Zvykne sa to pripisovať Schopenhauerovi, ale bol to tuším už Sofokles, kto prvý vyslovil myšlienku, že úplne najlepšia možnosť je vôbec sa nenarodiť; a ako tak vypĺňam daňové priznanie typu A, musím mu dať za pravdu. Na strane druhej, nemôžem mojim rodičom vyčítať, že ma priviedli na svet. Ono sa to občas stane, keď sú si dvaja ľudia sympatickí, preskočí iskra a tak ďalej... Hoci ich zoznámenie – treba podotknúť – bolo vcelku neštandardné. Mama bola v mladosti akvabela a otec vtedy pracoval ako údržbár bazénov. Spoznali sa pod vodou; a dodnes spolu nevydržia viac ako minútu.

Zrovna, keď som začal počítať čiastkový základ dane z príjmu fyzickej osoby, zaumienil si sused nado mnou, že na lamelových parketách rozchodí svoje nové lyžiarky. Bojujúc s nutkavými neurózami, vypĺňal som tlačivo až do rána; a bez toho, aby som si čo i len na chvíľku zdriemol, vybral som sa rovno ho odovzdať. Nech to mám z krku.

Podľa všetkého som prvý človek, ktorý dostal mikrospánok na bicykli... A žiaľ, stalo sa to práve v momente, keď som prechádzal hlohoveckým mostom. Čo by samo o sebe nevadilo, keby mi pri náraze do zábradlia nevyletel z ruky euroobal s daňovým priznaním a neskončil priamo vo Váhu. Za žiadnu cenu som však nehodlal celú tú tortúru vypĺňania absolvovať znovu. Bicykel som nechal pri brehu a podkutý plaveckými zručnosťami, zdedenými po rodičoch, pustil som sa kraulom za mojím priznaním. Dostihol som ho až pri Dolnej Strede. Formuláre som rozložil na slnku a do obeda boli – na rozdiel od môjho oblečenia – suché. Vo chvíľke nepozornosti mi dve stránky odfúklo smerom k šintavským poliam; po hodinovom behu tŕnistým porastom sa mi ich podarilo chytiť.  

Keď som podchladený a dotrhaný, na pokraji fyzického i mentálneho kolapsu, vystál päťdesiatmetrový rad na Daňovom úrade v Seredi, pracovníčka v okienku mi flegmaticky oznámila, že pre môj druh zárobkovej činnosti musím použiť formulár typu B... no a v Hlohovci mi medzičasom ukradli bicykel. Sofokles sa fakt nemýlil.