1770
Kope vás múza
23.07.2014 - 10:20
10
186
2636

Fenomén nedopisovateľstva

Ďalšia skúsenosť, ktorú má azda každý autor. A ako tak súdim podľa textov na literárnych serveroch, zdá sa, že ide o problém väčšiny ľudí, ktorí sa rozhodli písať. Nedopisovateľstvo. Neschopnosť dokončiť začatý príbeh. Ak len sem-tam nejaký, nejde o veľkú tragédiu. Ale ak autor začína už ôsmy román, lebo sedem predošlých pokusov upadlo do zabudnutia kdesi medzi prológom a piatou kapitolou, je načase sa pýtať prečo. A najmä, čo s tým.

Priznám, hoci na to vôbec nie som hrdá, že fázou chronického nedopisovateľstva som si prešla tiež. Trvala dlho. Kým som konečne víťazoslávne doklepala záver, padlo tomu za obeť asi šesť nedokončených predošlých románových pokusov. A to počítam len serióznejšie pokusy. Medzi ne sa priplichtili rovnako neúspešné poviedkové pokusy. Nech som sa medzi siedmym a pätnástym rokom pokúšala písať čokoľvek, či krátke (ale rátam len dlhšie než desať normostrán), či dlhé, či taký žáner či onaký, nikdy z toho nič nebolo. A ako som to prelomila? Nebolo to nijakým zázrakom, nijakým trikom, nijakou múdrou radou. Bolo to skrátka písaním.

Ak sa chce človek stať spisovateľom, bezpodmienečne musí prestať byť nedopisovateľom. O tom snáď netreba diskutovať. Román končiaci v polovici bez ďalšieho pokračovania v kníhkupectve nenájdete. Lenže keď ono je to tak ťažké. Nedopisovatelia by vedeli rozprávať. Nadšenie, s akým sa vrhali na prvé stránky, sa kamsi vyparilo a zrazu už pred sebou nevidia úžasný príbeh stojaci za zvečnenie, len kvantá driny, ktorá je väčšia než čakali. Prípadne pred sebou už nevidia žiadny príbeh, lebo začiatok už zapísali a nápady na pokračovanie nechodia. To je ten horší prípad. Ale o tom neskôr. Niektorí zase nedopíšu, lebo ich kopne múza na iný, „ešte lepší“, na ktorý sa vrhnú s tým, že ten predošlý dokončia potom, alebo ich budú písať na striedačku. Nie je ťažké uhádnuť, ako to dopadne. Nedokončia ani jeden.

Nedopisovateľstvo je frustrujúce. Hoci nedopisovateľ sa do každého nového pokusu vrhá s novou eufóriou a predsavzatím „teraz už naozaj“, skôr či neskôr mu azda dôjde, že tadiaľ cesta nevedie. A ak, nedajbože, o svojich literárnych projektoch intenzívne informuje okolie, časom spravidla pochopí, ako vážnosť jeho autorských úmyslov v očiach iných klesá. „A kedy to už dopíšeš?“ je otázka, ktorú nedopisovateľ nepočuje rád. „Čože? Začal si zase niečo iné?“ Postupne ho prestanú brať vážne. A na literárnych serveroch takisto. Skúste mať vyvesených päť začiatkov románu a ani jeden koniec. Na šiesty začiatok sa vám chytí už málokto. Nielen preto, že je zbytočné namotať sa na niečo, čo neviete ako skončí. Už len preto, že hodnotiť niečo, z čoho aj tak nikdy nič nebude, lebo autor nesplnil základnú podmienku dokončenia, je strata času. Ibaže by vám chceli dať všeobecné pisateľské rady.

Ako pri väčšine iných problémov, aj pri nedopisovateľstve platí, že je lepšia prevencia než liečba. Takže predtým, než sa s nadšením vrhnete na ďalší literárny pokus, ktorý už „určite“ dokončíte, treba sa najprv zamyslieť. Ak máte v hlave viac literárnych projektov, netreba začínať najdlhším a najťažším. Načo zbytočne vysokú latku. Všetko vyžaduje tréning. Nielen samotná štylistika, ale aj prosté vysedávanie za počítačom, trpezlivosť, vytrvalosť, odhodlanie. Zbytočne vysoké nenaplnené ciele autora iba demotivujú. Ak skutočne nie je v dohľade nápad na nič menšieho než šesťstostranovú bibliu, treba sa zamyslieť nad tým, či máte príbeh natoľko dobre premyslený, aby ste beznádejne nezasekli na štvrtej, štyridsiatej ani štyristej strane. Sú síce autori, ktorí úspešne napíšu dielo, pričom nikdy sami nevedia, čo bude ďalej, ale tí sú veľmi vzácni. Ak zapíšete okamžite každý nápad a ohľadom dokončenia budete slepo dôverovať múze, nečudujte sa, ak do koša poputuje ďalší nedokončený pokus. Veľmi odporúčam mať najprv príbeh premyslený celý vrátane všetkých súvislostí a detailov, aby ste neskôr bojovali už len s lenivosťou a nie ešte aj s krízou. Pamätajte tiež, že dlhé pauzy ničia odhodlanie. Čím dlhšia prestávka v písaní, tým ťažšie sa k nemu vracia. Nepíšte preto, ak viete, že vás čakajú nejaké povinnosti či cesta, počas ktorej nebudete môcť pravidelne na texte pracovať.

Dodržali ste to a začali ste už písať? Nemusí o tom vedieť pol Slovenska. A každá nová kapitola nemusí visieť ešte v ten večer na vašom blogu. Nielen preto, že očakávania čitateľov môžu pôsobiť blokujúco (hoci na mnohých pôsobia naopak stimulujúco) a kritika zase odradzujúco. Aj preto, že prvopis prakticky nikdy nebýva dokonalý a môžu sa prihodiť neskoršie úpravy ako aj opravy kompatibility udalostí so zvyškom príbehu. Pochvala počká. Teraz je na rade práca. Áno, veľa práce. Áno, viac práce, než ste pravdepodobne čakali. Také už ale písanie je a bez toho to nejde.

A čo keď ste sa už zasekli? Babo raď. Tu je naozaj každá rada dobrá. A bohužiaľ ich veľa nie je. Žiadny odbklokovávací elixír neexistuje. Treba sa skrátka k tomu dokopať a vedzte, že čím skôr tak urobíte, tým je to jednoduchšie. Naozaj neostáva nič iné, len sa premôcť a písať. Hoci aj nasilu. Aj strašne nasilu. Držte sa hesla „čo nejde silou, to ide väčšou silou“. Niekedy je násilie potrebné len na opätovné začatie a potom sa písanie znova samo rozbehne. Pripomínajte si, že výsledok bude stáť za to. Možno síce nebude na literárnu cenu ani na celosvetový bestseller, ale budete mať konečne niečo v rukách a vytriete zrak škodoradostníkom, ktorí sa v duchu uškŕňajú, že nikdy nič nedokončíte. Len dokončený text sa počíta ako text.

Iste, občas je príbeh tak nemožný, že výsledok nebude stáť za to, a vtedy je skutočne najlepšie prestať. A zamyslieť sa nad sebou. Ale poriadne. Ak ste sa totiž vrhli s takým nadšením na niečo, z čoho sa vykľula taká nedokončiteľná somarina, nabudúce asi treba pred začatím písania viac, prípadne dlhšie premýšľať. Niekedy aj študovať. Nápad neujde. No priskorým vrhnutím sa na jeho spracovanie vám môže ujsť šanca.

A na záver ešte také stručné porovnanie nedopisovateľa so spisovateľom:

 

Nedopisovateľ všetkých naokolo oboznamuje s tým, že začal písať knihu -  Spisovateľ píše
Nedopisovateľ neustále informuje okolie o tom, aké to bude skvelé, keď to dopíše - Spisovateľ píše
Nedopisovateľ horlivo plánuje, čo s knihou urobí po dokončení - Spisovateľ píše
Nedopisovateľ tvrdí, že jeho kniha bude patriť aspoň do trojdielnej ságy - Spisovateľ píše
Nedopisovateľ pri každej príležitosti rozpráva o nových nápadoch, o deji svojej knihy a o všetkom, čo sa do nej chystá napísať - Spisovateľ píše
Nedopisovateľ nad nedoriešenými veľkými otázkami svojho príbehu či nefunkčnosťou deja len mávne rukou, že to sa nejako vyrieši - Spisovateľ píše
Nedopisovateľ má rozpísaných niekoľko kníh naraz - Spisovateľ píše

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Comments

Pridať nový komentár

Spomenul som si na svoje detské románopisecké "pokusy". Je v tom kus driny, ktorú naozaj odcení len ten, kto má s písaním vážnejšie skúsenosti. Koľkokrát možno príde len jeden dobrý nápad alebo myšlienka, na ktorej by dotyčný rád vystaval celú knihu, lenže to je možné iba ťažko a zakape to na druhej kapitole...

Inak, nie je pravda, že nedopísaný román v kníhkupectve nenájdeme. Čo tak trebars Kafkov Zámok? Alebo Haškov Švejk? (hoc ten bol dopísaný iným autorom).

Noooo... až na ten jeden román, čo mám už rozrobený zo dva-tri roky či koľko :D zatiaľ asi nemám takéto nedopisovačky. Aspoň pokiaľ mi pamäť siaha. U mňa sa tento "trend" vyskytuje skôr v hudobnej tvorbe. I keď tiež sa to nedá generalizovať. Sú veci, kde príde nápad a behom dňa - dvoch zbúcham komplet pesničku. Potom sú také exempláre, ktoré načnem, nejakú dobu ležia a potom ich nečakane dokončím. No... a potom sú i také, ktoré načnem a nejako ich nie a nie dokončiť... :D

Takže fenomén nedopisovateľstva asi platí tak veľkoplošne. Ale skôr by sa už potom dal nazvať ako fenomén nedokončovateľstva :)

Inak opäť fajn článok ;)

Joj hej, ešte mi nedá nespomenúť, že niekedy trpím aj syndrómom neodpisovateľstva. Adhara bude vedieť :)

No veď som si aj myslela, že s tým nedopísaným románom to asi nie je úplná pravda, ale... aj tie s „otvorenými koncami“ ich autori považujú za uzavreté, na rozdiel od nedopisovateľov, ktorí by tam ešte chceli mať niečo, ale... ale.

Áno, nedopisovateľstvo patrí skôr pod fenomén nedokončovateľstva, s ktorým mám aj nepisateľské skúsenosti... ale keď už sme na tom literárnom blogu, vypichla som tento aspekt.

Neodpisovateľstvo tiež nie je nič moc. :-)

  Isto, ja poznám podobný fenomén z programovania mojich súkromných projektov. Akurát na rozdiel od tvojho popisu sa nimi nikomu nechválim a obvykle ani nikto okrem mňa nevie, že existujú. Mne obvykle stačí dôjsť do štádia, keď som si istý že by som daný projekt dokázal dokončiť, a ďalej to už je len otázka času a techniky. Potom záujem opadá a nemá až tak zmysel tým strácať čas, radšej sa vrhnem na niečo iné kde čakajú nové výzvy na rozriešenie.

  Pravda, na rozdiel od teba neočakávam od tých projektov ani predajnosť a ani to, že sa s nimi niekto ďalší oboznámi. Stačí mi keď sám sebe dokážem, že to viem urobiť. Pravda, keď sa tým človek živí, musí to dotiahnuť, v práci by takýto prístup príliš neocenili, tam musím projekty dokončovať :-).

 

  Tak zrazu „čo nejde silou, to ide väčšou silou“, hlavne že keď použijem moje obľúbené „keď nevládzeš, pridaj“ nechápavo krútiš hlavou :-).

Nechváliť sa projektom predčasne, s tým súhlasím (hoci sem-tam vodu kážem... :-)). Ale nemyslím si, že je správne zanechať projekt vtedy, keď je isté, že ho vieš dokončiť. Po prvé, isté to nikdy nie je (častokrát som ani netušila, aké problémy sa mi dovalili v čase, keď všetko vyzeralo jednoducho a samozrejmo) a jednak, mať niečo dokončené – hoci neviem, čo si mám pod tým projektom v Tvojom prípade predstaviť – nie je nikdy na zahodenie. Čo ak sa naskytne príležitosť ich využiť, ktorá je len veľmi krátka, takže dokončiť to nestihneš? A vynaložiť kopu námahy len na dokázanie niečoho sebe, no... tomuto typu motivácie nerozumiem.  

Čo sa týka tej sily, to heslo platí len v prípade, že dostatočná sila k dispozícii je! :-)

  Čo sa týka knihy beriem, kým to nemáš premyslené celé, tak nemôžeš vedieť či sa zadarí. Hoci keď to máš veľmi dobre premyslené, i tam môže byť dokončovanie už len otázkou techniky.

  Pri programovaní sa tiež s obľubou hovorí, že posledné 1% zaberie polovicu času. Lenže tam už ide vyložene o techniku/vychytávanie chýb v štádiu keď vieš, že to dokážeš. V istom zmysle je pokračovanie v projekte, o ktorom vieš, že ho dokážeš dokončiť, čistou stratou času. Miesto toho sa totiž môžeš vrhnúť na projekt novými s výzvami, ktorý ťa opäť donúti tvoriť a premyšľať.

A čo ak to nedokážeš dokončiť kvôli nedostatočnej vytrvalosti? Aj tú je treba otestovať predtým, ako sa začne robiť niečo naostro (tj. ako príde projekt, ktorý už musíš dokončiť).

Keby aj o to nešlo, opakujem, že takémuto zmýšľaniu vôbec nerozumiem. Aj v maľovanej krížovke keď už je jasné, čo bude na výslednom obrázku, poctivo pokračujem v maľovaní. Pocit z dokončenia je väčšinou skvelý pocit, pre ktorý sa to oplatí robiť. Inak, práve literatúra u mňa v tomto predstavuje jednu zo zriedkavých výnimiek (pocit po dokončení knihy sa dá najlepšie prirovnať k pocitu ovalenia kladivom po hlave Úsmiaty).

  Ok, toto je dosť veľký rozdiel. Kniha keď je hotová, tak je hotová, môžeš pridať tak druhý diel. Na programe sa vždy dá niečo vylepšovať, pridať nový level, funkciu, vylepšiť grafiku, atď., takže tam jasná hranica neexistuje.

je problem cas a unava. ale beriem slova vycitky k srdcu. najme ten zaver.

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
137
Počet nazbieraných
24, 725
Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový…
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť