11. AUGUST 1714
 
Už je to jedenásty deň, čo sa plavíme po vodách Tichého oceánu. Neprekvapuje ma, že Fernão de Magalhães ( Portugalec, čo pomenoval túto slanú vodnú plošinu) ho tak pomenoval. Ani len jedna búrka nás nechce prekvapiť na oblohe. Horúčavy sú tu neopísateľné. Aj samotný Pacifik ako keby vrel. Ryby plavú popri lodi hore bruchom. Chlapi z posádky majú halucinácie a zo šesťdesiat dva mužov sme už šiestich hodili žralokom. Piatich mŕtvych a jedného pre dvojnásobku vraždu. Zásoby pitnej vody musia strážiť v podpalubí moji traja najvernejší muži. Pred nimi som tam mal dvoch najvernejších. Strážia posledných necelých dvadsať galónov. Je to tu ako na divokom západe. Zlatá horúčka z vody. Voda je tu pre nás zlatom. Bojím sa nielen o životy mojich vernejších mužov, čo je slabá polovica zo zostávajúcich päťdesiatich šiestich, ale aj o ten svoj. Moja autorita už pomaly klesá kdesi pod trup lode, kde by ma najradšej väčšina videla. A už nie som ani ja v priateľskom vzťahu s mojou mysľou, aj keď to nerád priznávam.
Dnes ráno jeden muž, Fro, začal behať po palube ako zmyslov zbavený. Kričal, že mu telo obmotávajú hady, tak sa začal nožíkom bodať po celom tele. Halucinácie. Za pár okamžikov sa už nehýbal. Predobedom muž menom Horst vypil skoro galón z Tichého oceánu. Popoludní už bol obedom oceánu. Najstrašnejšie ale bolo, keď môj najvernejší muž z najvernejších, Egypťan Mobe začal spievať detskú uspávanku svojmu priateľovi s pištoľou u spánku. Veľký muž držal svojho priateľa vo zveráku a hojdal s jeho hlavou ako s kolískou. Usmieval sa. Natiahol kohútik, a všetci sme videli, čo chcel urobiť. Zastrelil som ho. Bol som v žiali, ale nemusel som ho skrývať, keďže jediná tekutina vo mne bola krv a tá z očí sa neleje pri smútku. A ako keby toho nebolo dosť, asi o hodinu v podpalubí chlap menom Srot zastrelil mojich dvoch verných strážcov, aby sa napil trocha vody. Sprvu sme nevedeli kto to urobil, ale po necelej hodine, keď začal behať po palube, ako keby strávil noc s benátskou konkubínov nám došlo, z čoho tá energia pramení. Nemíňal som muníciou, keďže som tušil, čo sa asi za pár dni stane, tak sme mu narezali päty a hodili do oceánu. 
Teraz je už večer a od poobedia sa našťastie nič neudialo. Chlapi si užívajú chladnejšiu noc a hviezdy, ktoré sú dnes neopísateľné. Jasné a biele, priesvitné ako čistá voda. Ako keby predznamenávali koniec našej cesty. Posledné krásne pred nami. Ale všetci tú krásu by sme vymenili za stovky ničivých búrok plných kvapiek dažďa.
Počuť už chrápanie, ale ja sa bojím isť ľahnúť, aj keď únava už ma objíma. Modlím sa k bohom, aby nám zaslali zázrak, aby sme sa doplavili k rodinám.
Aikon, môj strážca pri mne sedí, je to brat noci, uisťuje ma, že dá pozor na moje časti tela. Verím mu a preto dnešný deň útrap, vrážd, sucha a nejasnej mysli uzatváram.