Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to však omyl a blud! Je to výsledok rozšíreného, povrchného a prvoplánového vnímania, ktoré je vzdialené od pochopenia podstaty. Veď ako mohol mať ten, ktorý prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? To predsa nie je možné!

No a keďže tento omyl nie je rozšírený len medzi obyčajnými, radovými kresťanmi, ale zaznieva často i z úst vyšších cirkevných hodnostárov, ako som mal možnosť sám na vlastné uši počuť v jednej rozhlasovej relácií, je naozaj na mieste, pozrieť sa na túto problematiku hlbšie.

Kristus mal rád jedine dobro! Dobro v každom človeku, nech už bola jeho minulosť akákoľvek. Kristova veľkosť spočívala v tom, že v ľuďoch dokázal rozpoznať klíčenie semienka dobra. A to aj napriek všetkým ich predchádzajúcim chybám a hriechom. Že dokázal rozpoznať začiatok obratu k lepšiemu, ktorý nakoniec vyústil do absolútnej premeny života. Pán sa totiž nedal mýliť zovňajškom, ani rôznymi spoločenskými názormi a predsudkami, na základe ktorých bol človek, ak urobil nejakú chybu a žil zle, raz a navždy poznamenaný. Pán vždy vnímal iba srdce, iba vnútro a podstatu človeka.

I v jeho časoch bolo napríklad veľa neviestok podobne, ako je tomu dnes. Spomedzi nich všetkých však bola vyzdvihnutá jedine Mária Magdaléna. Kristus teda vôbec nemiloval všetky neviestky, ale len Máriu Magdalénu, ktorá dokázala rozpoznať nízkosť vlastného hriechu a nastúpiť cestu k zmene seba samej. Cestu, vedúcu k dobru a ušľachtilosti. Kristus teda, pri pohľade do srdca človeka, mu dokázal odpustiť jeho predchádzajúcu hriešnosť, ktorú ľudia odpustiť nedokázali.

Avšak každý iný človek, dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle zotrvávajúci v zle, nečistote, nízkosti a nevedomosti, vzdialenej skutočnej ľudskej dôstojnosti bol pre Krista mŕtvy. Každý človek, nachádzajúci sa v hriechu a netúžiaci po nastúpení cesty dobra je totiž skutočne duchovne mŕtvy. Práve o týchto mŕtvych - duchovne mŕtvych Ježiš povedal, nech si pochovávajú svojich mŕtvych. Majú byť ponechaní sami na seba, vo svojej hriešnosti, ktorej sa nechcú vzdať, pretože v nich niet túžby po dobre. Túžby po zmene seba samého k lepšiemu.

Kristus prichádzal iba k tým, volal iba tých a stretával sa iba s tými, v ktorých bola túžba po dobre. Túžba, ochota a odhodlanie po zmene seba samého. Ostatní, čiže ľudia zotrvávajúci v hriechu boli pre neho mŕtvi.

Kristus teda nemal v nijakom prípade rád všetkých hriešnikov, ale iba hriešnikov obrátených. Iba ľudí, ktorí sa už vydali na cestu dobra a zanechali svojho hriechu. Ale to už potom vlastne hriešnici ani neboli, lebo ich minulosť zostala definitívne za nimi.

Kristus mal rád, videl a podporoval dobro v každom človeku, pričom nehľadel na jeho minulosť a na jeho predchádzajúcu hriešnosť. Tá totiž, v prípade vážneho nastúpenia cesty dobra, zostala naozaj už len minulosťou, na ktorú nebolo vôbec treba brať viac zreteľ.

Kristus teda nemal rád a nemohol mať rád všetkých hriešnikov paušálne, čiže aj tých, ktorí naďalej stále zotrvávali vo svojej hriešnosti. S týmto druhom hriešnikov lásku Krista v nijakom prípade spájať nemožno. Ak sa ale spomedzi nich našiel niekto, komu sa zhnusila jeho vlastná nízkosť, ak sa v ňom začala rozhárať túžba po krajšom, lepšom a ušľachtilejšom, ak spoznal hodnotu dobra a nastúpil cestu k nemu, potom sa presunul do úplne inej kategórie.

Potom to už totiž žiaden hriešnik nebol. Potom to bol to človek, ktorý nastúpil cestu dobra a cestu k dobru. A to bol už druh ľudí, ktorých mal Ježiš rád. Takáto bola Mária Magdaléna, mýtnik Matúš i ostatní, ktorí začali v sebe rozvíjať dobro. A práve pre toto dobro ich mal Pán rád, nie pre ich hriech.

Ak je v evanjeliách uvedené, že ako lekár lieči chorých a nie zdravých, tak prišiel Pán volať hriešnikov a nie spravodlivých znamená to, že prišiel volať všetkých, v ktorých sa aj napriek ich mnohým chybám a hriechom nachádza ešte niečo dobré. Niečo dobré, na čom sa dá budovať a čo sa dá rozvíjať. Kto toto dobro ešte v sebe nájde a nájde i silu rozvíjať ho v duchu Kristovho učenia, ten si môže byť istý, že nech by padol akokoľvek hlboko, nech by ho jeho vlastní príbuzní i celá spoločnosť navždy odpísali, jeho Pán ho miluje. Miluje ho pre dobro, ktoré v sebe nesie. Hoci i len pre tú malú štipku dobra, veľkú ako makové zrniečko, ktorá, ak ju začne v sebe vážne rozvíjať, je ho schopná vytrhnúť ako víchor z každej nečistoty a povzniesť veľmi vysoko. Povzniesť k spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti pravého človečenstva. Povzniesť k Svetlu a životu plnému šťastia a radosti.

Každý však, kto žije v hriechu, nečistote, zmyselnosti nespravodlivosti a neláske, kto nedbá o dobro, nehľadá ho v sebe a nemá chuť ho rozvíjať, ten je duchovne mŕtvy. Je už mŕtvy, hoci ešte fyzicky žije. Jeho život v nízkosti, nečistote a hriechu je totiž v skutočnosti iba živorením a jeho fyzická smrť bude začiatkom nastúpenia cesty k smrti duchovnej. K smrti totálnej a definitívnej, spojenej s vymazaním jeho mena z knihy života.

Lebo nečistota, zmyselnosť, nespravodlivosť a neláskavá bezohľadnosť je smrť! Dobro, čistota, ušľachtilosť, spravodlivosť a láskyplný prístup k ostatným je život. Skutočným, pravým spôsobom plnohodnotný život už tu na zemi, ako i po odchode z tejto zeme.

Jedine takýchto ľudí mohol mať Kristus rád. Ľudí, ktorí majú v sebe tento potenciál a chcú ho aj rozvíjať. Ostatní, ktorí ho už nemajú a ani ho nechcú v sebe rozvíjať boli pre neho mŕtvi. Veď Posol z všeobsiahleho Dobra predsa nemohol mať rád to, čo je zlé, čo si vyvolilo zlo a čo v ňom tvrdošijne zotrváva.

Kristovo učenie nieslo v sebe totiž popri všetkej láske i akcent spravodlivosti. Akcent spravodlivej prísnosti, ktorý sa zo súčasného kresťanstva už celkom vytratil. A práve pre túto absenciu rozmeru prísnej spravodlivosti, ako i pre všeobecne rozšírenú povrchnosť v myslení mohlo vzniknúť niečo tak nelogického a nepravdivého ako tvrdenie, že Kristus miloval hriešnikov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.