Zotmelo sa. Zvláštne, aký veľký je to rozdiel, keď sa zotmie v meste a v lese. V meste to skoro ani nezaregistrujete – automaticky zapínané mestské osvetlenie a umelé svetlo v domoch tmu spoľahlivo vyženie ešte kým stihne prísť. Ale na samote je tma niečo obrovské, čo drasticky zmení výzor krajiny a proti čomu veľmi nemáte ako bojovať. Sú tu síce sviečky a doniesla som si z dediny aj trochu oleja do lampy – ako som na svoje veľké namrzenie zistila, zbytočne, lebo olejovú lampu zo svojich spomienok som našla rozbitú v ďalšom hrdzavom sude za chatou, ktorý slúži ako smetný kôš.

Čo už. Sviečkami starostlivo rozmiestnenými na porcelánových tanierikoch tak, aby sa od nich nemohlo nič chytiť horieť (uhorenie tiež nepatrí k smrti mojich snov) zaháňam najväčšiu temnotu a premýšľam nad tým, či je možné stratiť niekoho, koho ste nikdy nemali.

Spomínam na časy, keď som sem ako dieťa chodievala spolu s rodinami môjho uja a tety – veselá, hlučná parta. V letnom období to bolo časté, jeden víkend každý mesiac, možno aj každé tri týždne. My decká sme pobiehali okolo, šantili s nevyčerpateľnou energiou detí. A raz sme sa sem dokonca vybrali aj v zime. Bol už koniec februára, čiže dlhšie dni, no poznáte to, hory – nasnežené ako na Nový rok. Spája sa mi to s predstavou úžasnej cesty čarovnou zimnou krajinou, dobrodružnej, aké môžu byť len cesty hlbokým snehom. Starší bratia to brali ako veľkolepú výzvu. Vybavuje sa mi aj rozhovor dospelých v kuchyni večer predtým, ako sme vyrazili, znepokojenie mojej mamy a tety Paulette. Hovorili o tom že by sme nemali ísť v takej zime, kvôli deťom – nebudú vládať, budú mrznúť, budú chcieť jesť, piť, cikať, všetko v najnepríhodnejšej chvíli. A tiež to, ako som sa v tom okamihu rozhodla, že budem statočná, nebudem od dospelých celú cestu nič chcieť, aby neľutovali, že nás tam vzali. Zvláštne, také nesebecké rozhodnutie na také malé dieťa – nemohla som mať viac ako štyri-päť rokov. A dodržala som to. Väčšinu cesty ma ťahali na saniach po cestičke, ktorú vyšliapali tí vpredu. Viezť sa bola moja výsada. Som najmladšia. Riadne ma zababušili do diek a šálu a mne napriek tomu bola zima, lebo som sa nehýbala, no ani som nemukla. Hľadela som svojím malým priezorom medzi čiapkou a šálom na snehom obťažkané smreky. Od tej doby som ešte dlhé roky pociťovala zvláštny záchvev radosti a očakávania pri pohľade na snehom zapadnuté ihličnany – až kým konečne aj moje hlboké podvedomie nepochopilo, že sa už nikdy v živote s ničím pekným nespoja, že môže očakávanie vypnúť, pretože sa nikdy nenaplní, a následné sklamanie spôsobí len bolesť.

Lenže strata všetkých očakávaní a túžob sa rovná smrti.

Vzdychla som.

Opäť som sa vrátila mysľou k okamihu, keď som sa ako dieťa rozhodla, že cestou na chatu si nebudem pýtať nič, ani čajík, ani keksík, a keď ma začne niečo oziabať, ani nemuknem. Pripadalo mi to také samozrejmé, také prirodzené v danej situácii. Neskôr som sa nespočetne veľakrát napočúvala, aká som sebecká Jackie a egoistická Jackie a nemôžem tvrdiť, že tie obvinenia sa nezakladali na pravde. Lenže pravda je aj niečo ďalšie – to, že “neegoistické” rozhodnutie by mi v danej situácii nepripadalo prirodzené. A neverím, že je to nejakou nevychovanosťou alebo vrodenou zlobou, pretože vtedy, v časoch, keď v mojom živote bolo všetko v poriadku, tie rozhodnutia boli prirodzené. Boli správne. Boli spontánne. Spôsobovalo to... ja neviem, okolnosti, prostredie. Raz som sa to pokúšala vysvetliť – to, že zdanlivá sebeckosť mojich rozhodnutí je spôsobená nevhodným prostredím. Reakcia: „Ale čo to trepeš, Jackie?!”

Tým som sa stala. Rozmaznanou, hlúpou Jackie, ktorá si vymýšľa sprostosti, aby ospravedlnila svoju zlobu.

Verím tomu, že som zlá?

Neviem. Veria zlí ľudia tomu, že sú zlí?

Moje spomienky, moje pocity hovorili niečo iné. Ale desaťročia vytrvalého presviedčania o opaku pričom sa nenašiel nikto, ani jediný, čo by mi veril, ma zneistili. Rada by som vedela to o tých zlých. Toľko som sa už nad tým narozmýšľala a skončilo to iba potokmi sĺz. Aj teraz asi budem znova plakať.

Skúšam to nepotláčať. Dať tomu priechod. Nie preto, že by sa plačom uľavilo – to nefunguje, je to len ďalšia lož o živote. Ale funguje niečo iné – po vyčerpaní plačom sa dobre spí.

Potrebujem sa dobre vyspať. Zajtra ma čaká ťažký deň.

Jeden z posledných ťažkých dní v živote.

Celú noc som sa prehadzovala a nevedela som sa dočkať rána. Hlavným dôvodom bola zima. Drvila ma. Musela som si pri pár lúčoch sviečky, ktorú som nechala za privretými dverami na chodbe (náhrada umelého osvetlenia) skočiť po ďalší paplón, hoci neoblečený a stuchnutý. Aj tak sa to nedalo vydržať. Nečudo. Vybrala som si na umieranie druhú polovicu októbra, aby som sa vyhla turistom aj poľovníckej sezóne, všetkým, ktorí by ma tu mohli nájsť.

Ráno bolo mojou hlavnou myšlienkou zakúriť. Problém bol však v tom, že som nemohla. Mala by som čím aj kde, ale nesmela som. Dym z chaty by mohol vidieť horár. Na vlastné oči som videla, že je to možné. Vtedy, keď sme ju navštevovali, raz ujo André prišiel o deň skôr a zakúril – a my sme lesom napredovali vedení dymovým stĺpom ako Mojžiš na ceste do zasľúbenej zeme. Možno to bol v prípade Mojžiša ohnivý stĺp. Z biblických príbehov toho veľa neviem, nebola som nábožensky vychovávaná. Aj to mi občas bolo ľúto. Vo viere, hoci aj klamlivej, by som odovzdane čakala na smrť s vidinou odmeny mučeníčky.

Lenže ja v Boha neverím a preto na smrť nehodlám čakať, ale chcem jej príchod urýchliť.

Späť k dymu z komína. Ak by ho horár zbadal, skoro určite by sa sem išiel pozrieť. V tomto ročnom období tu nikto nemá čo hľadať. Neznamená to však, že si tu nemienim zakúriť vôbec. Akurát musím počkať, kým sa znova zotmie. A dovtedy môžem všetko prichystať. Pod prístreškom opierajúcim sa o stenu sú polienka, vedľa klát a sekera.

So štiepaním dreva nemám žiadnu skúsenosť. Snažím sa však k tomu pristupovať optimisticky. Neviem, čo by sa na tom dalo pokaziť a ak sa na tom niečo aj pokaziť dá, tu ma za to nikto nebude hrešiť. To je výhoda samoty. A práca ma zahreje.

Prvá rana odfaklila z polena len kúsok a ledva-ledva sa zastavila na samom okraji klátu. Prebehol mnou mráz. Keby som si tak zaťala do tela... Nestačilo by to na okamžitú smrť. Najlepšou možnosťou v takom prípade by bolo postupné vykrvácanie, alebo stráviť zvyšok života s bolestivou, neošetrenou, zrejme infekciou postihnutou ranou.

Odháňam také myšlienky, ale ruky sa mi už klasicky trasú a mizne z nich sila. Druhá rana skončí zaseknutím sekery v polovici polena.

Dokelu, veď štiepanie dreva nemôže byť také ťažké.

A nedali by sa tie polená strčiť do piecky celé? Čo ak sa s tým trápim zbytočne?

Skúsim to. Vezmem jedno z nich a zanesiem ho dnu. Nie, nejde to – na šírku by to išlo, ale dĺžka je priveľká.

Zababušená vo vetrovke sa zase vymotám von a pomalinky, nadmieru opatrne, kývavým pohybom uvoľním ostrie sekery z dreva. Pripadám si ako mestská trasľavka, ale nechcem zažiť úraz na mieste, kde mi nemôže nikto pomôcť.

Nerutinná činnosť mi na chvíľu pomohla odpútať sa od myšlienok. Až keď sa mi konečne v tele rozprúdilo teplo a okolo mňa ležala hromada otrasne nerovnomerných, ale na kúrenie dobrých triesok, nastala otázka čo ďalej.

Prirodzene, teraz ich ponosím dnu. Ale čo so zvyškom času, ktorý mi zostáva?

Naposledy som jedla tyčinku müsli nadránom v moteli, ešte pred úsvitom. Nastavovala som si budík na štvrtú, aby som sa predtým ešte poriadne osprchovala, pretože s hygienou to tu bude zlé a stihla som vyraziť z motela na svitaní, hneď, ako bude vidieť. Pamätám si na to pokojné odhodlanie po prebratí, ktoré bolo v sprche náhle vytlačené záchvatom úzkosti – prišlo mi nevoľno zo strachu. Pár sekúnd pekla a dostala som svojich démonov opäť pod kontrolu – vôľa dokončiť to bola silnejšia ako nával zbabelých argumentov, prečo nie.

To bolo pred peknými tridsiatimi hodinami. Ak budeme vychádzať z mojich skúseností, do upadnutia do bezvedomia mi zostáva ešte takých sedemdesiat hodín. Z toho nejakých dvadsaťštyri – plus mínus – prespím, či prinajmenšom strávim pokusmi o spánok. Veď už ani nepamätám, kedy naposledy môj pokus dobre sa vyspať nezostal len pri pokuse. To je ale stále štyridsaťdva hodín čistého bdenia.

Samozrejme, hneď prvé, čo sa ponúka, je naštiepať ešte viac dreva. Do rezervy, keby náhodou. A tiež preto, že takéto práce treba robiť, kým som silná, že?

Ale drevo sa nedá štiepať celé dni, rozhodne nie potom, ako začnem zreteľne slabnúť. Čo potom?

No, potom by som mohla upratať.

Iste, spomínala som nejakú krásnu symboliku ohľadom bezútešného stavu zariadenia. Tej sa nevzdávam. Ale nevzdávam sa ani toho, že nechcem umierať v nepohodlí. A pohľad na interiér chaty je teda naozaj nepohodlie. Napokon, nerobím si ilúziu, že by som z nej upratovaním spravila štvorhviezdičkový hotel. Keď sa raz odniekiaľ odlupuje omietka, môže to byť hocijako čisté a aj tak to pôsobí dojmom špiny a neútulnosti.

A tiež si nerobím ilúzie, že by som s tým riadením nejako veľmi pokročila skôr ako ma opustia sily. Ide naozaj len o činnosť, ktorá sa bude robiť pre činnosť samotnú, nie preto, že by mi záležalo na výsledku.

Na jedlo som dnes zatiaľ pomyslela len dvakrát. Nezúčastnene. To je skvelé. Držím sa dobre.