Je zvláštne, že najčastejšie sa pokúšajú zabezpečiť proti krádeži svoje výtvory tí autori, ktorí sú najmenej ohrození. Patria sem vo všeobecnosti – aspoň podľa mojich pozorovaní – autori krásnej literatúry. Copyright či ochrana nepublikovaním celého výtvoru, len malej ukážky, sa na stránkach vyskytuje úplne bežne. A pritom – dosť zbytočne.

Áno, samozrejme, že internet je priam živná pôda pre zlodejstvo a kradne sa na ňom tak často, že sa to už pomaly považuje za normálne. Ruku na srdce, kto ani raz nestiahol z internetu materiál pre inú než vlastnú potrebu? A áno, na internete sa dajú nájsť aj veľmi kvalitné práce z oblasti poézie či prózy. To však nič nemení na pomerne prekvapivom fakte: literárne texty neznámych autorov sa cez internet takmer nekradnú. Počty týchto prípadov sú zanedbateľné oproti doslova masovým krádežiam odborných textov a všeličoho iného.

Ale prečo? Zaujímavá otázka. Prečo si pri písaní ako-tak kvalitne spracovanej literatúry na ako-tak známych stránkach môžete byť takmer istí, že skôr či neskôr sa vaše texty budú túlať netom bez priznania vášho autorstva, kým po vašom najlepšom a najprepracovanejšom románe skoro určite nezatúži nijaký dlhoprstý užívateľ internetu?

Mnohí, hlavne mladučkí začínajúci autori, by povedali, že je to preto, lebo odborná literatúra sa skrátka píše ťažšie ako beletria. Pri odbornej literatúre treba byť vzdelaný, alebo mať na pracovnom stole rozložené slovníky a knihy a tak, a nie je to žiadna zábava, kým pri beletrii stačí fantázia a chuť. Preto je výhodnejšie odbornú literatúru ukradnúť, keď ju potrebujem.

Nesúhlasím. V prvom rade, z môjho pohľadu je porovnávanie písania náučnej literatúry s beletriou porovnávaním hrušiek s jablkami. Stručne a jasne, písanie odborných vecí je pre mňa náročné, ale písanie beletrie je pre mňa ťažké. A náročné a ťažké nie sú v tomto prípade synonymá. Ide totiž o dosť odlišné činnosti. Pri písaní náučnej literatúry sa treba babrať so zdrojmi, všetky si ich prečítať a nejako skĺbiť často aj mierne si odporujúce informácie do niečoho, čo má hlavu a pätu. Nehovoriac o obrázkoch a ďalších ilustračných či doplňujúcich materiálov, na ktorých použitie nemáte právo a získavať ho je celá veda. Ale hoci je to celé veľmi namáhavé, predsa len nemusíte riešiť, ako ďalej pokračovať, akú má mať text celkovú stavbu, pretože to všetko je dané vaším zámerom. Môžete sa v písaní zaseknúť, keď nemáte dosť informácií, ale aspoň viete, čo treba urobiť pre pohnutie sa – nájsť si zdroj. Kdežto pri beletrii vám práve zaseknutie a chýbajúca múza môže narobiť najväčšie problémy. Okrem toho, aj na písanie beletrie potrebujete nielen fantáziu, ale tiež nejaké informácie, a ak si myslíte, že nie... nuž, tak si to radšej prestaňte myslieť skôr, než narazíte. A aby toho nebolo dosť, v beletrii musíte dávať oveľa väčší dôraz na štylizáciu, čitateľnosť, ba aj logiku, lebo kým pri náučnej literatúre a dobrých zdrojoch sa logika textu buduje sama, v beletrii budujete niečo dovtedy neznáme, prakticky od nuly – a na to treba omnoho, omnoho viac, než len bujnú fantáziu. Nie pre každého je vytvorenie fungujúceho príbehu jednoduchšie, než opísať niečo, čoho funkciu už prebádal a opísal niekto iný, a čo častokrát treba iba zosumarizovať a zoštylizovať.

Dobre, takže jedno aj druhé je fuška. Ale prečo je po jednom taký veľký dopyt a po druhom nie? Nuž, problém bude asi v tom, že po jednom je dopyt na „vyšších miestach“. Od základnej školy až po vysokú vás zaplavujú zadaniami referátov, seminárok, ročníkových prác, často vás poveria zháňaním informácií aj v zamestnaní. Kým donesenie vlastnej poviedky či románu po vás nikto nechce. Čo ma, mimochodom, v škole vždy štvalo – koľkokrát som si predstavovala, aké by bolo úžasné, keby sme dostali zadanie napísať román a k tomu ovšem aj polroka voľna na vypracovanie. Alebo aspoň úryvok románu. To by bola nádhera... žiaľ, pravda je taká, že čosi napísať vás nútia len na slohu a väčšinou ide o žáner, rozsah či tému, na ktorú by ste na internete len ťažko niečo dohľadali. Úprimne, na tému „Slovensko, moja vlasť“ či „Ako som sa naučil bicyklovať“ málokto začne písať z vlastnej iniciatívy. Toto v spojení s rozšírenou mylnou predstavou, že ľahšie je vymyslieť než naštudovať, vedie k tomu, že sloh žiak väčšinou vypotí sám – pokiaľ však ide o rozšírenejšie zadania, referáty, na vygooglenie celého textu sa obráti možno aj väčšina. Prevažnú časť plagiátorstva odborných textov teda páchajú žiaci a študenti, zvyšok ľudia, ktorým sa formulovanie vlastných viet smrti rovná. Jeden by sa divil, koľko takých je, keď na druhej strane nachádzame na weboch nesmierne veľa grafomanov, ktorí štylizovanie považujú za najväčšiu zábavu pod slnkom. Nuž, svet je veľký.

Lenže málokto z tých, čo svoje – veľakrát na posmech sveta hodné – diela zaopatria copyrigthom, sa boja, že im ich šľohne lenivý študent, lebo mu to zadali za domácu úlohu. Nie, oni sa boja toho, že ktosi im ich poklad ukradne, vydá a bude na ňom zarábať milióny, kým pravému autorovi ostanú len oči pre plač. A ak nie celé dielo, tak aspoň nápady z neho. Takýmto odkazujem, že môžu pokojne spávať. Potenciálny zločinec by si totiž na seba uplietol taký bič, že by mu jeho nečestné konanie bol vrátil aj s úrokmi.

V prvom rade, internet je zaplavený nesmiernym množstvo literárnych pokusov. Ako by dotyčný zlodej vedel, že práve to vaše je druhý Shakespeare s Balzacom dokopy? Veď by musel všetky výplody čítať rad-radom a táto honba za prísľubom neistého pokladu by mu vzala viac času a energie, ako poctivá práca s istým výsledkom. Na niečo je to obrovské množstvo zväčša nečitateľných pokusov na webe dobré – ste ním veľmi účinne maskovaní pred očami potenciálnych zlodejov.
Uznávam, zlodejovi môžu pomôcť pochvalné komentáre a hviezdičky. Ale každému s aspoň trochou inteligencie, ktorú by ten zlodej musel mať, aby rozpoznal vášho génia, (za predpokladu, že sa teda v diele vôbec ukrýva) vie, že hodnotenia a komentáre si môže pridávať aj autor sám či jeho rodina. A aj sa to vo veľkom robí. Nie sú teda spoľahlivými indikátormi najlepších prác. Naopak, úplne najkomentovanejšie a najhviezdičkovanejšie príspevky bývajú práve tie nie najvyššej kvality, i keď zase ani najhoršej.

Fajn, predpokladajme, že ten bezcharakterný zlodej si napriek všetkému vaše veleúžasné dielo v tom mori balastu našiel. A teraz jednoduchá otázka: čo s ním asi tak urobí? Ponúkne ho pod svojím menom vydavateľom? Ak ho takýmto spôsobom naozaj vydá a zarobí milióny, tak úprimne povedané, možno si tie milióny aj zaslúži. Prinútiť totiž slovenské vydavateľstvá odpovedať na ponuku na vydanie neznámeho autora je totiž umenie a obdivuhodná výdrž sama osebe. A Slovensko má malý trh a obmedzené možnosti zarábať ťažké peniaze, preklad a vydanie v zahraničí zase vyžaduje ďalšiu hromadu námahy a investícií.
Čo iné alternatívy, ako naložiť s ukradnutým dielom? Vydá si ho sám? Investuje do neho tisícky eur a ďalšiu obrovskú prácu do propagácie? Tak mu treba, má, čo si zaslúžil! Práca na pretláčaní neznámeho autora do knižného sveta je pre zlodeja dostatočný trest a dotiahol by to do konca asi len s veľkým počtom známostí. Pochybujem totiž, že by na to niekto nabral nielen finančnú, ale aj morálnu silu – že by ho vaše dielo očarilo natoľko, že by sa statočne pobil so všetkými prekážkami. Až tak si fandiť nemusíte. To totiž nie je len o vašom talente, ale aj nadutosti a arogancii väčšiny jedincov – „ja to dokážem lepšie ako henten autor a bude to aspoň moje“.

Keď už, tak viac než o celý text by som sa obávala o nápad, ale aj to iba vlažne. Za dlhé roky čítania rôznych literárnych serverov som totiž narazila celkove na tri, ešte raz opakujem, tri originálne a kvalitné nápady nosné pre príbeh – zvyšok diel, ktoré som označila zo dobré, bolo dobrých svojím spracovaním, ale ich nápady mi boli známe. A krádež spracovania je zase omnoho ľahšie dokázateľná než krádež nápadu. Inými slovami, originálne nápady sú medzi začínajúcimi autormi ešte oveľa, oveľa zriedkavejšie, než vydaniahodné texty, a preto sa sotva niekto stane ich cieleným lovcom. A ak aj niekto príde s niečím podobným, čo ste predtým napísali vy, nemusí to znamenať jednoznačne plagiátorstvo. Možno na to prišiel nezávisle, alebo, čo je pravdepodobnejšie, prišiel na to aj niekto tretí (štvrtý, piaty...) ešte oveľa skôr a ten druhý to buď odkukal od staršieho tvorcu, alebo na to tiež prišiel nezávisle a šklbe si vlasy rovnako ako vy. Ja sama som nezávislý objav Ameriky učinila už niekoľkokrát.

Isteže, existujú aj ďalšie možnosti, ktoré som nespomenula. Asi každého autora dosť škrie aj to, keď mu niekto ukradne text síce nie na to, aby na ňom zarobil, ale na to, aby sa pochválil cudzím perím. Takisto sa nemusíte stať obeťou systematického, ale príležitostného zlodeja, ktorý nemal kradnutie v úmysle, kým nenarazil na dielo, ktoré sa mu zdá geniálne a speňažiteľné. Nenabádam úplne sa na opatrnosť vykašľať – ale chcela som varovať pred prílišnou paranojou. Aj skúsenosť potvrdzuje fakt, že beletria sa na rozdiel od náučných textov takmer nekradne. Škola ich k tomu nenúti, na Slovensku by s tým aj tak nezarobili, a navyše oveľa viac ľudí je mylne presvedčených, že vedia písať krásnu literatúru, než tých, čo by si to isté mysleli o odbornej. Zrejme vďaka týmto trom skutočnostiam sú vaše texty v bezpečí. Relatívnom.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.