Slzami roniac padám na kolená.

Stekajú prúdom pochmúrnym

ako šíp do srdca, vystrúhané polená,

tlačia ma bolesťou, spoločníkom večným.

Nemôcť odlúčiť sa od svojho ja,

slzami topím bolesť denne,

keď prekvitá čiernota moja,

ukrytá v hlbinách, vo mne.

Ako veľmi žiadam o odpustenie

a odmietam ostré pohľady,

keď snažím sa povedať ako ma to mrzí.

Lebo bolí ma hlavne tvoja bolesť

a vedomie, že jasom tvorcom,

zvráskaví mi život, oberie ma o čas.