s tvrdením, že kedysi bolo lepšie sa váľali vzduchom sem a tam. Hostia si tento vzduch užívali plnými dúškami.
V najhoršom jesennom nečase, keď dážď láme kosti a listy. Vtedy bývala Irma najvľúdnejšia lebo vedela, že pocestní sa potešia milým slovám a ufúľanej šálke čaju. Hostia sa ju snažili neuraziť, a tak prehĺtali pomaly a plnými dúškami. Takto boli nútení dýchať viac zhlboka a dosiahnuť pocit duševnej pohody oveľa skôr. Až vtedy Irma vyzvala pocestných, aby začali hovoriť. Irma počula už veľa príbehov. V drvivej väčšine príbehov išlo o tisícoraké podobizne lásky. S tou sú spojené sklamania, vzostupy, pády a množstvo neuveriteľných zvratov. Menej ľudí už rozprávalo o práci.Ešte menej ľudí zvyklo hovoriť o Bohu. Toto všetko Irma s pokorou prijímala. Ak chcete vedieť, čo Irma rada nemala, boli to deti. Vždy naťahovali kocúra a ten bol potom mrzutý. Ona to robila tiež, ale bol to predsa jej kocúr, čo jej má kto čo kafrať do remesla.
Keď sa Irma dívala z okna, svet sa akoby spomalil. Nechápala dievčatá s ružovými frizúrami a hlbokým výstrihmi. Vedela však, že ona by asi bola rovnaká. Zavše, keď niekto šiel po ulici a obzrel sa do okna, v ktorom bola so svojim kocúrom opretá, usmiala sa. Vedela, že len takto v ľuďoch vzbudí dobrotu. Okoloidúci sa často nechápavo obzreli, posunuli Irmu do priehradky „fatamorgány“ a šli ďalej prehŕňať peniaze. No stalo sa aj, že sa niekto na Irmu usmal naspäť. Vtedy tušila, že svet sa točí správnym smerom. Nevedela to však s istotou, lebo na zemi sa ešte stále váľalo veľa skál, ktoré mohol nejaký fagan zodvihnúť a rozbiť jej oblok. Vždy tu bola istá možnosť že sa všetko pokazí. Väčšinu času si však túto možnosť vôbec nepripúšťala.
Irma bola súčasťou dvojho domu, svojej izby – rovnako ako bol jej dom súčasťou jej osobnosti. Teplo, ktoré vyžarovalo z jej obloka pôsobilo ako magnet. Počas jesenných nečasov, zimných metelíc aj jarných búrok pôsobil oblok s výhľadom do nemoderne zariadenej izby, ako výhľad do čias, keď nás všetkých ešte po hlave hladkala stará mama a vždy pre nás mala buchtu s lekvárom. Ľudia sa preto radi k Irme vracali. Jej vľúdne slová rozozvučali zvony v hrudi aj toho najväčšieho skeptika. Nemala nepriateľov, pretože sa nesnažila silou–mocou zaujať ku všetkému postoj. Prijímala slová tak, ako ich dostávala, nesnažila sa hľadať druhý ani tretí plán. Slová podľa nej iba plynuli tak ako voda, a človek nestúpi nikdy do tej istej rieky, tak načo uvažovať nad slovami, ktoré môžu o minútu znamenať čosi iné.
Irma nerozumela politike, ekonomike, fyzike ani histórii. Dobre však vedela, že buchty sú najlepšie keď ich zapijete mliekom: Vedela poradiť prírodné lieky na zápchu a aj na hnačku. Tiež vedela taktne vyhnať ľudí zo svojho príbytku, keď si myslela, že už je toho dosť a chcela zapáliť sviečku manželovi. Keď už sme pri tom, kocúr sa volal po jej nebohom manželovi (neuvediem meno, lebo by ste ju určite hneď spoznali). Vari aj preto si Irma kocúra tak veľmi obľúbila. Jeho pokoj a teplo jej veľmi pripomínali manžela.
Jedného dňa Irma sledovala z okna dennú premávku. Z televízie v pozadí sa ozvala akási mačka. Kocúr sa strhol, skočil z parapety a uprene sa zadíval na obrazovku. Po chvíli reklama na granule skončila, kocúr s nezáujmom odbehol k miske s mliekom. Párkrát si chlípol, vtom zaznel obrovský tresk stíhačky prekračujúcej rýchlosť zvuku. Irma bola na ten zvuk zvyknutá, ale kocúr sa vyľakal, dal sa na útek a zadným párom labiek zachytil okraj tanierika s mliekom, ktoré sa rozlialo. Ochvíľu si už labky olizoval od mlieka. Irma začala medzitým miesiť cesto na buchty. Od múky ju šteklilo v nose. Kýchla si, kocúr sa vyľakal druhý raz, zutekal cez celú kuchyňu a s labkami od mlieka, na ktoré nabral aj múku nechával po celej podlahe jasné biele stopy. Irma sa tomu začala smiať. Vzápätí však stíchla a pomyslela si, že nadišiel jej čas.
Comments
Pridať nový komentár
Ak vezmeme do úvahy, že charakteristiku (a toto je charakteristika, že?) je ťažké napísať tak, aby zaujala, tak to vôbec nie je zlé. Občas síce vety pôsobili trochu “rozhegane”, ako napr. táto dvojica “Irma bola na ten zvuk zvyknutá, ale kocúr sa vyľakal, dal sa na útek a zadným párom labiek zachytil okraj tanierika s mliekom, ktoré sa rozlialo. Ochvíľu si už labky olizoval od mlieka.“ (čo bude aj kvôli tomu opakujúcemu sa mlieku), ale čítať sa to dá.
Prijal by som čokoľvek, ale mlieko nie. Na mlieko mi nesiahaj. Mlieko je manna božská. Ja som asi laktofil alebo ako sa tomu hovorí ale rposte som závislý na mlieku.
Následok laktofílie sú aj kostrbaté vety? :-) Lebo len o nich bola reč, nie o obsahu.
Počuj, bola si už do niekoho veľmi zamilovaná? tak, fakt že dosť? Keď niekoho takého stretneš tak kokceš zajakávaš sa a robíš hlúposti... býva to tak. moja celoživotná láska je mlieko, a pri každej zmienke o ňom sa mi značná časť mozgu vypína kamsi... do mliekolandu :)
Blahoželám k takej láske, že ešte aj po toľkých rokoch zoči-voči nej kokceš, zajakávaš sa a robíš hlúposti. :-)