Leto mi navždy bude pripomínať tie horúce, spotené noci strávené pitím piva na parapetnej doske okna v tvojej izbe. Podivne čistá obloha sa na nás pozerala pomocou žiaru hviezd, dokonca aj mesiac sa zabalil do zlatavého županu slnka. Štrnásť, štrnásť znamenalo že nie sme ešte dospelí, že nerastieme príliš rýchlo ale kľúč od skrinky z alkoholom tvojho otca nám vždy odpovedal na všetky naše otázky.

Tú noc si ma naučil piť.

(Taktiež si ma ale naučil aké krásne je keď zadržíš dych tak dlho že sa ti hlava zatočí a zdá sa ti že realita uteká ďaleko... ďaleko do neznáma.)

Tri letá dozadu som spoznala chlapca ktorý mi rád tvrdil že som ako leto. Bol vysoký a štíhly a tvár mal posiatu pehami, no keď som mu povedala že nebol pre mňa ten pravý zanechal na mojej pokožke otlačky prstov ktoré by ti pripomínali plátno na ktorom boli namaľované jesenné listy ktoré každé ráno vidíš v parku. A potom si prišiel ty.. a rozbil si všetky okná na jeho dome (dokonca aj to okno na pôjde ktoré tak veľmi miloval).

Naučil si ma ako sa usmievať zo zlomeným srdcom.

(Taktiež si ma ale naučil ako dýchať aj keď v sebe cítim tú zlomenú bolesť ktorá prišla kvôli páru dvoch divošských rúk ktoré nevedeli akceptovať pravdu.)

A tak sme si raz vzali naše skicáre do lesa počas horúceho letného dňa a neprehovorili sme dokiaľ sme nedokončili naše maľby. Nakreslila som tvár. Stále som kreslila tú istú tvár. Keď si mi ukázal to čo si namaľoval ty, videla som len nahnevané červené čiary pretínajúc svetlohnedé plátno, červené pery v jeho strede, akoby potichu kričali. Keď som sa pozrela na teba, tvoja tvár bola lesklá. Nie spotená... ale uslzená.

"Kto to je?"
"Ja."

Naučil si ma kresliť viac než len jednu tvár.

(Taktiež si ma naučil aké to je keď vdýchneš život do niečoho čo bolo až príliš zlomené nato aby to dýchalo samé.)

Prešlo jedno leto, sedemnásť dní, dvanásť hodín, dvadsať tri minúť a sedem sekúnd od tej najkrajšej bohoslužby akú som kedy videla. Tvoja mama bola bledá, ale stále rovnako vďačná a milá, múdra. Spýtala sa ma či by som nechcela niečo o tebe povedať. Či by som nechcela povedať ľuďom aký si bol.
Možno, pokiaľ by mi dala rok, možno potom by som povedala všetko čo by som chcela. A tak, namiesto toho, som všetkým povedala o tom ako sme raz pozerali film podľa nášho obľúbeného príbehu kde muža držali vo väzbe za zločin ktorý nikdy nespáchal a potom ho poslali na ostrov niekde v strede oceánu. Povedala som im ako ten muž pomaly stratil jeho pevnú vieru v Boha a ako v jeden deň... bol zachránený a všetko mu bolo odpustené a ako sa vrátil späť ku všetkému čo miloval. Povedala som im o tom momente, o tom napätí ktoré sme spolu, v rovnaký čas, zacítili.

Pre mňa si bol ty to napätie ktoré som cítila. 

Pre mňa si bol ty ten záchranca ktorý mi vrátil slobodu. Pre mňa si bol ty ten moment kde sa môj svet, život, celé moje ja zmenilo k lepšiemu. Taký si bol. A taký pre mňa navždy budeš.

Nakoniec, bol si to ty kto naučil moje leto dýchať.
Nakoniec, ty si ma naučil ako byť novela a nie len letné čítanie.