V knižke by stálo, že som sa prebrala až v nemocnici. Skutočnosť však funguje inak. V takom hlbokom, neprerušovanom bezvedomí som nebola. Precitla som na praskot a páľavu idúcu z horiacich stromov a krov, ktoré sa nakoniec predsa len vznietili. Plamene iba utíchli, ale úplne nevyhasli a z nejakej utajenej iskričky sa rozpútalo peklo. Teplo a dym mi aj v tom štvrtinovom vedomí pripadali neznesiteľné. Po prekonaní ďalšieho okna tam však už neboli a svet okolo mojej kamennej platne sa zmenil na nepoznanie, na pohrebnú čiernu. Videla som muža v hasičskej uniforme, začmudeného a vydeseného pri pohľade na mňa. Niečo kričal, ale slovám som nerozumela.
Okno.
Hrmot záchrannej helikoptéry. Pri tom zvuku sa nedá nevnímať. Cítila som pohyb. Nakladanie na nosidlá. Ruch, hovor. Dialo sa toho veľa, no nezapamätala som si z toho skoro nič. Nie preto, že by som bola vnímala až tak málo. Preto, lebo ak sa spomienky nezapisujú súčasne s emóciami, ktoré pôsobia ako krikľavé zvýrazňovače, pamätajú sa oveľa horšie. A mne bolo jedno, čo sa so mnou deje. Bolo mi to absolútne jedno. Necítila som úľavu zo záchrany ani úzkosť z budúcnosti. Želania mi nediktovala dokonca ani bolesť. Väčšina z nej zázrakom zmizla a ten zvyšok akoby bol v nejakom inom vesmíre.
Okno.
Vykladanie z helikoptéry, nemocnica. Vidia, že mám pootvorené oči. Niečo sa ma pýtajú. Neodpovedám. Načo aj?
Okno.
Preberám sa v nemocničnej izbe napojená na infúziu, no prirodzene. Civiem na stenu. V hlave mám úplne prázdno. Také vedomé bezvedomie. Neskôr príde sestrička, za ňou aj lekár. Znova sa ma pýtajú. Dalo by sa čakať, že nebudem rozprávať. Ale zrazu cítim, ako sa vo mne aktivuje akýsi automatický mód, výchovou zafixovaná zvyklosť a z mojich úst vychádzajú slová, vcelku rozumné a presvedčivé odpovede. Neprekvapuje ma to. Je mi to fuk.
Život stelesnený Gandalfom nemal pravdu. Zlomenie deň po dni pretrváva. Niežeby na tom záležalo.
Mala som aj popáleniny prvého stupňa. Asi do mojej blízkosti padlo niečo z horiacich korún stromov. Bolesť je podivne tlmená. A izolovaná. Zostáva v postihnutých častiach tela, nespaľuje ma celú, ako ma dovtedy spaľovali všetky telesné či duševné zranenia. A nemyslím, že by to bolo tými liekmi, čo mi dávajú.
Historka je jednoduchá. Išla som na dlhšiu túru do hôr a zablúdila som. Postupom času som stratila batoh aj všetko okrem oblečenia na sebe. Ešteže som mala so sebou zapaľovač a po nociach rozkladala oheň, z ktorého sa napokon jedného dňa chytil horieť celý les. Živila som sa tým, čo som v lese našla. Aj tak ma pred smrťou hladom a zimou zrejme zachránili v poslednej chvíli.
Je to priehľadný príbeh. Nie samotný motív. Rodina vie, že som – ako únik pred nimi – chodievala do lesa často sama. V posledných mesiacoch, keď už mi ani príroda neposkytovala úľavu, síce nie, ale po akom čase by zaregistrovali, že sa so mnou stala nejaká zmena? Slabým miestom je však zrub. Stopy po mojej prítomnosti v ňom sú nepopierateľné.
Tam sa však nikto nevyberie skôr ako na jar. A čo na tom, že to potom celé praskne? Mne je to jedno. Ak by som si nič nevedela na vysvetlenie svojej dvojtýždňovej nezvestnosti vymyslieť, tiež by mi to bolo jedno.
Medzi prvými ma navštívila mama aj bratia. Ich príchod bol skúškou stavu prázdnej vyrovnanosti, v ktorom som sa ocitla. A spravil ju. Pri pohľade na ich uslzené tváre som nepocítila nič.
Psychiater neprišiel. Asi som pôsobila veľmi vyrovnane. Ja osobne by som očakávala, že taký pokoj a netečnosť človeka, ktorý len o vlások unikol smrti, bude podozrivá. No zjavne nebola. Alebo podozrenie potlačilo to, že som po odpojení od infúzky poslušne jedla najprv riedke kašičky bez chuti, potom postupne aj ďalšie druhy stravy a moja telesná hmotnosť sa z kritickej cez chorobnú posúvala k spodnej hranici normálu. Možno to bolo len tým, že v mojom príbehu nenašli žiadne trhliny. Posledný deň som jedla, čo som v lese našla, presne ako sa dá od hladujúceho človeka snažiaceho sa udržať pri živote čakať – aj výplach žalúdka by to bol dosvedčil. Spomínané ohniská aj postrácané osobné veci zahladil požiar. A, uvedomila som si ľahostajne, azda sa ten požiar postaral aj o posledný dôkaz, kvôli ktorému by raz odhalili pravdu.
„Fabien?“ zavolala som na brata slabým, trasľavým hlasom. Nie slabým z vnútornej bolesti – už nie. Slabým preto, lebo ešte celkom nedoznel účinok práškov na spanie.
Fabien, Mathieu aj mama sem chodievali často, ale boli to prázdne gestá ako vždy – nevedeli, čo majú pri mne robiť, čo majú hovoriť. A mňa to netrápilo. Dokonca ma to natoľko netrápilo, že som sa ich ani nepokúšala poslať preč.
Môj brat sa odvrátil od okna. „Áno?“
„Nevieš, či ten požiar... ten požiar v lese... zasiahol aj chatu?“
„Akú chatu?“ zvraštil obočie.
„Predsa ten zrub, do ktorého sme chodievali s Paulette a jej rodinou. Nevieš, či zhorel?“
Úporne rozmýšľal. „Jáj, ty myslíš tú chatu? Neviem.“
„Nemôžeš do zistiť?“
„Ale veď na tom nezáleží. Bola to stará ruina.“
Zízala som na neho.
Fabien mi práve prešiel po obnaženom svale srdca rozžeraveným drôtom.
A ja som to vôbec necítila.
Nič, ani kúsok.
Podarilo sa to.
Splnila som cieľ, s ktorým som sa do chaty vybrala.
Zabila som sa.
Len telo to prežilo.