Cítim, čo nemôžem,v hrdle svojej hrče,v minulých životoch,v kmeňoch koreňov,prekliata šťastím pozerám skleneným okoma plačemdo vnútra. Od všetkého, čo sa nestaloduša uletela teplovzdušným balónom. Prach som,ktorého bolí (sa) dýchať;žena toľkých osudov...Ostáva už len precítiť
Nepatetické chyby. Objatia, bozky, dotyky, muži; to všetko som ja. Jeden preskakuje druhého, tretieho, piateho a všetci sú vo mne a ja v nich. Koľká štedrosť. Milovala som mužov. Ale len pár. Ležím v posteli. Čítam si dušu a spomínam na to, kým som bola kedysi, a ako veľmi som vedela milovať. A …
ľudské povlaky v izbách od tiel; šum reči, prúd realít. Pokoj zadlžený na tvárach od slnka - tieň. V jadre ticha je všetko. Aj ty. Nech ma neopúšťa, kým neumriem v matrixe. Podám končeky prstov, absorbujem Boha, v hranách bokov sa zaoblia tvoje prsty. ustatý hluk je stred každej melódie
Existenčné situácie sú dobré na to, aby človek zabudol na hlúposti, o ktorých si ešte pred nedávnom myslel, že sú jeho obrovským problémom. Už som tu týždeň. Našli sme Slovákov, ktorí nás povodili po okolí, poradili čo jesť, čo nejesť, čo piť a čo nie, na čo si dávať pozor. Ako sme sa dozvedeli,…
Včera sme prileteli do Pekingu. Keď prilietate do severnej Číny v zime, pilot v lietadle vám najprv oznámi, že „weather in Beijin is foggy[1">.“ Čumíte z okna a snažíte sa zachytiť magický pohľad na Peking z vtáčej perspektívy, plní očakávaní, aké to asi bude, vidieť ten ďaleký svet, to slávne…
Bezprostredná. Nahá. Hĺbka nádychov výdych búrky Kvapka dažďa – to som. Mlčanlivá a zmierená stvorená len na chvíľu možno skĺzne na zem možno sa vyparí Ani človek neexistuje dlhšie. Život je sekunda.
Keď si večer vyberám náušnice z uší, myslím na všetko pred tým, čo som tak veľmi chcela a na to, čo mám teraz. Sme len sami dvaja, s úsmevom. Dve zažnuté sviece pod vodopádom zo sprchy. Zažehnané historky a rozsvietené predstavy, mäkko ľudí, ktoré zapadá do seba bez slov a verejné tajomstvo nás…
otvoríš okno a vpustíš chlad víno je iné izba je tichá Hodiny tikajú myšlienky niečo hovoríš, nerozumiem chcem ťa ohriať a nerozumieš Všetko je dvojité – – občas sme sami. A niekedy sme aj sami so sebou. Za oknom Škára vo dverách a vyzutá koža Bosé stopy po oblečení Hlad Zápas…
Zhasnú okná a ostane zhon bez pohybu. Nechuť k žitiu, keď je ten druhý na mieste bez navštíveniek. Jednosmerná čakáreň. A kým si to človek uvedomí, sneh je už všade. Sneží. Len pod lampou. Lebo to je tak; pravda je vždy viditeľná. Aj prázdnu ulicu po nás bude vidieť niekto iný. Odraz tváre na skle…
Žily rúk nitky prstov kŕče dlaní a v nich ja tvoj dotyk - stotisíc mo(nu)mentov Kam vanieš? Teplý dych? Už nechcem neplakať. Na to sme ľudia ľuďmi, aby nás boleli duše.
Comments
Pridať nový komentár
Čo ťa učili v škole, to ťa učili v škole. Ako každé umenie prechádza z éry do éry a z obdobia do obdobia, aj my teraz žijeme istú éru, kedy sa píše nejakým spôsobom a píše sa v symboloch, bez genitívnych metafor, bez rýmov, alebo keď s rýmami tak s nenápadnými a v žiadnom prípade nie gramatickými... atď. To sú "nové pravidlá dnešnej poézie" /teda aspoň koľko som z nich ja odpozorovala/. A tak isto k týmto "nepísaným pravidlám" patrí aj to, že dnešnú poéziu si môžeš vykladať ako chceš a ver tomu, že akým pohľadom na ňu nazrieš, takým k tebe prehovorí. zdá sa to byť neuveriteľné ale je to tak! ty nemusíš lúštiť, čo som si ja myslela, keď som to písala, ty hľadaj, čo si myslíš sama, keď to čítaš, čo ti to povie, čo to v tebe vyvolá keď si to predstavíš, keď si predstavíš ako "tlačím svoje šupiny do škár v sprchovom kúte"... /pre príklad - rybacie šupiny prinášajú šťastie - to je všeobecne známe, čiže taká šupina, môže byť kúsok ľudského šťastia, ktorý ja ponížim zatlačením do nejakého kúta, len preto, "aby som sa mohla kochať nahým telom"... atď :)/
Ďakujem že si sa ozvala. dúfam, že ti budem týmto komentárom aspoň trošku nápomocná :))) ahoj.
vidím, že tento typ obrazcov ti ide... ;)
Som zvedavý, kedy sa nimi nasýtiš a čo bude ďalším krokom, ktorý v svojej tvorbe využiješ.
Teším sa na to. :)
Zostaň s múzou!
prečo ten smútok? vlaky odchádzajú a prichádzajú, ale ploskuľa je stále hermafrodit :)
tú kapsu som nepochopil
dík, že si sa pristavil :)
cítim sa akosi rozdvojene - rozkúskoval ma odchod milovanej osoby, ale ja to nechcem a tak mu ešte tretím kúskom skočím do kapsy, aby som s ním odišla na miesto, kde možno znovu dorastiem a budeme spolu ;)
aha! hmmmmmmmmmmmmmm...
no tak trosku som to aj pochopila, som na seba hrda, aj ked viem, ze som to pochopila aj tak len "po svojom" ;)
muze zdar!!!
... kua, musím si dať pozor pri pití mlieka na ploskule na dne pohára . Ale po uliciach ich je tiež dosť.
si nebodaj nejaký rýchlik, čo kradne ženy iným mužom a ich kúsky si hádže do kapsy? :) inak som nepochopila, či bol komentár pozitívny alebo negatívny - občas mi to nedopína :D
Ty si taká podarená stvora Denka :D
no jasné že si to pochopila po svojom ;) najkrajšie na poézií je to, ako ju každý dokáže odlišne pochopiť... ale to som práve niekomu ukradla myšlienku, len už neviem komu :D
no vraj podarena! :) to mi uz davno nikto nepovedal...
mna na tom stve prave to, ze nedokazem rozlustit, co tou poeziou chce basnik povedat :D
to, ze ju chapem po svojom - no ucili nas v skole chapat basne po svojom ?!
tvojej muze zdar majka!!!
takze by som mala asi povedat, ze tento novy sposob sa mi paci, kludne sa tie pravidla mozu aj zapisat...konecne si mozem vsetko vysvetlovat po svojom ;)
ano, tymto kometnarom si bola viac nez trosku napomocna :)
papa
tak to som teda naozaj veľmi šťastná, že som ti mohla trošku priblížiť dnešnú poéziu :) a že som ti pomohla.
maj sa :)