Kedysi dávno, ak ma pamäť neklame, som sa s kýmsi doťahoval o tom, že písať romány, resp. poviedky pre ženy (ako Steelová a podobne) nie je nič zložité a klasické klišoidné diela by dokázal napísať ktokoľvek. Myslím, že padla aj výzva, aby som to skúsil. Ak to nie je pravda, tak smola, aj tak som to skúsil.

Nech sa páči.

Alica opäť takmer nestihla prísť do práce načas. Do šatne vbehla s  fučaním a šarmom jej vlastným. O tri minúty malo byť osem hodín, ale vedela, že to za pás, ako vždy, stihne. Jej dochvíľnosť bola medzi kolegyňami povestná, no dnes mala špeciálny dôvod.

Miluje, alebo si časom zvykla milovať rannú vôňu kávy. Nie však klasickú vôňu, ale vôňu kávy dopitej, ten posledný doťuk, ktorý zarezonuje najsilnejšie a najdlhšiu dobu. Milovala, keď už v šatni nik nebol a mohla vychutnávať vôňu doťuku zmiešanú s jej čerstvým pikolom a trochou nie celkom vyspatého potu. Atmosféru dotváral zvuk zatvárania skrinky v prázdnej šatni. Verila, že ho pozná snáď iba ona. To poznanie ju opájalo, a vždy keď svoj rituál zopakovala, zachichotala sa s pomyslením, aká je len bláznivá. Pravda, jej zvyk chodiť neskôr vychádzal aj z toho, že jemné (aj menej jemné) faldy bolo na nej vidno čoraz viac a ona neznášala tie pohľady kolegýň na jej polonahé telo. Samozrejme, tie suky sa potom tvárili, že sa na ňu nedívali, ale ona to vedela. Poznala to podľa seba. Občas ti očko uletí. Občas aj myšlienka. Občas ti očko uletí aj do chlapskej šatne (keď si odmyslíš ten príšerný smrad).

Bláznivé dôvody však dnes neboli hlavnou príčinou jej meškania. Popravde sa už dlhšiu dobu snažila prísť do práce ak nie skôr ako ostatní, tak aspoň dostatočne načas. Mohol za to Edo. Alebo Eduardo, ako ho volali chlapi zo skladu kvôli neholenému pubertálnemu páperiu. Edo chodieval do firmy skôr ako všetci ostatní. Nevedela, prečo to robí. Opýtať sa? Na to sa príliš hanbila. Jeho mužné ramená boli pre ňu obrovským lákadlom. Videla ich iba raz, aj to cez tesne otvorené dvere, no od tej chvíle sa jej zaspávalo veľmi ťažko. Chcela si ten pohľad zopakovať. Raz, dvakrát, miliónkrát.

Tie ramená...

Ráno si naniesla najlepší make-up. Ten, s ktorým sa cítila ako... ako žena. Ako žena, ktorú by niekto mohol skutočne chcieť. Bolo jej jedno, či si všimne jej bláznivosť, k tomu mohlo dôjsť neskôr, teraz ho chcela zaujať. Nech to stojí, čo to stojí. V hlave si pospevovala Pretty Woman – cítila sa tak. Nie ako kurva, ale ako krásna žena. Myslelo si to aj jej zrkadlo. Nič síce nehovorilo, no niekedy mlčanie vydá za tisíc slov. Verila, že keby zrkadlo vedelo vydávať zvuky, istotne by obdivne zapískalo.

Zrkadlo však prasklo, keď doň vrazilo plnou rýchlosťou prasknuté ramienko z push-upky, ktorú si pokúšala zapnúť čo najtesnejšie - vnady musia vyniknúť. Neslušne zakliala (skoro ako Edo, keď mu utiekla zo šatne topánka) a vzdychla si: „Nemusí byť každý deň nedeľa.“ (Bol pondelok)

Na rad nútene prišla obyčajná podprsenka a beh na autobus. Koniec – koncov, ako vždy. Prečo si len myslela, že dnešok by mal byť iný? V autobuse celú cestu zadržiavala slzy. Nakoniec vyhrala jej vnútorná bojovníčka a preradila opäť do polohy „bláznivá“. „You are so crazy“, zašepkala si sama pre seba pri vystupovaní z autobusu, keďže mala vynikajúcu angličtinu, ale za pásom ju nemala ako využiť. Pár metrov ju delilo od práce a šatní. Pár metrov od ôsmich hodín beznádeje a agónie. Alebo od tých jeho ramien.

Tie ramená...

Alica sa sama karhala za hriešne myšlienky, raz sa predsa už takto zamilovala. A dopadlo to všelijako, len nie ako z poviedky pre ženy. Marošovu vyhrážku: „Však ty ešte uvidíš, čoho sú moje svaly schopné.“ si pamätá dodnes, akoby to bolo včera (bolo to predvčerom). Maroš bol dokonalý. Dokonalý milenec, dokonalý kuchár a dokonalý hajzel. Tak dokonalý, ako len prvý milenec môže byť. Všetko bolo dokonalé. On bol ten večer dokonale opitý (dosť na to, aby sa mu páčila ale nie príliš na to, aby nebol schopný akcie), ona dokonalo zúfalá. Večera dokonale chutná (naozaj) a ráno bolo dokonalo osamelé. Maroš bol neskôr dokonale nedostupný a aj dokonale hrubý. Takmer to vyzeralo na dokonalé nedorozumenie, keď k nej prišiel aj druhý večer, ale vysvitlo, že bol iba dokonalý hajzel, keďže si bez hanby došiel iba po košeľu a sako (vraj boli svinsky drahé). Alica celý večer preplakala a cítila sa ... nuž nedokonalo. Keď smútok pominul, Alica si zašomrala: „What a prick.“, keďže mala vynikajúcu angličtinu, ale za pásom ju nemala ako využiť, potom sa zachichotala, pomyslela si, aká je bláznivá a pripravovala sa na ďalší deň. Takto to šlo deň za dňom, až kým nenazrela znovu do chlapskej šatne.

Tie ramená...

Zašepkala si teraz pri vychádzaní zo šatne už celkom zreteľne. V hlave jej klokotal vír myšlienok, ako keď varí paradajkovú omáčku. Je to on? Sú to jeho ramená? Mohol ma počuť? Je možné, aby malo viacej chlapov také ramená? To asi nie, odvetila si v duchu - na ramená bola expert. Ak ma počul, čo si o tom myslí? Odpísala som sa totálne? Je vôbec voľný? Ak nie je, nechcel by krátky románik? Je romantik? Vie vôbec, kto som?

Kým prúd myšlienok pokračoval, nestihla si všimnúť, že ramená zmizli a miesto nich videla jeho v životnej veľkosti priamo pred sebou. Zdvihol pohľad od Zeme, ona sa zachichotala a bez slova odišla za pás.

•••

„Just another day in the office“, zamrmlala si, keď odchádzala po práci do šatne, keďže mala vynikajúcu angličtinu, ale za pásom ju nemala ako využiť. Teraz sa už celkom zreteľne smiala nad svojou roztopašou. Aký office? Veď je to len pás. Na koho sa to hrá? V čo dúfa? Čo si o sebe namýšľa? Edo si určite jej make-up ani nevšimol. A čo si to vlastne nahovára? Má síce perfektné ramená, ale to páperie? Je to ešte ucho. A vôbec – je to chlap, ten by si nevšimol ani keby si dala na oči reflexné pásiky a prišla bez podprsenky. Teda tú podprsenku asi hej. Ale nič to nemení na tom, že sa cítila dokonale zúfalo.

Keby sa len otočil, len na ňu pozrel. Keby bol len trochu ako ona. Ale on je príliš iný.

Príliš dochvíľny. Ako len nenávidí jeho skoré príchody. A ako len nenávidí jeho skoré odchody. Nenávidí ich. Lebo ho miluje. Príliš silný. A ona nevie, či by bola schopná jeho silu usmerňovať správnym smerom. Príliš dobrý. A ona občas potrebuje vedieť, že stojí za to aj skutočnému chlapovi. A nakoniec príliš nereálny. A ona stále dúfa, že jej nevidí do hlavy. A ona vie, že keby niekedy videl, tak by jej to nevadilo.

Otvárajúc dvere dúfala, že ho dnes ešte uvidí. Alica ale vedela, že jej príliš sa nezhoduje s jeho príliš. Ona sa príliš spotená vždy po práci rýchlo osprchovala. On sa po práci zvyčajne príliš rýchlo vytratil. To, čo sa stalo dnes po tom, ako vyšla zo sprchy bolo ale príliš nečakané.

Bol tam on.

Len tak tam stál a pozeral na ňu, ako v osuške vyšla zo sprchy a zamrzla.

Ona si nervózna žmolila faldík (robila to, keď bola na smrť vystrašená).

Chvíľu sa na seba len tak dívali. On potom, ako správny chlap urobil prvý krok, podišiel k nej a ruku, ktorou si žmolila faldík jej vzal do svojej ruky. „Neboj sa, neublížim ti.“, pošepkal.

„Ja som chcel len, ja som chcel len pozdraviť.“, začal trochu hlasnejšie habkať.

„So you just wanted to say hello?“, zakvílila prvýkrát v živote celkom nahlas Alica, keďže mala vynikajúcu angličtinu, ale za pásom ju nemala ako využiť.

Edo prikývol a s úsmevom sklopil pohľad.

Alica nevedela, čo má robiť, takto si to nepredstavovala. Druhý krok by azda mal tiež urobiť chlap.

Edo urobil druhé kroky rovno dva - odstúpil od Alice a vystrel jej smerom ruku: „Edo, pozícia desať. Volajú ma E-E-Eduardo.“

Alica v zmätku vystrela ruku, takmer jej spadla osuška až nemravným spôsobom: „Alica, pozícia dva.“

„Viem, ako sa voláš, aj kto si.“, zašepkal Edo. Opäť ju chytil za ruku.

Alicine srdce búšilo ako divé. Je to začiatok niečoho veľkého? Hlava jej šla vybuchnúť a v hrudi a podbrušku sa diali podobné veci. Veľmi si želala, aby to nepokazila.

„Počuj, Edo. Si síce netaktný a ak by som chcela, tak môžem začať jačať a mal by si problém kvôli sexuálnemu obťažovaniu...“, vysypala zo seba. „Ale neurobíš to“, zasmial sa Edo. „Neurobíš to, lebo ťa pozývam na kávu. Teraz. Teda hneď po tom, ako sa oblečieš. Chceš to.“

Tá drzosť ju prekvapila, ale nebolo to to, čo vždy tak veľmi chcela? Cítila sa ako vo sne.

„Káva môže byť, ale len ak uhádneš akú“, zbierala odvahu Alica.

„Čerstvá, no s malým závanom arómy dopitej kávy.“, žmurkol na ňu a dal sa na odchod.

„Prac sa!“,  zrevala a hodila po Edovi osušku. Chytil osušku vo dverách.

•••

Pri obliekaní sa nechichotala. Hurónsky sa smiala. Vedela, že dnes je ten deň. Takto si ho síce nepredstavovala, no ženy predsa vedia, keď to príde. Vedela, že Edo ju spoza dverí počuje, a vedela, že to bude ten deň, keď aj napriek jej basovému rehotu neušiel.

Posedenie pri káve bolo nanajvýš príjemné. On za všetko platil a ona sa nechala rada pozývať. Paralelne s nezáväznou konverzáciou Alica na pozadí robila výpočet pravdepodobnosti pozvania k sebe domov a prijatia toho pozvania (poznala chlapov, druhý výpočet potrebný nebol). Pozvanie bolo vyhodnotené ako vysoko žiaduce. Edo, podľa predpokladov, pozvanie prijal.

Na byt šli popri diaľnici mlčky. Nebolo už treba viac slov. Prepletené dlane a iskričky v očiach napovedali, kam sa stretnutie bude uberať. Alica náhle zastala a naklonila sa k Edovi. Ovinul ju rukami a po prvom bozku sa zasmial: „Fucking Perfect“, keďže mal vynikajúcu angličtinu, ale za pásom ju nemal ako využiť.

Obaja vedeli, že kráčajú v ústrety svojej prvej spoločnej (a vášnivej) noci.

•••

Zazvonil budík. Edo ho vypol a objal ju okolo pása. Alici po líci stiekla slza šťastia. Je toto to ráno? Bude ich ešte viac? Miluje ju aspoň tak, ako ona jeho? Príliš veľa otázok a príliš málo času. Bol perfektný. Príliš perfektný. Dokonca aj mrmlal anglické nezmysly tak, ako ona. Milovala tie nezmysly. Milovala tie ramená. Milovala jeho pery. Milovala ho. A pri pohľade do jeho očí vedela, že ho bude milovať aj dnes večer. Po robote. Všetko bude inak. Ráno mu pripraví raňajky, do práce pôjdu spolu a ona nebude meškať. A takto až do zbláznenia. Bez kolegýň, bez nadváhy, bez zlých spomienok, bez Marošov.

Bol príliš perfektný. Príliš jej. Príliš iný. Perfektne iný

Iný ako jeho brat Maroš.