Oznamujem čitateľom, že poviedku Granátový vesmír som permanentne zmazala, pretože čoskoro vyjde v tlačenej podobe v zbierke poviedok Dotyky budúcnosti. Ponechala som len tento záver, lebo vo verzii, ktorá bude vydaná, je záver iný.

Dúfam, že sa mi takto bude blog vyprázdňovať aj naďalej. :-)

  Skopírovalo sa ti to tam dvakrát (od "Lekár si premeriaval muža...").

  Jedno ale nechápem, prečo by si mal lekár pýtať povolenie na kultivovanie jeho "baktérií", však také sa bežne robí a netreba na to žiaden súhlas.

  Celkovo to ale bolo fajn.

Dík za upozornenie. Neviem, prečo sa mi to niekedy pri vkladaní zdvojí. Už sa mi to tu párkrát stalo, asi to budem musieť po sebe lepšie kontrolovať...

Na kultivovanie netreba súhlas? Ani v prípade, že to nie je za účelom liečby, ale výskumu? Zdalo sa mi logické, že lekár nemôže odobrať z ľudského tela čokoľvek a robiť si s tým čokoľvek a to ani v prípade, že to pacienta neohrozí. Ani jeho vlastné tkanivá, ani patogény...

Ale ako som už povedala, túto poviedku som písala dosť dávno, po maturite. Aj som chcela tú záverečnú scénu úplne prepísať, ale napokon som tam spravila len menšie úpravy. Zostalo tam ale viacero blbostí, napríklad to, že tie mikroorganizmy mali byť nie baktérie, ale skôr nejaké prvoky (keďže mali jadro). Padlo to na tom, že ja žiadne patogénne v ľudskej krvi žijúce prvoky s guľatým tvarom nepoznám.

  Tak ale tu by to súviselo s liečbou, veď bol dokonca v nemocnici a tam ti robia odbery a skúmajú to. Isteže ťa nemôže len tak zavolať že ti vezme krv na svoj experiment ale keď už ti ju vrámci liečebného procesu vezme tak či už to použije aj na nejakú štúdiu je podľa mňa jedno (i keď uznávam že neviem čo hovorí zákon). Akurát by zrejme nemohol publikovať že tá vzorka bola od teba.

  Myslím že to či existujú nejaké guľaté prvoky je úplne bezpredmetné, to už je prílišné bazírovanie na skutočnosti, veď to je sci-FI nie len sci... Keď akceptujeme existenciu Renz-a a jeho letky tak akceptovať guľatý prvok nebude žiaden problém... "Granátový vesmír II" by mohol popisovať prenos nákazy z človeka na človeka (či iný organizmus), to by ešte len s nimi zamávalo :-)

Tak som to dorazila ;)

Na to, že sci-fi veľmi nemusím, sa to čítalo celkom v pohode, a ani ten záver mi nejako neprekážal, i keď osobne mám skôr radšej happy-endy, i keď sú ošúchané. Myslím tým dejovo pútavé veci s dobrým koncom, nie romány typu Dnielle Steelová. Tie sú naozaj len hlboká presladená nereálna naivita a všetky na jedno kopyto (i keď reálne som ani jeden nečítala :D).

Už som to asi viackrát spomínala: ja som práve ten typ čitateľa sci-fi, ktorý dáva dôraz na zložku SCI. Oveľa viac sa mi páčia diela založené na skutočnosti, reálnych faktoch, reálnych záhadách, ako diela postavené na niečom vycucanom z prsta špeciálne pre účel príbehu. Pretože vymyslieť niečo nové je ľahké. Aj použiť názov niečoho známeho a pretvoriť si to na svoj obraz, proti všetkým známym faktom o danej veci, je ľahké. Ale stavať na známych faktoch bez ich porušenia je ťažké. Pravdepodobne taký druh prvokov naozaj neexistuje a budem sa musieť uchýliť k tvrdeniu, že je to "nový druh". No s istotou to neviem. Rada by som však použila reálny druh aj preto, aby to nevyznelo tak, že život na "planétach" je viazaný vyslovene na ten nový druh. Chcela som, aby to bolo niečo bežné, čím sa môže nakaziť každý z nás. Myslím, že také užšie spojenie s realitou by tomu dodalo údernosť. Ale uvedomujem si, že ako celok je to strašne uletená myšlienka, ktorá nemá oporu v známej fyzike, chémii ani biológii...

Mimochodom, u mňa čo dielo, to aspoň jeden nový druh živého organizmu, takže by nezaškodilo pre zmenu použiť nejaké už existujúce druhy. :-)))

Nad pokračovaním Granátového vesmíru som skutočne uvažovala, ale bolo to už dávno a len krátko. Pokračovanie však bolo založené na fakte, že existujú baktérie schopné prežiť fagocytózu. "Vedci" v granátovom vesmíre to zistili a keď už pred leukoidmi nebolo inej možnosti úniku, ľudia sa hromadne sťahovali na "vyvolenú planétu" schopnú vydržať kataklizmu...

Ďakujem, že si sa na to dala. Tvoj komentár mi pripomenul komentár jedného môjho vzdialeného príbuzného, ktorý mi po prečítaní môjho najdlhšieho diela povedal: "Na to, že nečítam sci-fi, som to celé prečítal." To asi mala byť poklona. :-D

Ja osobne proti happyendom nič nemám, no len keď sú uveriteľné a dobre zdôvodnené. Ale napísať uveriteľný a logický happyend je veľmi ťažké.

No to asi áno. Hlavne ak to nemá vyznieť ako klasické americké filmy, kde jeden hlavný hrdina (nadupaný američan) zachraňuje celý svet, prežije navzdory všetkým okolnostiam a napokon všetkých zachráni :D

K tej poklone. Ja nie som typ človeka, ktorý bezhlavo vypúšťa chválu z úst, akosi je mi to proti srsti. Možno kvôli tomu, že ja sama o takú chválu nestojím. Ak už chvála, tak nech je s presvedčením. Preto pokiaľ o niečom nie som presvedčená, ťažko sa mi chváli (samozrejme, že sú výnimky, závisí od okolností a toho, komu je určená, u detí zvyknem byť menej "zásadová". I keď ono nejde ani tak o zásadovosť, ale skôr vzťah k pravde.). Tak dúfam, že sa na mňa nehneváš. Naozaj sa mi to čítalo dobre, i keď miestami niektoré formulácie by som asi riešila inak. Ale to môže byť aj o subjektívnosti názoru. Navyše, všetci sa len učíme a je úplne samozrejmé, že robíme chyby. Ja sama ich robím veľa :)

Ale ten nápad sa mi zdal dobrý. Aj keď konečný zmysel som pochopila až po prečítaní Tvojej diskusie s Martinom. No čo, blondína :D

Ten komentár o poklone sa vzťahoval k poklone môjho známeho a nie priamo k Tvojej poklone. Ale inak s Tebou súhlasím. Ani ja nevypúšťam bezhlavo chválu a doteraz som ju vlastne vždy spojila s nejakou kritikou. Ak o kvalitách niečoho nie som presvedčená, tak to nebudem chváliť (žiaľ, niekedy to býva nedobrovoľné). Samozrejme, že sa nehnevám, veď to dôverne poznám.

S tým konečným zmyslom je to zaujímavé. Porotca na súťaži mi vyčítal, že príliš skoro uhádol pointu. Naproti tomu viacerí čitatelia ju nepochopili vôbec, ani po prečítaní konca... ja žasnem. Mne osobne je jedno, kedy v príbehu na to čitateľ príde, ale po dočítaní by to už mali vedieť všetci :-) (bez dodatočného vysvetľovania). Asi treba ten koniec ešte polopatickejšie naformulovať.

A prestaň už s tými blondínkami. :-D

Takto, aby nedošlo k omylu. To, že leukoidy sú niečo na spôsob leukocytov, mi došlo už počas čítania. Ale to, že oni boli vlastne len akoby svetom vo vnútri organizmu, to som nevedela. Alebo predsa neboli, a ten záver mal byť len obrazom vyjadrujúcim tvoju predstavu o vesmíre (teda ak aj nie predstavu, minimálne víziu pre dané dielo)?

Áno, celý ten takzvaný granátový vesmír sa nachádzal vo vnútri veľkej tepny toho pacienta v záverečnej scéne. Viacmenej, čitateľ by sa mal (taký bol zámer) zamyslieť, či aj naša planéta tiež nie je len nejakou nepatrnou súčasťou gigantického živého organizmu. V horšom prípade jej parazitom, ktorého raz príde imunitný systém zničiť...

"Planéty" boli patogénne baktérie (aj keď ako som už vyššie písala, lepšie by boli prvoky), "hviezdy" boli červené krvinky, "asteroidy" zase krvné doštičky. "Tiobíny" boli antibiotiká. Podobnosť v názvoch leukocyt - leukoid som ponechala zámerne, ako vodítko.

No dobre, ďakujem za podrobné objasnenie. :D Až tak celkom do dôsledkov som to nedomyslela, mala som len približnú predstavu. Nuž čo, nie každý je taký bystrý :)

Ten leukoid Ťa vyzradil - pochopila som pomerne skoro, o čo ide. Ale aj tak, cítala som s požitkom a bola veľmi zvedavá na záver-ako sa Ti podarí vysomáriť zo zápletky a vysvetliť podstatu diela. Inač, čo sa tyká parazitizmusu, občas mi pripadá ako by ľudia parazitovali na našej Planéte, ich škaredé betonovo-asfaltové mesta mi pripadajú ako odporné chrasty na zdravej pokožke planéty.