Závidieť sa dá všetko. Dokonca aj zranenia, pokiaľ sú čisté. Môžu byť hlboké, môžu veľmi bolieť, môžete na ne aj umrieť – to nepopieram. Ale keď prežijete, vyliečite sa. Jazvy, pochopiteľne, zostanú. Navždy vám budú pripomínať, čo sa stalo. Lenže jazvy už neriešite.
Keď hovorím o svojich šrámoch, mnohí sa smejú. Vyhŕňajú si rukávy, nohavice, ukazujú zjazvené telá. Toto sú zranenia, nie tvoje škrabance! Nechápu, že aj malé škrabnutie môže dopadnúť horšie ako hlboký zárez. V prípade, že sa doň dostala infekcia.
Zápal. Hnisanie rán, ktoré sa nechcú hojiť. Fyzicky nezasahujú hlboko do tela, ale vychádza z nich jed, ktorý koluje žilami. Páli to, bože, tak ukrutne to páli. Prichádza horúčka. Myslenie je omámené. Podstata osobnosti je prekrytá chorobou. Kvôli jedinej maličkej ranke, ktorá bola nainfikovaná. Otrava namiesto krvi. Tu už obväz nestačí. Bojovať musí celý organizmus, nielen zasiahnutá časť. Nezvláda to. Chýba liek. Rany sa nehoja. Nemôžu. Telo slabne a slabne...
A tí so silnou imunitou alebo s účinným dezinfekčným prostriedkom poruke iba krútia hlavami: Aké detinské takto vyvádzať! Veď sú to len šrámy!
Comments
Pridať nový komentár
Iste, aj obyčajný malý zub dokáže človeka úspešne skoliť. Ak už to zašlo tak ďaleko neostáva iné než bojovať. Človek je omnoho silnejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Nevzdávať sa, zachovať si aspoň malú nádej, žiaden boj nie je dopredu prehratý.
Existujú aj vopred prehraté boje, ak je vesmír deterministický. :-) A keby nebol, aj tak poznáme skoro beznádejné boje, pri ktorých sú pre zvýšenie šancí nutné posily. Nejaké antibiotická - ale také žiaľ v lekárni nedostať. :-(