Jedno je však isté a to to, že Omet mal spomedzi bratov najväčšiu moc a nepreženiem, keď poviem, že bol aj pomätený. Možno to mal od mlada a možno ho zradila vlastná ctibažná povaha, ktorú sa tak urputne snažil odtlačiť aj v ľuďoch - nik presne nevie a myslím, že ani Omet v tom všetkom až do jednej udalosti sám nemal jasno...

Zo svojich najvernejších ľudských sluhov si urobil vlastné, právoplatné podobizne zla a dal im moc, aj námet k tomu, aby sa ľudstvo zase raz malo za čím hnať - aby sa mohlo hnať za slávou a uznaním.

Víla Ardona bola celkom obyčajným dievčaťom z kmeňa Pormorov. Podmori sú ľudia so zvláštnou mocou, ovládanou akousi ich prirodzenou túžbou žiť v mori a tak si na podmorských chrbtoch, v priekopách, šelfoch a kadekde inde, skrátka kdekoľvek pod morom vytvárajú svoje atmosférické bubliny. Bubliny sa rozrastajú pomaly a taká flóra a fauna v nich sa tvorí trikrát dlhšie, než na zemi, z toho teda usudzujem, že Podmori sú skutočne prastarý národ, možno prastarší než samotné božstvá.
Takže víla Ardona, dovtedy len nič netušiace ctibažné dievča dýchalo ostatným prastarým podmorským kmeňom vzduch a dýchalo ešte aj všelijakou zlobou a inými ľudskými vlastnosťami, ktoré by už mal niekto raz a navždy vytlačiť z tej človečej podstaty, nie to ich ešte umocňovať!

Azda práve pre tieto podstaty si v nej Omet našiel zaľúbenie. Uniesol ju (bez jej väčšieho okolkovania) na svoj ostrov Akirfa v nezmapovanom oceáne a zmenšil ju do podoby vznešenej víly, ktorú neskôr ľsťou na dlhé veky zavrel do skrinky z čierneho krištáľu, čo bol nepreniknuteľný, čarovný materiál, čierny ako smola. Cezeň sa však pomedzi strieborné fresky a tú ebenovo-tmavú čiernotu dalo presne rozoznať Ardonine spiace telíčko vílích rozmerov. Od skrinky si potom samopašne vyčaroval kľúč, taktiež z čierneho krištáľu, zavesený na striebornej retiazke a neustále ho nosil na krku.

Lenže Omet nebol spokojný. Stále ho čosi ťažilo; iba sa špacíroval z jedného konca jaskyne na druhý a zase späť, obliehal Ardoninu skrinku na vysokom ľadovom podstavci ako zúriaci lev a hľadal chybu. A hľadal a hľadal, hľadal a dumal, až kým sa toto jeho osobné rozpoloženie nevtlačilo do samotného jadra krištáľového kľúča, sťa nejaká materská vada.

Vtom ho náhle osvietilo! Áno! Musí kľúč predsa poslať na svet, aby ľudia mali aspoň stopu, po ktorej by sa mohli za tou ctibažnou márnosťou toľko hnať. Ibaže kľúč bol zúfalé bremeno, nehodné cogito ergo sum... Na jeho správu potreboval Omet služobníka - len ľudský, duševný, bezmyšlienkovitý artefakt, ktorý by tiahu jeho hĺbania dokázal strážiť tak dlho, ako bude Ardona so svojím tajomstvom (s akým tajomstvom nebolo známe ešte ani Ometovi) zavretá v skinke.

Vybral si teda starca Watoriána, chýrneho kľúčiara z krajiny Nezarm, čo sa k nemu zbiehalo národa spod mora, z pobrežia i z vnútrozemia, aby si dali u neho vyrobiť kľúče všetkých tvarov a ornamentov. Tak Ometov kľúč opradený legendou o bájnom ostrove Akirfa a skrinke spiacej víly zmámil mnohých na bezútešné hľadanie; či rytierov, kráľov alebo sedliakov, každého z nich postupne obral o rozum ešte skôr, než stihli opustiť Nezarm a vydať sa na oceán, čomu sa Omet neskutočne zubil a škodoradostil spoza svojej sklenenej gule, odkiaľ sledoval zem...

...až kým sa neobjavilo dvanásť bratov, jednoduchých roľníkov. Bratia spojili sily a v snahe dokázať svetu, že sláva, za ktorou sa ľudia tak ženú je len podvrh vyššej moci, celú cestu až na Ometov ostrov zaznamenávali do denníka. To pre pána temna predstavovalo obrovskú hrozbu a doteraz celá tá nezmyselná aféra s Ardonou a Watoriánom konečne dostala zmysel; Omet dosiahol čo chcel - nepoznané, čo sa blyští.

Všetkých dvanástich bratov dal nekompromisne zavraždiť a ich denník prikázal zhltnúť tomu najpodradnejšiemu tvorovi - škriatkovi Čelomotovi.

Zanechal len nedopovedané posolstvo, že slávnym sa stane ten, kto unesie bremeno Watoriánovho kľúča, nájde ostrov Akirfa a s ním aj skrinku víly Ardony priamo v Ometovom paláci a uhádne jej šifru, ktorá ho potom ďalej dovedie až k Čelomotovi. Ten oný heroický dobrovoľník mu na to jednoducho rozpára brucho a svet sa môže dozvedieť celú pravdu.

Od počiatku vekov sa v Nezarme z generácie na generáciu šepkajú legendy o stvorení sveta. Toto je jedna z nich, avšak ľudstvo pozná len jej posledný odsek. Ten, v ktorom sa hovorí o útrapách, hrdinstve a sláve...