Dievčatko si uvedomilo, že ak čitateľ autora nepozná a nemá k nemu blízky vzťah, tak je to tvor podozrievavý, znudený, nekompromisný a neveriaci. A autor musí použiť naozaj dobré triky, aby ho chytil do svojich sietí. Dievčatko si to všímalo aj okolo seba. Niektoré jej kamarátky totiž tiež začali písať. Dávali si príbehy čítať navzájom a jedna druhú vychvaľovali do nebies. Ich maminky robili to isté. Keď sa však do ich textov pokúšalo začítať dievčatko, nedarilo sa jej to. Čosi jej odtláčalo oči od papiera. Prinútilo sa však do čítania znova, teraz už s pohľadom odborníka a uvedomilo si, že tie vety sú zaťažené zbytočnými slovami, stojaté ako hladina bariny, nejasné a plné hlúpostí.

Kamarátky však boli so sebou nadmieru spokojné. „To písanie je úžasná vec,“ vykrikovali. „Nás to tak strašne baví!“

Dievčatko cítilo čím ďalej tým silnejší pocit krivdy. Pre ňu bolo písanie stále iba nudná drina, ba keď už vedela, čoho všetkého sa má vyvarovať, bolo to ešte horšie. Nemala pokoja. Nech skúšala položiť na papier čokoľvek, zo všetkých strán počula v hlave alarmy a výstražné hlásenia: zase tá istá spojka! Nemôžeš mať tri „ktorý“ v jednej vete! Už máš ten popis pridlhý, preruš ho niečím! Nebude lepšie miesto toho ukazovacieho zámena napísať podstatné meno? Pochopí čitateľ, čo tým myslíš?

„Prečo je kamarátkam písanie príjemné a mne nie?“ nariekala raz pred dobrou vílou. „To je také nespravodlivé!“

„A je spravodlivé, že tebe som pomohla a im nie?“ spýtala sa dobrá víla.
Dievčatko mlčalo.

„Ty máš v skutočnosti dar, dieťa,“ povedala víla. „Dar cítiť, že tvoj text nie je dobrý. A to ťa núti ho vylepšovať a nepredložiť ho cudzím očiam, kým s ním nebudeš aspoň ako-tak spokojná. Chceš vidieť, ako dopadnú tí, čo takýto dar nemajú?“

Dobrá víla otvorila webový prehliadač a vstúpila na stránky veľkého literárneho servera. Ukázala dievčatku niekoľkých autorov, ktorí došli na dané stránky s predstavou vlastnej geniality a s presvedčením, že budú žať samé poklony. Následná zrážka s realitou bola drsná. Dievčatko s úžasom čítalo ich hysterické obhajoby, slovné vojny, teatrálne odchody, a oblial ho studený pot pri pomyslení, že by sa aj ono takto verejne strápňovalo.

Ďalej ju dobrá víla naučila, že všetko predošlé je zbytočné, ak nie je zaujímavý obsah. A to je veľmi náročná časť. Zaujíma nás to, s čím sa nestretávame každý deň. Ale s čím sa nestretávame každý deň, tomu máme sklony neveriť.

Spisovateľ balansuje na tenkej hranici medzi všednosťou a neuveriteľnosťou. Je náročné sa na nej udržať a nespraviť prešľap.

„Tvoje postavy musia žiť,“ hovorila dobrá víla. „Musia dýchať, musíš vedieť, ako reagujú, čo sa k nim hodí a čo nie. A takisto svet, ktorý obývajú, musí byť živý. Čitateľ musí mať pocit, že ide výrez zo skutočného sveta, hoci aj celkom iného, než on pozná naživo. Ale nesmie mu napadnúť, že svet v knižke sú len umelé kulisy vyrobené pre divadelné predstavenie.“

„Ale svet knižky, ten predsa je umelý!“ zvolalo dievčatko. Už počulo o tom, že nepozmenená realita sa do kníh nehodí.

„Áno, je, ale to si čitateľ nesmie uvedomiť.“

„A ako presvedčím čitateľa, že ten svet je skutočný?“ spýtalo sa dievčatko.
„Musí byť dobre premyslený. Podrobne, do detailov. Detaily musia byť tiež zaujímavé a všetko v tom svete musí fungovať.“

Keď dievčatko začalo chápať, aký plastický musí byť autorov svet, aby bol uveriteľný i podmanivý zároveň, koľko kontrastov v ňom musí byť, koľko stretnutí musí čitateľ s postavami absolvovať, aby začali dýchať aj v ňom, opustili ho posledné zvyšky obáv, že jeho knižka bude bez zbytočných slov prikrátka. Teraz sa naopak čudovalo, ako je možné, že romány nemávajú tisícky strán! Opýtalo sa víly.

„Pretože kniha je oproti realite veľmi zahustená,“ odvetila víla. „Jedna scéna v nej má viacero funkcií. Môže predstaviť postavy, vyvíjať ich vzájomné vzťahy, posúvať dej a vytvárať atmosféru zároveň.“

Dievčatko, pre ktoré bol stále problém napísať scénu úspešne plniacu čo i len jedinú takúto funkciu, počúvalo s otvorenými ústami.

A víla ju učila, ako pracovať so zhusteným priestorom knihy. Ukázala jej triky, ako vyvolať dojem opakovania nejakej činnosti, napríklad chodenia do školy, bez toho, aby táto činnosť musela byť čitateľovi stále dookola ukazovaná.

Vysvetľovala, ako využiť každý kúštik miesta a diania v knihe na budovanie správneho dojmu a pochopenia u čitateľa. Pomáhala jej hľadať vhodné pomery medzi všetkými prvkami knihy – od základných stavebných kameňov, ktorými sú slová, cez odstavce až po témy scén, aby sa dosiahol vysnívaný efekt.

„To každý spisovateľ sa učí takéto zložité veci?“ zapochybovalo dievčatko.

„Nie,“ pokrútila hlavou dobrá víla. „Kto má veľký talent, robí toto všetko, ale robí to intuitívne. Naučí sa to z kníh, ktoré čítal, bez toho, aby vedel, čo sa vlastne učí. Má v sebe zabudovaný kompas, talent, a ten ho vedie.“

Dievčatko s povzdychom súhlasilo. Tušilo, že ono nijaký literárny talent nemá, pretože väčšina z toho, čo u víly počula, bola pre ňu nová a udivujúca. Nemalo pocit, že len slovami niekto pomenoval čosi, čo ono vnútri cítilo už dávno. Ale dievčatko malo schopnosť pozorovať a učiť sa a do toho vkladalo všetky nádeje. Akonáhle jej dobrá víla ukázala nejaký knižný jav, dievčatko ho samo pri čítaní dokázalo vyhľadať a rozširovať si tak obzory o ďalšie príklady a spôsoby fungovania.

Stretnutia u víly sa postupne menili z pracovných na priateľské. Už nebolo čo formálne odovzdať, čo konkrétne naučiť. Dobré knihy majú ešte veľa pravidiel, ale tie už boli neľahko formulovateľné, zle uchopiteľné a tak z výučby postupne prešli k dlhým voľným rozhovorom pri šálkach ovocného čaju. Dievčatko často spomínalo aj svoju knihu. Čo v nej chce mať, aké pocity vyvolať, ako ju má čitateľ vnímať. A tiež dej. Aj po rokoch o svojej budúcej knižke hovorilo s láskou a s troškou nostalgie. A víle sa potvrdilo, čo dievčatko vedelo už dávno. Tá knižka nebude detinská, nebude to jeden z pubertálnych úletov, na ktorý sa hneď zabudne. Dievčatko sa za ňu nikdy, ani keď zostarne, nebude hanbiť. Nebol to detský nápad, ale prvý dospelácky – vytrvalosť, trpezlivosť a odhodlanie, ktoré dievčatko pri príprave naň preukázalo, to dokazovali.

Až jedného dňa víla povedala: „Odovzdala som ti všetko, čo som mohla, dievčatko. Ďalej musíš ísť sama.“

Dievčatko to trochu zarazilo a zarmútilo, ale nedalo to najavo. „Ďakujem, dobrá víla,“ povedalo a potom sa pobralo preč.

Ubehlo niekoľko rokov, až raz dobrá víla náhodou opäť stretla dievčatko, vlastne už mladú ženu. Usmiala sa na ňu. „Tak ako? Podarilo sa ti napísať tvoju knižku?“
Mladá žena tiež odpovedala úsmevom, ale neistejším a krehkejším. „Nie. Napokon som to neurobila.“

„Prečo?“

„Nenašla som odvahu. Tá zodpovednosť...“ Vzdychla. „Viete, že nemám talent. Nikdy som ho nemala. A ja som mala tú knižku ako modlu v sebe príliš dlho. Ak by sa mi to nepodarilo – a je viac než isté, že by sa mi to napokon nepodarilo úplne podľa mojich predstáv – cítila by som veľké sklamanie. A prázdno.“
Dobrá víla napodiv rozumela aj tomuto. Vedela, že niekedy je lepšie obetovať čin predstave. Že niektoré sny je lepšie nepremeniť na skutočnosť. Že keď je riziko pokazenia knižky priveľké, je lepšie do neho neísť a uchovať si ju v predstavách presne takú, akou má byť. Len deti a nezrelí habú od života bez rozmyslu, veci a ľudia sú pre nich iba hračky, ktoré nechávajú na ceste za sebou pokazené a rozbité. Dospelí sa musia vedieť v správnej chvíli vzdávať.

„Prídeš ku mne na návštevu?“ spýtala sa dobrá víla. „Posedíme a pospomíname na staré časy.“

Mladá žena súhlasila.

Dobrá víla navarila výborný čaj z lesných jahôd. Mladá žena si sadla a zamyslene prešla dlaňou po obruse, tom istom, na ktorom kedysi ležali jej slohové práce.

„Niekto by povedal, že to bolo zbytočné,“ prehovorila pomaly a pohládzala prstami vystupujúcu štruktúru výšivky. „Ja si nemyslím. Zistila som si o písaní dobrých románov všetko, čo sa dalo, a až potom som mohla zodpovedne vyhlásiť, že na to nemám. Obísť skúsenosti a dopredu to vedieť sa nedalo.“

Dobrá víla vyšla z obývačky a vzápätí sa vrátila. V ruke držala – knižku dievčatka! Mladej žene tým vyrazila dych. Hneď vedela, že je to ona. Formát, obálka aj hrúbka boli presne také, ako si ich predstavovala – a ako ich opísala dobrej víle.

„Vy ste...?“ začala v úžase.

„Áno,“ usmiala sa víla.

„Ale ako? Vy predsa už nedokážete...“

„Nedokážem vymýšľať. Ale zapisovať stále dokážem.“

„Ale to od vás nemôžem prijať,“ odtisla knižku smutne, hoci jej prsty tak túžili po dotyku jej strán a jej oči po dotyku písmen na nich. „Ja som ju nenapísala.“

Dobrá víla jej ju posunula naspäť a v tej chvíli sa mladej žene vybavili celé tie mesiace a mesiace driny, namáhavého nezáživného písania, nekonečných kontrol, únavy, frustrácie z toho, že nemá priebežné výsledky, pocitu krivdy, že ostatným je písanie príjemné a len jej jedinej nie...

„Ale napísala,“ povedala dobrá víla.