“Tej sa nič nepáči,” krútia hlavami potichu – a občas nie až tak potichu – užívatelia internetu. Recenzií, ktoré by boli viac pochvalné ako kritické, som totiž vyprodukovala ako šafranu – a to vôbec nerecenzujem málo. Nešetrím nič: Vydané knihy, články, ani neborákov blogerov. Z reakcií sa ma však zmocňuje pocit, akoby som robila niečo neprípustné. Iní si zase dôvod kritiky všetkého a všetkých vysvetľujú mylnou predstavou, že svoje vlastné výtvory považujem za absolútne dokonalé a nič na ne nesiaha. A preto píšem (už zase) jednu svoju malú obhajobu.

Predovšetkým, milí spoluautori, vám chcem povedať, že sme tu pravdepodobne z dvoch úplne odlišných dôvodov. Vás, podľa toho, čo priznávate vo svojich profiloch, komentároch alebo pri osobnej komunikácii, k písaniu motivovalo nadšenie z už napísaného. Prečítali ste si knižku, v lepšom prípade viac kníh a povedali ste si, že aj vy by ste radi vytvorili čosi tak úžasného. Poprípade aj slávneho. Takže vašou motiváciou bola spokojnosť.

Ja nie.

Na začiatku to bolo rovnaké. Aj ja som bola nadšená z kníh, ktoré som čítala. Na základnej škole som bola knihomoľ a bola som na to hrdá – nepoznala som lepšiu zábavu, hltala som všetko a rýchlo, a so všetkým som bola spokojná. Knihy mi dávali, čo som potrebovala, a nevidela som dôvod tento stav meniť.

Lenže ten stav sa zmenil sám.

Okolo trinásteho-štrnásteho roku života kvalita knižiek v mojich očiach začala akosi klesať a dovoľujem si tvrdiť, že to zrejme nemalo nič spoločné s knižkami samotnými. Len som pochopila, že všetko v nich už bolo, väčšina z nich je stále o tom istom, hoci pútavých námetov by bolo ajajáj! A ak sú v nich aj dobré prvky, sú akosi čudne nakombinované, postrkané nasilu, neladiace, alebo naopak v jednom jedinom farebnom tóne, akoby zvyšok dúhy nejestvoval. A tak som si povedala, došľaka, veď to musí ísť aj inak.

Tak vidíte. Tu je môj dôvod na písanie. Je ním nespokojnosť!

Nemyslite si, samozrejme, že som bola hneď presvedčená, že to viem lepšie než tí spisovatelia. Dobre som vedela, že keď začnem písať, nebudem to hneď robiť ako hotový spisovateľ a kvôli tejto dileme som sa riadne natrápila, ale to je už iný príbeh. Aj teraz veľmi zriedkavo niečo napíšem presne tak, ako som chcela. A ak sa to aj podarí, aj to iba vo výlučne kratučkých textoch, v ktorých sa nič nepokazí väčšinou preto, že sa jednoducho nestihne. Ale nádej, že raz napíšem originálnu knihu, s ktorou budem dokonale spokojná, ma ženie vpred. Je to však len v procese. Neustálom. Na mojich dielach sa mi kopa vecí nepáči. Aj keď mi ich iní chvália, aj tak sa mi na nich tie veci nepáčia. Ale to neznamená, že sa mi aj texty iných autorov nemôžu nepáčiť. Dokonca aj viac než moje.

Stále čítavam knihy. Síce už nie tri týždenne, ako kedysi, keď mi chutili všetky a veľmi, ale čítavam. Pretože perly sa medzi nimi stále nájdu. To však hovorím o vydaných knihách. A blogy? Radšej ich ani nespomínať, lebo dostanem po papuli... Ale keď už som to načala, tak aspoň pre približnú predstavu: Zhruba jedna kniha zo sto sa vydáva cez vydavateľstvo bez toho, aby bolo treba to vydavateľstvo podplácať, čiže to znamená, že len jedna kniha zo sto je taká dobrá, že jej tak ako autor sám verí aj vydavateľ. No a z tých jedných kníh zo sto sa mi páči asi tak... každá pätnásta. Ale na blogoch je vyvesený prierez VŠETKÝMI knihami, čo boli kedy napísané, a navyše bez redakčných úprav. Potrebuje to ďalší komentár?

Ale hodnotím všetko a v prípade vydaných kníh celkom neprilepšene a pravdivo (s blogermi mám väčšie zľutovanie). Napokon, tie desiatky hyperlatívov na internete označujúcich pomaly každú jednu knihu za najlepšiu, akú daný užívateľ kedy čítal (hm, netušila som, že na Slovensku máme až toľko čitateľov, zrejme sa zapojili aj batoľatá) treba preriediť niečím triezvejším a realistickejším.

Mám na to právo a nič tým ohľadom svojich textov nenaznačujem. Preto, prosím, odhoďte tie fakle a vidly, keď ma pôjdete čítať.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.