Ihličia stromov
melódia divokých hromov
vôňa lesného dažďa
sucho sa na kožu nelepí-dokonalá vražda.
Vánok vetra ruší pokoj vlasov-letia
vznášajú sa v jeho rytme
bez tušenia, stratené v tme.
Šaty biele, utkané z prášku mesiaca
hrejú pokožku nôh,
zanechávam mnoho malých i veľkých stôp.
Jemná plachta utkaná z lupienkov ruží
Zem, tá vie i tuší.
Rýchlym tempom, úsmevom,
nadšením, silou, v srdci s veľkou radosťou
nechávam sa ponárať na mäkkú plachtu ruží
dušu ponoriť do hodvábu,
vypestovať v srdci záhradu.
Je to dotyk svieži,
emócia, ktorú moje srdce jedine rieši,
nebo jagavé, hlboké ako samotný oceán
ligotavé, jemné, krehké ako porcelán.
Myšlienky sa stratili,
červené emócie sa domov vrátili.
Ruky ponorené
v stovkách kvetov prsty stratené
a pery?
Tie z toľkých úsmevov zmätené.
Obklopuje ma čistota tmy,
keď v mysli nezúria hromy
cítim pokoj, cítim kľud
vidím pred sebou cestu bez zákrut,
moju milovanú púť.
Pokojne ležím, až kým sa tu blesk neozýva
čiernotu-pani búrku do tanca pozýva.
Melódie klavíra, chlad vetra
všetko do seba splýva.
Zlo vylieza z hôr sa odkrýva
do boja svetlo vyzýva.
Všetko navôkol zvädlo,
sucho, prázdnota
všetko spoločne sa na trón posadilo
nevedomky sadlo.
Nohy sa mi trasú
kričiace slová bez hlasu
potrebujem pomoc, oporu
žiadne útočisko, dolinu, či horu.
Strach sa dostáva do krvi-až do tela
jedna polovička mňa si myslí, že som zlyhala
že nie som zrelá
myslí, že na výhru nie som dospelá.
Všetko navôkol mizne do neznáma,
mizne pomaly od večera do rána.
Les trpí, krvavá rana,
pokoj a harmónia zmizla, kde ma pána?
Všetko narieka, plače
chlad po chrbte zúrivo skáče.
Ako bremeno, čo človeka ťaží
tak smútok-šťastie uzamknuté v klietke straší.
Neviem, kam sa pohnúť
neviem ako všetko stopnúť.
Krídla deravé, smútkom zničené
z bieleho prášku vyzlečené.
Zhnité lístie sa po zemi váľa
pani temnota na každom rohu máva.
Mraky, tie slnko ubíjajú
o zatmení snívajú.
Každým jedným krokom vpred,
vzniká suchý smäd,
hlina sa s blatom lepí
kráčam ako človek slepí.
Hmla, vlhkosť zapĺňa hlavu
tma sadá na ostrú trávu
nohy sa mi podlamujú, nevládzu
láska zomiera, moja duša stráca vládcu.
Všetko stratilo radosť,
smrť zabíja mladosť,
kvety plačú
a hviezdy?
Tie hasnú, z nebies skáču.
Srdce búši, strácam dych
pomaly sa láme je plné krýh.
Oči sa zatvárajú... poberajú do sna,
keď dospejem, zobudíš ma?
Comments
Pridať nový komentár