„Nerozumiem tomu. Mark, čo tu robím?" Ostala prekvapená. „Ďakujem, ale naozaj nerozumiem, čo sa tu deje. Môžeš mi to vysvetliť? Neviem, čo si mám myslieť, alebo ako sa cítiť. Neviem vlastne ani ako reagovať. Stál predo mnou a tiež vyzeral vystrašene a dobite. „Čo to máš s tvárou?" Opatrne som sa dotkla jeho pravého líca. Odsunul mi prsty z jeho tváre a vložil ich do svojich veľkých dlaní. Má ich také drsné a suché. Stratili sa mi v nich prsty. Odrazu som pocítila prenikavé teplo. „Mark?" Nechápavo sa pozrela do jeho očí. „Tak som sa bál. Poď sem." Stiahol ju do svojho objatia. Objímal som ju mocne, no zároveň opatrne. Nechcel som ju vystrašiť, no nejako to predišlo mojej kontrole mysli. Som tak rád, že je hore. Budem na ňu dávať veľký pozor. Po dokončení jeho vlastných slov, nechal plynúť okamih. Nechal ju v objatí. V teplom a bezpečnom zajatí jeho širokých ramien. ,,Júlia, chcela si sa zabiť. Presnejšie utopiť v oceáne. Pravdepodobne si sa predtým ostrihala a taktiež tvoja ruka puchne, pretože si si náročky ublížila, teda konštatujem. Tiež som v tom až po uši. Utiekol som k oceánu. Potreboval som sa nadýchnuť. Tak som sa ocitol na správnom mieste - v správny okamih. Započul som zvláštny prenikavý zvuk. Nevedel som, čo to je a neskôr som uvidel ako si ležala pod hladinou. Myslel som si, že sa vynoríš, no nie.. Tak som ťa zachránil a priniesol k sebe domov. Neboj sa rodičia tu nie sú. Tak ako vždy sú na služobnej ceste." Nenechal ju zareagovať. Jeho slová sa liali rýchlosťou vodopádu a jej myšlienkový pochod zastal na začiatku príbehu. ,,Chcela som sa zabiť?" Nechápala. ,,Asi si zažila šok, keďže si nepamätáš. Bolí ťa veľmi ruka? Kúpil som nejaké lieky od bolesti." Usmial sa a zadíval do jej tváre. ,,Viem, že mám niečo s rukou. Len som nevedela z akého dôvodu som niečo také spravila." Zahľadela sa na Markove tenisky. ,,Pekné tenisky. Ako dlho som bola mimo?" Hlboko sa zahľadela do prázdna vedľa nej. ,,Mark? Čo moji rodičia? Budú sa o mňa báť.." Znervóznela. ,,Chceš sa vrátiť? V takomto stave? Nebudú sa báť viac?" Markova otázka vletela do jej mysle ako šíp. ,,Máš pravdu, no čo mám spraviť? Nemôžem tu ostať len tak. Taktiež sme sa nikdy predtým nekamarátili. Takže si akoby cudzí. Potrebujem niečo povedať rodičom, nech sa zbytočne nestrachujú.." Mark si sadol na zem vedľa kope kníh a rukou ukázal Júlii, aby sa pridala. Obaja sedeli v tureckom sede skrývajúc bolesť na tele a zmätok v mysli. ,,Júlia, kľudne si zavolaj.. Ja pôjdem niečo doniesť pod zub a vodu, aby si nebola dehydrovaná.." Opustil vlastnú izbu. Plný myšlienok a zmiešaných pocitov pokračoval v tom, čo povedal Júlii.

Čo mám povedať rodičom? Naozaj sa takto nemôžem vrátiť. Utiecť by bola hlúposť. Hlúposť je i zostať. Čo sa mi môže stať, ak ostanem? Všakže by ma nezneužil? Nie, nie.. Také myšlienky bokom Mark taký nie je. Síce je dobrým priateľom Huga. Počkať. Rozbúšilo sa mi mocne srdce. Začalo sa mi ťažko dýchať. Chytila ma panika. Hugo. Čo, keď príde k Markovi? Nemôžem tu ostať. Rozhodne nie. Uponáhľaná vlastným strachom, preletela dverami izby a zakričala, že musí odísť. ,,Júlia, počkaj, nechoď, prosím. Júlia!!!!" Kričal hlasno Mark. ,,Júlia, no tak! Prosím, bojím sa o teba. Nechoď!" Intenzita hlasu pri konci klesala, akoby koniec povedal pre samého seba. Zosmutnel a stratil nádej.. Nádej napraviť to, čo pokazil. ,,Prosím..." Prosba sa stratila vo víre života. Stratila sa ako moment v nekonečnom čase neznáma, ako častica hmoty strácajúca sa v nekonečnosti ničoho. Ostal stáť. Ostala stáť i ona. Zastala. Otočila sa k nemu. Dívala sa ako tam tak stál a nechal plynúť okamih. ,,Prečo?!" Vykríkla. Všetko sa jej vrátilo spätne. Ignorancia, šikanovanie, vlastná bezcennosť, samota, strach a ľútosť. Spätne sa jej načrtol obraz zúfalosti, ktorý ju priviedol k rezaniu a chceniu ukončiť život. ,,Nikto si ma nevšíma. Každý sa len pozerá ako mi Hugo ubližuje. Moja najlepšia kamarátka, ktorú som brala ako sestru ma necháva byť terčom šikany a posmechu. Otec je šialený. Mamka dostáva rany aj za mňa,. Tá sa nestíha báť o mňa. Tak prečo ty by si sa mal báť? Naschvál chceš, aby Hugo prišiel a ubližoval mi tak ako stále? Chceš sa dívať a nič nerobiť. Podporovať ho v šikane svojou pasivitou? Podporovať ho, nech ubližuje i iným? Veď od nepamäti ma vnímaš ak vzduch. Bývali sme na rovnakom mieste. Chodili do škôlky, na základu. Vždy som sa ti pozdravila. Ty si nejavil záujem, tak som sa ďalej nesnažila. Prišiel si mi normálny. Si taký ako ostatní. Tak, čo odo mňa chceš?" Výbuch slov vystriedali horké slzy beznádeje. Otočila sa a kráčala ďalej. Opäť sa cítim bezcenne, zbytočne, hnusne. Som hlúpa. Som tak hlúpa, ach bože.. Plačom behala ďaleko od Marka. Utekal za ňou, snažil sa ju zastaviť. Kričal. Prosil, no Júlia ho odignorovala. Utiekla od neho. Od tejto situácie. Utekala všetkými pozbieranými silami. Ignorovala sprvoti bolesť v ruke, no tá sa postupne stupňovala. Musela si ju mocne držať. Prestala bežať. Viac nevládala. Strácala dych. Kráčala, smerom k oceánu, k miestu, ktorým chcela ukončiť svoje trápenie.

Palmy sa kolísali zo strany na stranu. Vlny siahali takmer k jej nohám zarytím do kašovitého hebkého piesku. Studený vietor sa striedal s guľatými kvapkami dažďu. Obloha zmenila pôvodný motív na tmavé pozadie. Prichádzala búrka a s búrkou chlad, ktorý udieral svojou silou do jej úbohej duše. Plakala a na nič nemyslela, len na seba. Vraj sa ľutovať nemá, no niekedy je ľútosť kľúčom k pochopeniu vlastného problému. Cítila sa tak ľahko. Telo bez kostí. Len samotná duša. Bolesť sa stala útechou. Hľadela na zamračené nebo. Vlasy jej viali v rytme vetra. Srdce búšilo na melódiu vĺn. ,,Ach.." Skrčila si nohy k sebe a vlastným telom sa zohrievala.

-Prichádza veľká búrka z Výhodu, stupeň nebezpečenstva je nastavený na riziko číslo tri. Nevychádzajte z domovov. Nevchádzajte do oceánu. Zzabezpečte, aby každé dieťa opustilo pláž. Riaďte sa nariadeniami meteorológov..-

Vybehol z domu. Rýchlo utekal hľadať Júliu. Nemal som jej dovoliť odísť. Nemal som ju nechať ísť. Utekal ju zachrániť. Nevedel kam šla, ktorým smerom sa vydala. Inštinktívne smeroval k drevenému mólu, kde sa všetko odohralo. Palmy sa kolísali. Kvapky začali agresívne znemožňovať jeho beh. Musel zastať a utrieť si tvár do premočeného trička. Chladný vietor obaľoval počasie na priestor, v ktorom by nemal nik byť. Snažil sa nespomaľovať, pomáhal si rukami, ktorými si zakrýval tvár, jeho rýchly beh sa premenil v rýchlu chôdzu. Vietor zošalel, lietali stratené slnečné dáždniky, odpadky pohodené po zemi, piesok sa miešal vo vzduchu a vietor túto masu valil do každej strany. ,,Júlia!!!" Zakričal celým hrdlom pred seba. Meno dievčaťa na pláži sa šírilo chladnou masou, až prinútilo stratenú dušu obzrieť sa a nájsť menovca, ktorý ju vyzval. ,,Mark?" Rozutekala sa k chlapcovi, ktorý takmer stratil pre ňu dych. Objala ho. Skočila do jeho objatia. Ponorila sa doň, tak ako predtým do oceánu, keď chcela zomrieť. Teraz sa bála. Nie len smrti, ale aj samej seba. Jej mokré telo sa prilepilo na jeho. Obaja sa objímali ignorujúc svet vôkol nich. Ignorujúc nástrahy okamihu. Ignorujúc nebezpečenstvo. ,,Prepáč Júlia!"..

Nebo šalelo. Vietor okolie búril. Zrnká piesku sa premenili v bodľavý pohľad a chlad sa snažil vcucnúť každé horúce bijúce srdce. Vzal si ju do rúk a pomaly kráčal proti sile prírody. Nie rýchlo, nie pomaly, kráčal z posledných síl. Vietor bol mocnejší ako jeho vôľa. Nevzdával to. Júlia sa nevládala pohnúť. Ostala zmeravene držať rukami Marka okolo krku. Bolesť z porezania sa stala sekundárna, ani nie sekundárna, no nepodstatná. Nemyslela na nič. Nechcela. Zima jej vstúpila do tela rýchlejšie ako Markovi. Celá sa triasla, až si neuvedomovala ako ňou myká. Mark to cítil, vedel, že je zle. Musel zrýchliť. Musel sa pokúsiť aspoň o krátky beh. Snažil sa. Sústredil sa len na jedno. Dostať ju do tepla. Pomaly ho prestávala držať okolo krku. Zaťal zuby. Hlboko sa nadýchol. Zadržal dych a utekal. Snažil sa Júliu neupustiť, no znemožňoval mu to fakt, že nevládal. No tak ešte kúsok. Už sme skoro tu Júlia. ,,Júlia? " Vykríkol Mark. ,,Júlia???" Neodpovedala. Už sme tu. Len kúsok. Utekal smerom k mramorovým dverám plážového tehlového domu obklopeného vysokými kokosovými palmami. Jeho domov vyzeral ako z katalógu, no tak ako vyzeral krásne a honostne z vnútra bol opakom, chladný.

Postavil Júliu pod strechu vchodových dverí a opatrne ju oprel o bielu stenu domu. Roztrasenými rukami odsunul sivú podložky spred dverí. Pod drevenou podlahou sa ukrývali kľúče. Odomkol vchodové dvere, vzal Júliu do rúk a položil ju na koženú čiernu gaučovku. Ešte predtým ako od vysilenia odpadol, prikryl jej mokré telo huňatou dekou a až potom mohol odpadnúť od vyčerpania. Ležal ako mŕtvola. Jeho dočasným útočiskom sa stala mramorová podlaha. Bolo mu jedno, kde odpočíva, či na mäkkom alebo tvrdom a chladnom, bol totižto spokojný, že to zvládol. Zaspal.