Ľudia, ktorí nepíšu, mávajú o písaní neraz zvláštne predstavy. Notoricky sa stretávam s určitými typmi omylov a hoci ich neustále uvádzam na správnu mieru, je to ako s inými mýtami – sú nezničiteľné. Napriek tomu sa pokúsim aspoň o ich čiastočnú elimináciu aj takouto formou.

Mýtus 1: Knihy od jedného autora sa vydávajú v takom poradí, v akom sa píšu.

U niekoho možno áno. Ale u niekoho nie. Kto vraví, že to tak musí byť? Existuje plno dôvodov, prečo sa poradie občas zamení. Staršia kniha nemusí byť podľa autorovej mienky dosť pripravená na rozdiel od niektorej z jej mladších sestier. Staršiu knihu nemusí chcieť vydavateľstvo prijať, lebo napr. nie je dosť „komerčná“, a až keď si autor spraví meno inými kúskami, zrazu majú šancu aj tie nepredajnejšie. Postupnosť vydávaných kníh môže sledovať istý plán, ale múza sa tomu plánu odmieta podriadiť a kope hlava-nehlava. Alebo nekope a tak autor, ktorý nechce, aby na neho čitatelia zabudli, musí exhumovať nejaké menej vydarené kúsky zo šuflíka. Možností je veľa, a automaticky očakávať pri čítaní kníh v poradí vydania nejaký autorov vývoj, je nezmysel.

Mýtus 2: Každé jedno slovo v knihe je autorovo.

Nie, teraz sa nebavíme o krádežiach autorstva. O redaktoroch ste už počuli? Áno, najčastejšie škrtajú. Ale občas aj dopisujú. Alebo škrtnú tak, že sa mení kontext zvyšku. Niekedy vznikajú zmeny, ktoré si čitateľ všimne. No keď za ne autora chváli či naopak nad nimi krúti hlavou, často mu ani nenapadne, že môže byť na zlej adrese.

Mýtus 3: Písanie autora vždy baví.

Písanie nie je tvorenie. Sú to dva úplne odlišné pojmy. Áno, u niektorých autorov sú späté do rovnakého okamihu. U iných – napríklad u mňa – nie. Delia ich väčšinou roky. A kým tvorenie je bezpochyby zábavné, lovenie výtvorov po rokoch v pamäti, hrbenie sa za monitorom a monotónne udieranie do klávesnice má od mojej predstavy zábavy ďaleko. Preto sa ukrutne vyhýbam vyhláseniam typu „písanie ma baví“. Písanie je totiž de facto tá klávesnicová časť. A tá je pre mňa väčšinou pekná otrava.

Mýtus 4: Knihy sú vydávané v tom istom roku, kedy sú napísané.

...a preto v nich hľadáme mentalitu autorovho aktuálneho veku. Neraz zbytočne. Pretože medzi napísaním prvopisu a vydaním mohol uplynúť nejaký rôčik, dva... dvadsať. Prečo? Možností je veľa, mnohé z nich sú podobné ako v mýte č. 1. Od autorovej nespokojnosti s prvotnou verziou cez neschopnosť nájsť pre knihu hneď po napísaní vydavateľa, po prostý fakt, že vydavateľ sa pre zaneprázdnenosť k rukopisu dostane až po čase. Čo sa mňa týka, iba jedna jediná moja publikácia sa uskutočnila v tom istom roku, v akom bola napísaná – ale išlo o kratučkú poviedku a aj tak sa tá publikácia stihla v rovnakom roku len tak-tak. Poviedka bola napísaná v januári a odpublikovaná v októbri.

Mýtus 5: Jedinou prekážkou v písaní je nedostatok času.

Mať na písanie čas je základ. O tom sa nehádam. Ale nie je to ani zďaleka všetko. A keď počúvam stále dookola otázky, kde na písanie beriem čas, musím sa usmiať. Podstatne viac ako čas mi chýbajú iné veci – sústredenie, nálada, energia, inšpirácia... na tie sa však už ľudia nepýtajú. Zvláštne.

Mýtus 6: Spisovateľ má doma nevyčerpateľné zásoby vlastných kníh

Toto by platilo, ak by vydával vlastným nákladom, a aj to nie úplne, lebo zásoby samozrejme v reáli nie sú nevyčerpateľné, ale len také veľké, aký veľký je náklad. Ak však vydávate na náklady vydavateľstva, vaše knihy sú majetok vydavateľstva. Vy vyfasujete zadarmo nejakých desať-dvanásť kusov a toť vše. A keď ich miniete? Tak si ďalšie pekne musíte kúpiť ako všetci ostatní.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.