Venované autorom, ktorí márne hľadajú svoju dobrú vílu

Kde bolo tam bolo, bolo raz dievčatko, ktoré malo problém. Problém iný, než všetci jej vrstovníci, ktorých poznala, iný, než kedy riešili dospelí okolo nej a preto jej nemohli poradiť. Dievčatko však malo internet. Navštevovalo stránky, navštevovalo fóra, rozširovalo náznaky, že ju niečo trápi až napokon jedného dňa jej napísala súkromnú správu dobrá víla. Dobrá víla ju vyzvala, aby jej otvorene povedala, o čo ide.

Dievčatko nemalo veľa životných skúseností a v tomto prípade to bolo dobre. Nechytil ju strach, že pod kontom dobrej víly sa skrýva niekto, kto sa na nej len zabáva, alebo kto jej chce dokonca ublížiť. Poslalo teda priamy a jasný e-mail:
„Chcela by som napísať knihu. Viem presne, o čom má byť, aké pocity má v človeku vyvolávať, aký dojem zanechať, aké posolstvo odovzdať. Chcem napísať knihu, ktorá prenesie človeka do iného sveta, presvedčivého a živého. Aby čitateľ s postavami plakal a smial sa, aby prežil všetky ich pocity, aby sa od knižky neodtrhol. Nepotrebujem, aby ľudia vedeli, že som ju napísala ja, len chcem, aby ju čítali a šírili. Ale neviem, ako to urobiť. Neviem písať. Písmenká samozrejme poznám (inak by som Vám ani nepísala túto správu), ale neviem písať ako spisovateľ. Keby som skúsila písať len tak, určite by som niečo pokazila, ale ja to nechcem pokaziť. Veľmi mi na tej knižke záleží. Prosím, pomôžte mi.“

Onedlho prišla odpoveď od dobrej víly: „Vidím, že tvoja starosť je naozaj úprimná a iná, než majú deti v tvojom veku. A nespomínaš nijakú slávu ani bohatstvo. Rozhodla som sa pomôcť ti.“

Dobrá víla bola bývalá spisovateľka. Kedysi veľmi známa, veľmi úspešná a veľmi dobre predávaná spisovateľka. Bola by ňou aj dnes, keby prameň jej inšpirácie nebol býval vyschol. Stále síce mala schopnosť spriadať slová do úžasných tvarov, ale už nevedela, o čom písať. Tak sa stala redaktorkou. Vyhľadávala drahokamy v neohrabaných rukopisoch začínajúcich autorov a pomohla ich neraz úžasné, no nedokonale napísané príbehy vysekávať z hlušiny, brúsiť ich a leštiť. Dohodla si s dievčatkom stretnutie. A hneď mu povedala: „Kto sa chce naučiť písať, musí písať. Píš, dieťa, a postupne z teba spravíme spisovateľa.“

Dievčatko sa však zarazilo. „Ale čo mám písať? Ja nemám v hlave nijaký príbeh! Iba tú knižku, ale tú skúšať nemôžem, určite by som ju pokazila!“

Dobrá víla vedela, o čom hovorí. Písať nejaký príbeh s vedomím, že je to len kus mäsa na porážku, ktorý má autora posilniť, nie je ktoviečo. A celkom nemožné je písať, keď nie je čo písať. Dobrá víla na vlastnej koži zažila úplne zbytočné nepríjemné tlaky zo strán okolia i svojho literárneho agenta, ktorí sa ju na konci jej spisovateľskej kariéry snažili presvedčiť, aby to ešte nevzdávala. Nikto z nich nechcel počuť o tom, že keď múza autora opustí, nijaká silná vôľa to nezdolá.

„Viem, prečo na knižke trénovať nechceš,“ prikývla víla. „Knižka má byť cieľ a cieľ nemôže byť zároveň výcvikový tábor, však?“

Dievčatko tiež prikývlo a obavy a chmáry z jej duše sa trochu rozptýlili. Konečne to niekto chápe a nezľahčuje, nehovorí jej, aby jednoducho začala písať tú knižku a keď nebude celkom vydarená, po nej napíše niečo lepšie. Dievčatko vedelo, že nič lepšie nenapíše, lebo nič lepšie nemá a nebude mať. Tá knižka mala byť jediná v celom jej živote, mal to byť vrchol. Ako sa však vyšplhá na vrchol, keď niet po čom šplhať?

A nato ju dobrá víla prekvapila: „Keď nechceš kaziť svoje veci, tak kaz veci iných. Ale tie, ktorým to už neublíži, ktoré to nebolí. Píš to, čo už napísali iní.“
Následne sa o tom rozhovorila viac a dievčatko v úžase pochopilo, že chce, aby si prečítalo nejakú dobrú poviedku, chvíľu počkalo a potom ju skúsilo napísať. Presne tú istú. Aby po jej prepise zanechala v čitateľoch rovnakú atmosféru, rovnaký dojem.

Keď sa dievčatko pustilo do plnenia úlohy, rozmrzene zistilo, že je to veľmi ťažká a nezáživná drina. Nijaká vlastná tvorivosť, len úporné tápanie v pamäti a kladenie na papier slovíčok, s ktorými sa ani nemôže nikomu pochváliť. Maminke, kamarátkam, nikomu. Ako by sa mohla, keď len odpisuje cudzie dielo? Ale dobrá víla povedala: „Nebuď hladná po pochvale, lebo ten hlad sa nedá nikdy zasýtiť. Čaká nás veľmi veľa veľmi tvrdej práce, ale len ak ty chceš. Keď si myslíš, že tvoj cieľ za to nestojí, môžeme to hocikedy nechať tak.“

Dievčatko sa zamyslelo. A znova si spomenulo na knižku, ktorú chcelo držať vo svojich rukách. Na chvíľu sa do nej vžilo a precítilo každý jeden okamih, každý jeden pocit postáv, čaro prostredia, čaro ich charakterov, čaro deja, v ktorom do seba všetko skvele zapadá. A napokon tú úžasnú pravdu, že všetko toto sa dá zhmotniť do tlačiarenskej černe, zachovať navždy a šíriť a šíriť a šíriť... Bolo to jasné. Nenechá sa odradiť!

Dievčatko donieslo dobrej víle prvé výsledky svojej práce.

„Ako to išlo?“ spýtala sa dobrá víla.

„Joj, ťažko, ťažko!“ vzdychlo dievčatko. „Nevedela som nájsť správne slovíčka a keď som aj niečo napísala, pripadalo mi to zlé, hlúpe, nepresné a detinské. Skoro som to po sebe ani čítať nemohla. Ale nerozumiem tomu. Veď som napísala všetko tak, ako si pamätám!“

Dobrá víla s porozumením prikývla a spolu s dievčatkom sa sklonili k textu. A dobrá víla začala rozprávať. Postupne odhaľovala tajomstvá toho, čo robí knihu dobrou knihou.

Povedala dievčatku, že opakuje slová. Dievčatko sa zachmúrilo, lebo vedelo už z hodín slohu, že slová sa nemajú opakovať a ešte si to po sebe aj kontrolovalo. Ale dobrá víla povedala, že jedna kontrola krátko po napísaní nestačí a že opakujúce sa slová sa netýkajú len podstatných mien, ale aj slovies, zámien, prísloviek, či dokonca aj častíc. Zakrúžkovala v poviedke dievčatka, kde všade má slovíčko „už“ a dievčatko sa nestačilo čudovať. A to všetko ruší, hovorila dobrá víla. Ďalej ju prekvapila tým, že opakujúce sa slová sú aj tie v inom tvare, páde, s inou predponou a príponou. Vyzerajú síce ako iné slovíčka, ale čitateľ sa nenechá oklamať.

„Čitateľ vníma text hrotmi svojich nervov,“ učila ju dobrá víla. „A ak priveľmi opakuješ nejaké slovo, prechádzaš mu po tých nervoch šmirgľom.“

Dievčatko sa otriaslo.

Ďalej ju poučila, že nemá opakovať slová nielen v jednej vete a blízkych vetách, ale treba ich striedať aj v texte ako celku. Mala by obmieňať synonymá. Na ďalších príkladoch ukázala dievčatku, že ono všade píše slovíčko „len“, pričom by sa dalo použiť aj „iba“. Dievčatko píše všade „úplne“ a pritom pozná aj „celkom“. Preto to potom nepoužíva? Dievčatko sa zarazilo. Nevedelo. Jednoducho mu prišlo na um vždy len jedno a to isté slovíčko. A zaviazalo sa, že na to bude odteraz dávať pozor.

Pri ďalšom stretnutí víla naučila dievčatko, že je vždy nevyhnutné písať jasne a výstižne. Ukázala na jednu vetu v texte dievčatka a spýtala sa ho: „Myslíš, že každý pochopí, kto je „on“?“

„Samozrejme,“ vyhŕklo dievčatko. „Veď predsa...“ zarazilo sa. Zámeno on sa skutočne mohlo vzťahovať aj na druhú prítomnú postavu.

„Tvoje texty sú ako hmla,“ pokračovala dobrá víla. „Čitateľ sa stráca. Nevidí jasne, o čo ide.“ A ukazovala dievčatku ďalšie príklady. Koho „jeho“? Čo je „to“? Vysvetlila dievčatku, že to, čo ona vidí v hlave, čitateľ nevidí. Čitateľ vidí len to, čo mu autor ukáže na papieri. Nič viac. A čitateľ nie je ochotný vyvíjať nejakú enormnú námahu na pochopenie a čítať kvôli tomu texty stále dookola. Väčšina keď rýchlo nepochopí, knihu odkladá.

„Ale ja som myslela, že keď všetko poviem tak jasne, ako hovoríte vy, nebude to umelecké,“ píplo dievčatko. „Keď je všetko jednoznačné, je to len... no ako v učebniciach.“

Dobrá víla ubezpečila dievčatko, že aj keď bude písať jasne, od náučného štýlu bude mať stále ďaleko. „Môžeš zahmlievať,“ tvrdila víla. „Ale nie často. A aby si vedela správne zahmlievať, musíš sa najprv dokonale naučiť nezahmlievať.“
A tak sa dievčatko ďalej učilo pracovať so štetcom zvaným perom. Keď si urobilo domáce úlohy, trochu si oddýchlo, aby potom zase zasadlo k svojim dobrovoľným úlohám. Stále sa na nich nadrelo viac ako na tých do školy. Lovenie deja prečítaných príbehov v hlave bolo ťažké. A keď už niečo zapísalo, stále z toho mávalo nedobrý pocit.