Kapitola prvá


Začínala jeseň. Listy pomaly opadávali z korún stromov ako pestrofarebné vločky. Ich pestrosť hrala všetkými farbami. Ako keby ich niekto stĺkol a im začali naskakovať modriny. Možno to bol vietor, ktorý vo veľkých rýchlostiach narážal prudko do ich jemného telíčka a spôsoboval im farebné zranenia. Zhadzoval ich pod koruny svojich rodičov a i ďalej. A miestami to v parkoch vypadalo ako keby snežia listy a človek nevidel na dvadsať krokov. Krásne malé úkazy, ktoré človek nevidí len tak vo všedný deň. Pestrofarebné listnaté vločky. A možno ich sfarbili slzy z neba. Malé kvapôčky nádeje dopadajúc na tieto početné deti stromov. Tie krásne slzy, čo nás uspávajú pri nočnom obliehaní našich oblokov teraz zanechávajú stopy na nich v podobe ich rôznorodých škál fantázií a tvorivosti, ktoré sa nám zdajú byť v niektorých smeroch priam úžasné. No v podstate im môže byť len zima. Odmŕza v nich každá žilka, až nedokážu sa udržať tou jednou chabou rúčkou na konári. Pomaly v nich narastá pocit slabosti, ktorý aj cez všetku ich snahu bojovať je silnejší ako oni a vrhajú sa strmhlav do priepasti zvanej ,,Pôda“. Tam, kde človek sa cíti spokojne, tam oni hnijú. Ako nechcená háveď. Zver, čo nikoho netrápi, aj keď občas skrášľuje svojou prítomnosťou našu prítomnosť. Ale len do takej mieri, že bez prítomnosti s nimi by sme žiť určite dokázali v celkom dobrej harmónií s okolím. Aj keď niektorí z nás si to ťažko predstavujú. Jeseň je úžasným obdobím nielen pre jej tvorivosť a fantáziu ale hlavne preto, lebo v tomto období sa nemôžme sťažovať na teplo, či na zimu. Obdobie priemerných teplôt a nadpriemerných myšlienok o živote a jeho zmysle. Veľké bláznivé búrky nútia spolu s neplánovanými životnými situáciami (za ktoré si v podstate môžeme sami) človeka premýšľať o možnostiach takých skutkov, ktoré nie sú až tak v jeho životnom repertoári prirodzené a akceptovateľné. Myšlienky, ktoré sú opodstatnené neúspechom, samotou, stratou osobnosti či blízkej osoby prechádzajú z mysle triezvej na myseľ, ktorá nemá z triezvym pohľadom na svet nič spoločné. Človek prestáva myslieť na to, ako by si deň spríjemnil, ale jeho vedomie je zaháňané samým sebou k myšlienkam, ako by na deň zabudol. Toto obdobie človeka skúša vo všetkých sférach života. Smelých či nesmelých. Ale je to len na tej konkrétnej bytosti, ktoré si vezme do hlavy to, alebo ono. Úspešnosť bytia, alebo jeho ne perspektívu. Čakajú, že jesenný dážď, čo padá príjemne na okenice spríjemní ich nočný spánok, ich ne povrchné bdenie. Ráno sa prebudia a myslia si, že svet sa stane úplne iným. Krajším. Že jedna noc v zasnení pretvorí ich život a pohľad naň. No možno na chvíľu aj pretvorí, ale človek sa aj tak vráti vždy tam, kde začal a žil. Do úskalia svojho sveta. A potom... Potom po malom opakovaní nezdarených situácií začína neperspektívne myslieť. Netriezve a neoptimistické myšlienky sprevádzajú jeho dni. Hlavná téma dňa je smrť. Čistá a priezračná, nepoškvrnená smrť. Človek uvažuje o jej sile. O sile, ktorá ho zbaví všetkých ťažkosti a útrap. To mravčanie v žalúdku, ktoré býva väčšinou z prvej lásky a býva tak nádherné, je však tento krát spôsobené útrapami, ktorých by sa človek veľmi rád zbavil. Preto to volanie o pomoc. Obracanie sa k smrti ako k svojej milenke a nechať sa zbaviť panictva. Prežiť orgazmus smrti. Posledný a najúspešnejší, vychutnaný až do poslednej kvapky potu respektíve krvi. Keď každá časť tela je na tom neskutočne rovnako zúfale a pre dušu človeka, čo spáchal ten milostný akt so smrťou je vykúpením z pekla na zemi. Smrť sa rázom stáva jeho láskou číslo jeden. Spoločníčkou na jeden večer v zabudnutí. Dá mu všetko po čom v tej danej chvíli túži. Ako jediná z mileniek a lások ho nesklame. Prinesie mu pokoj a stratu pamäti. Od chvíle narodenia až po chvíle tej danej noci s ňou. A už nikdy ho neopustí a zostane mu verná v prostredí, kde nie je život, kde nie je čas, kde niet lásky, smiechu, vône či pocitu. V prostredí čierno čiernej tmy a prázdnoty, neustáleho ticha a žiadnej budúcnosti. Len človek a smrť v neustálom kolobehu, v mileneckom vzťahu, čo nekončí a ani nezačína. Po tomto túžia ľudia... Smiešne. Pár neúspechov ich dokáže zlomiť k nepoznaniu a vrhajú sa do jej náruče. V tom jednom okamžiku vidia len ju a šťastie v jej podobe ako sa na nich usmieva, aj keď nik nemá pri nej eufóriu blaženosti. Ale práve naopak. Cíti smútok.
A určite veľký smútok, pochmúrnosť mal v sebe aj Jack, keď sa rozhodol zblížiť sa so smrťou. Sedel na streche svojho sedem poschodového domu (býval na siedmom poschodí) opretý o osvietenú malú reklamnú stenu a skrčený do klbka ako malé dieťa, ktoré bolí bruško. Tá noc bola chladná a zamračená. Kvapky padali z neba len poriedko, ale cítil, ako ochladzovali jeho telo ešte väčšmi, ako samotná noc. Držal v pravej ruke nôž a poriedky plakal s nebom. V hlave mu behalo milión myšlienok a nevedel sa sústrediť na žiadnu z nich. Nevedel, ktorá je z nich dôležitejšia v tom okamihu a v podstate mu to bolo jedno. Zahľadel sa na čepeľ noža a pomyslel si.
- Ako krásne sa leskne v tom svetle. To je svetlo z neba. Nástroj smrti predurčený na moju smrť. Priamo od Boha. Dnes sa ku mne zachoval milostivo a inokedy ma odrádza od mojich skutkov. Žeby toto bola správna vec pre neho odo mňa?- povzdychol si a zahľadel sa na žili na ľavej ruke. Mal ich celkom navreté, ako keby vedeli čo ich čaká a boli pripravené prijať danú skutočnosť.
- Mal som vždy také žili? Tak veľmi navreté?- prešiel špičkou čepele jemne po jednej z nich.- Ani sa nebráni. Ozelenela? Hm... Nie. Sfarbila sa. Ako dúha.- položil nôž a začal prechádzať po žilách prstami. Hladil ich ako svoje dievča. Pomaly a s citom. Nevedel sa vynadívať na obal tých trubičiek, ktoré skrývali vo vnútri jeho budúcnosť v podobe červenej rieky. Veril, že ju má, ale neveril, že ju prežije.
- Za chvíľu už nebudete také naduté. Spľasknete a s vami aj vaša krása.- zamyslel sa s povýšeneckým tónom. - Zostarnete v jednom okamžiku. Vyschnete ako naše telá v hrobkách. Už nebudete mať ten nádych dôležitosti. Nebudete ma sprevádzať ďalej osudom, na ktorý som aj tak nikdy neveril! Zostanete zabudnuté spolu so mnou. Zo mňa vyletí duša, z vás more. Spolu sa doplníme. Predsa sme len jeden pár. Tvoríme sa, dopĺňame, tak sa aj zničíme spoločne. – dovŕšil svoj vnútorný dialóg v tónine pochmúrnej myšlienky. Sklonil zrak na zem. Siahol do vrecka a vytiahol škatuľku cigariet. Otvoril ju a zahľadel sa na jej obsah. Vo vnútri na neho pozerala posledná cigareta. Ako znamenie. Posledná slasť pred smrťou. Vytiahol ju, aj keď nie s veľkým šťastím, lebo zosmutnel z toho, že bola posledná. Vložil ju do úst a zapálil ju. Vdýchol prvý ťah do pľúc a pomaly vydýchol. Zacítil úľavu v celom tele. Ako keby ten dym, čo z neho vychádzal bola jeho duša a ako ranná hmla sa vytratila s pribúdajúcimi hodinami dňa. Stratila sa nevedno kam. Do miest, kde nie je smútok, kde nie je bolesť, útrapy, láska. Len čistá prázdnota a pokoj. Nepamätal si, kedy mu cigareta naposledy tak chutila. Vychutnával si z nej každý kúsok. Myslel len na tú chuť, čo mu dáva do úst a pľúc. Všetko ostatné bolo pre neho v tej chvíli pase. Dokonca zabudol aj na to, prečo tam vlastne tak sedí. Že vedľa neho je jeho vražedná zbraň a zároveň v tej chvíli jeho najlepší priateľ. Však len do chvíle, kým nezhasla. Potom sa mu všetko vrátilo naspäť. Všetky sklamanie, pre ktoré tam sedí. Znova vzal nôž do pravej ruky a zahľadel sa na žili ľavej ruky. Stále sa mu zdali byť také fascinujúce, ale boli jeho prekážkou ku šťastiu, teda ich obsah. Priložil a vzápätí pritlačil čepeľ noža na vnútorné zápästie. A pomaly ju potiahol. Zacítil štipľavú, pálivú bolesť. Prúd rieky sa začal valiť z tých trubičiek. Pustil nôž na zem, zatvoril oči a ponechal sa napospas prítomnosti. Skúsil ešte zovrieť päste, ale nemal síl. Smrť sa s ním začala zbližovať. Sila postupne odchádzala z jeho tela preč. Len slzy sa stále liali z jeho očí. Cítil ako mu slabne tlkot srdca. Ako mu mravčia všetky končatiny v dôsledku nedostatku krvi. Pod ním sa rozvinul červený oceán, ktorý pomaly zmýval dážď. Už nemyslel na nič. Mal hlavu prázdnu. Vnímal len tmu pred očami a úbytok života. To ho aj tešilo, lebo aspoň raz mu plány vychádzajú tak, ako sám chcel. Hlava sa mu skĺzla na ľavé plece. Nebola schopná už držať pokope na krku. Svaly nemali síl.
- Už to cítim. Ten pokoj. Prázdnota a pokoj. Už len kúsok. Nie je to až také strašné ako všetci píšu a hovoria. Ale kam teraz pôjdem. Kam sa dostanem. Kam...Ešte myslím? Vnímam? Už je to dlhá doba. Som ešte pri vedomí? Prší ešte? Je ešte noc? Koľko ubehlo od tej doby času. Už musí aj svitať. Určite. Je ráno. Keby nebolo, tak prečo to svetlo, čo dráždi moje oči. Nejako dlho to všetko trvá. Otvorím oči. Áno. Otvorím ich. Ale... Mal by som? Chcem vôbec? A možno už je po mne. Uvidím len svetlo. Dúfam len, že Boh mi dal nádej a som mŕtvy. Že ma netrestá a ja žijem. Nie... Určite som už mŕtvy. Otvorím.- a Jack ich aj otvoril. Ale potreboval vyvinúť veľkú silu, aby vôbec pohol s viečkami. Pomaly a roztrasene sa otvárali. Blikali ako pokazená neónová lampa. Cez to všetko videl detailne a nič z toho čo videl sa mu nepáčilo. Stále bola tma. A dážď neprestával. Dokonca počul aj dopadajúce kvapky. Cítil ich, ako keby boli dotykom od nej. Od jeho milovanej. Od človeka, čo tak veľmi zbožňoval a zároveň cítil k nej nenávisť, ktorá plynula z toľkej lásky.
,,Jack, Jack, Jack...“ ozval sa neznámy hlas, ktorý Jacka prinútil ešte väčšmi zaostriť zrak. Zbadal pred sebou osobu, ktorá sa zjavila len tak pred ním z ničoho. Ako z čistého neba. Ako nejaké kúzlo. Nevedel rozoznať či je to skutočnosť, alebo len fantázia spôsobená reakciou tela na jeho skutok.
Stál pred ním muž oblečený v čiernom saku s bielou košeľou a čiernou kravatou. Na hlave mal klobúk taktiež čiernej farby. Ruky mal schované vo vreckách nohavíc a uprene sa díval na Jacka. Jeho pohľad bol prenikavý, priam pohlcujúci. Jack sa mu zahľadel do očí. Zacítil, ako zimomriavky ovládli jeho telo, keď zbadal v jeho očiach červenkasté sfarbenie, ktoré v tom momente ako sa zjavilo, tak aj zmizlo. Čím dlhšie sa mu díval do očí, tým viac cítil ako keby sa mu vracia sila. Cítil sa priam úžasne. Ako keby zabudol na všetko zlé, ako keby nič z jeho pochmúrnej minulosti sa nestalo. Ako keby sa práve v tej chvíli narodil a mal všetko len pred sebou. Dokonca cítil aj návrat sily do ľavej ruky, ktorá bola najviac obalamutená smrťou.
,,Tak ktorý pocit sa ti páči viac Jack? Nie je toto ten najlepší pocit? Pocit sily? Odpovedz mi Jack. Čo je lepšie. Sila? Alebo zbabelosť?“ spustil na Jacka príjemný, charizmatický, priam hypnotický pôvab hlasu, ktorý znel z úst toho neznámeho.
Nastala chvíľa ticha a vyhýbavých Jackových pohľadov. Stále nevedel, či je to skutočnosť, alebo len fantázia. Ale všetko sa mu zdalo byť pravé a moc duchaprítomné. Po chvíli sa Jack odhodlal k slovu.
,,Kto vlastne si? A prečo ma nenecháš napospas? A ... odkiaľ poznáš moje meno. A ... ako si sa sem vlastne dostal? Dvere na strechu sú zamknuté.“ spustil nesmelo a v jeho hlase bolo počuť triašku.
,,Pozri sa na svoju ľavú ruku a povedz mi čo vidíš.“ Povedal pokojne a stále stál skoro nehybne na tom istom mieste s rukami vo vreckách.
Jack pomaly skláňal zrak na ľavé zápästie, ktoré malo byť celé krvavé a dorezané. Ale namiesto toho videl na zápästí len jednu veľkú ucelenú jazvu a pod ňou kaluž krvi, ktorú pomaly zmýval dážď. Pri tom to pohľade vstúpila do neho nesmierna slabosť. Oči mu opuchli a spustili lavínu malých soľných prúžkov.
,,Čo odo mňa chceš!“ zvrieskol na plné hrdlo, že ho muselo byť počuť na stovky metrov. V tej chvíli sa mu neznámy otočil chrbtom a podišiel pár krokov od Jacka. Zahľadel sa na jeho krok. Vnímal každý malý detail jeho chôdze. Krok po kroku. Zazrel ako pri každom jeho dostupení na strechu sa pod jeho podrážkou kaluž rozostúpila a rázom bolo pod jeho nohami sucho.
,Páči sa ti to. Cítim to z teba. Nie je to skvelý pocit? Mať moc urobiť všetko na svete a nič ti v tom nezabráni? Stále nové možnosti Jack.“ pri tom sa zastavil otočil sa na Jacka a pokračoval v rozprávaní. ,,Ponúkam ti túto možnosť. Dám ti neporovnateľne schopnosti s ľudskými. Budeš ako kráľ. Budeš mať všetko. Už žiadne dlhy. Žiadna núdza o ženy a o sex. Každá jedna ti padne k nohám. Len na ňu ukážeš a je tvoja. Budeš nezraniteľný. Budeš ako ja. Pozri na moju dlaň Jack.“
Dáres, (tak sa volal ten neznámy) vystrel ruku pred seba tak, aby Jack videl jeho dlaň.
Zahľadel sa na jeho ruku. V jednom momente pocítil veľký pokoj a a zároveň veľký strach. V okamihu sa naľakal. Jeho pokoj narušila ruka Dáresa. Zbĺkla ako fakľa. Zachvátil ju oheň. Nezmohol sa na slovo. Po chvíle zas našiel istotu v tých plamienkoch na jeho dlani. Hypnotizovali a upokojovali ho ako krásna hudba.
,,A to nie je všetko. Je to len jedna z možností. Jedna z tvojich nových vlastností. Budeš mať silu nad ohňom. Budeš vedieť vnímať myšlienky druhých. Budeš nadľudský silný. A čo je najdôležitejšie, budeš mať dar necítiť. Nič a nikto ti už neublíži. Budeš ako chlad. Ty ich dostaneš do ošiaľu a vášne, z ktorej len ty vzídeš ako víťaz. Oni budú smútiť a ty ani nepocítiš, že niekto bol. Už žiadne útrapy a výčitky. Tvoje city sa s pália s každým novým svitaním. Jeden deň sa zamiluješ a druhý ani nevieš, čo bolo. Dobrý pocit. Môžeš urobiť čokoľvek, ako aj niekto tebe a nebudeš o chvíľu cítiť smútok a samotu. Nezabudneš na ten skutok, ale zabudneš na to čo si cítil. Ako v tom to momente. Cítiš sa neskonale sám a neveríš, že ešte niekedy budeš mať niekoho, kto ťa bude milovať, ako ona. A keby prijmeš môj dar, tak vedel by si, že sa z toho vyspíš a žiaden neúspech by sa nekonal. Ani táto tvoja zbabelá situácia by sa nestala. Prijmi moju časť a ver mi, že nebudeš ľutovať. Ak však nie, nechám ťa a ďalej sa zbližuj so smrťou.“
Jack sa zahľadel na Dáresa s veľkým záujmom. Začal reálne uvažovať o jeho slovách. Predstavoval si aké veľké možnosti pomsty sa mu naskytnú, keď príme jeho dar. Akoby sa mu vracal zmysel života. Zas konečne niečo, čo by stálo za ranné prebúdzanie. Jeho myšlienka Jacka naozaj nadchla. Prinútila ho si v hlave premietať situácie pomsty. Každá jedna bola v jeho hlave dokonalá. Mal pocit skutočnej sily. Takej akú ešte nemal šancu spoznať. Dokonca zacítil aj malé mravčenie v žalúdku z nervozity. Z takej, čo ho hnala len dopredu bez toho, aby sa díval na spätné následky.
A práve toto Jack potreboval. Mať istotu, že už žiaden neúspech jeho skutkov sa konať nebude. Cítil príležitosť a už chýbalo len málo, aby sa jej chytil. A Dáres ju zacítil tiež. Už iba pár argumentov a je v jeho moci. Ďalšia malá dušička čo podľahne jeho sugescii na nesprávne potreby človeka.
,,Nie len to dobré, je tou správnou cestou ku šťastiu. Musíš hľadať aj strach a beznádej ako si ju už našiel a vďaka nej ma teraz máš tu a ja ti ponúkam nepoznané. Nepoznané, čo ťa zbaví toho strachu, čo ma k tebe zavolal a tej neistoty. Vnútorného pocitu, ktorý ťa robil tak slabým v živote. Ako som už povedal neponúkam ti cit a lásku.
Tá ťa len balamutí. Ja ti ponúkam šťastie vo forme perspektívy. Možno nie si na ňu ešte pripravený, ale zvykneš si na to, že budeš mať všetko. Na to si človek zvykne jednoducho. Tak čo Jack. Čo mi odpovieš? “ dokončil Dáres.
-Nie len to dobré, je tou správnou cestou ku šťastiu. Hm. Má pravdu. –ešte sa zamyslel pred odpoveďou. – Budem šťastný. A no a čo, že nebudem cítiť, veď vďaka citu som len stratový. Chytím sa tej šance. Áno. Chytím sa jej. Ale... Čo vlastne odo mňa bude chcieť?!- zamyslel sa Jack. –Hm.. Je mi to jedno. Hlavne, že sa pomstím tým, čo na mne budovali svoj úspech. Hlavne Jeo. Ten zaplatí za to, čo mi spôsobil. A Jein. Moja malá Jein. Spôsobila mi neskutočnú bolesť. Ešte stále ju mám v sebe. A stále ju milujem . Aké je to zvláštne. Milujem. Ale už nebudem. Nie nebudem a pomstím sa aj jej. Áno pomstím.- vykríkol v myšlienkach.
„Tak ešte otázka.“
„Áno, Jack? Pýtaj sa.“
„Komu mám byť vďačný za to všetko?“
„Volám sa Dáres.“
„Takže Dáres, vdýchni do mňa život a nové šťastie. Nový zmysel.“ Toto Jackovi úplne stačilo. Ani vlastne nechcel vedieť čo je Dáres zač. Už ho nezaujímalo odkiaľ sa tam zobral tak z nepoznania. Chcel len jednu vec. Mal v hlave len jednu myšlienku. Myšlienku pomsty. A už mu bolo jedno čo sa stane, keď ju dokončí. Nech aj znova umrie. Ale bude mať pocit víťazstva a uspokojenia v žilách. Pokoj na duši.
Dáres podišiel bližšie k Jackovi. Pousmial sa. Ale ten úsmev značil niečo viac než klasiku úsmevu. Bol to úsmev tromfu. A Jack si to uvedomoval. Ale mlčal.
„Tak nech sa teda stane Jack“ povedal Dáres s tým šibalským úsmevom na tvári. Ešte aj v jeho slovách bolo počuť tie mykajúce sa kútiky.
Jack uprel pohľad na Dáresa a čakal v napätí, čo teraz príde. Trošička sa bál, ale dokonale skrýval triašku tela a strach v očiach prekrýval ešte malými slzami, ktoré už len mierne stekali z jeho očí.
,,Zatvor oči a nadýchni sa a rázom vydýchni a potom pomaly otvor oči a všetko bude také aké sám budeš chcieť.“
Jack ich pomaly zatváral. Za malú chvíľku mal pred sebou už len tmu. Zhlboka sa nadýchol. Koľko len jeho pľúca vládali. Najskôr len nosom a potom pridal aj ústa. Začal vydychovať. Pomaly. Nechcel sa nikam ponáhľať. Zas najskôr zapojil len nosné dierky a postupne aj ústa. A keď už vydýchol aj ten posledný kúštik vzduchu, čo mal v pľúcach, začal si uvedomovať, čo vlastne dostal za moc v tej chvíli. Aký dostal dar. Jedným kútikom sa povrchne usmial. Ako keby jeho tvár vravela čo všetko smie. Aj to čo na nik iný nemá odvahu. Bol vo svojom živly. Živly, ktorý poznal len pár sekúnd a už sa mu zdalo aký je prekrásny. A to ešte len sedel na streche svojej bytovky a nevyskúšal čo všetko jeho telo a myseľ dokáže. Ale cítil tú nespútanú energiu, ktorá sa valila jeho telom. Ako monzún rozhadzovala jeho vnútro na tie správne miesta v tele, kde už dlho chýbali.
Mierne si zaklonil hlavu a oprel si ju o stĺp, čo bol za ním a ešte raz sa zhlboka nadýchol a vydýchol zo seba všetok vzduch. Už sa len sústredil na viečka. Chcel ich každou chvíľou otvoriť. Otvoriť oči ako mu kázal Dáres a byť tým, čo mu zabezpečí pomstu aj keď možno len na pár momentov. Ale tá mu dá pokoj v duši a potom odíde už skutočne.
Jack bol pripravený.
-Teraz.... teraz ich otvorím...- povedal si v duchu, pritom pohol ústami.

Smrť prichádza potichu.
Rýchlosťou slimačieho kroku,
Či rýchlo ako ranné svitanie.
Z nenazdajky ako búrka.

Myšlienky v ňu sú krátke,
Ako je život dlhý.
A skutok čo nás s ňou spojí je dlhý,
Ako jeden tlkot srdca.

Jackova milenka sklamala,
Však milenec Dáres zaujal.
Bolo lepšie prijať ju,
Ako utápať sa v klamstvách?

Dvaja súrodenci. Pokoj a smrť.
Vyhrávajú nad nami do vtedy,
Kým pokušenie z okolia,
Nebude ako Jackove.

Rázne, bez otázok.
Skutočnosť v zasnení.
Zasnenie v skutočnosti.
Slabomyseľnosť v pocitoch.