„Hej! Si v pohode?“

„Jasné, prečo by som nebola?“

„Um... pretože si pred chvíľkou spadla zo strechy dom-“

„Vidíš, a práve v tomto sa mýliš. Nespadla som. Gravitácia ma vyzvala na súboj a ja som to prijala.“

„A ako ti to vyšlo?“

„Gravitácia vyhrala. Ale to len kvôli tomu že mala výhodu.“

„V tom že je neviditelná sila nekonečnej veľkosti, spolu s faktom že vonku je šialená búrka!?“

„Nie. Zaútočila som len zo zlej pozície.“

„Zozadu?“

„Precenila som svoje schopnosti.“

„Nevrav. Veď krvácaš!“

„Iba trošku. Spýtaj sa ma znovu.“

„Čo?“

„Či som v pohode.“

„Si?“

„Nie.“

„Je to preto že krvácaš?“

„Máš sa spýtať  ´prečo´.“

„Bože, prečo musíš byť tak neústupná!“

„Ale roztomilá. Spýtaj sa.“

„Oh do- Prečo?“

„Pretože tento svet v ktorom žijeme, on sám nám dáva sny vieš? Tie veľké farebné galaxie v našich hlavách plné nápadov, myšlienok a empatických rád pre ostatných ľudí. Náš rozum nám hovorí, choď, buď zvedavý, rob tie chyby. Rob veľké, malé, malinké, nahnevané, šťastné, veselé, experimentálne, vyzývavé, krásne chyby a svet ťa odmení odpoveďami, vedomosťou, a všetkou tou krásou ktorú dokáže ponúknuť. Ale... “

„Ale čo?“

„Nik nás nepripraví na zlomené srdce a všetko čo to prináša. Nikto ti nepovie že svet si vezme všetko to dobré v tebe, naše sny, a potom nás vypľuje, bez duše, ale stále nažive... a potom nás obviňuje z toho že naše sny umierajú.“

„...“

„Čo? Povedz niečo?“

„Prečo si dnes bola na streche?“

„Aby som sa pozerala na oblohu.“

„Počas búrky?“

„Ja sa len rada uisťujem že to nie som len ja. Len sa rada uisťujem že aj obloha kričí keď vidí naše stratené, zabudnuté, rozbité malé sny...“