Hunkesni sa snažil obísť stádo z čo najväčšej diaľky a pritom ho nestratiť z dohľadu. Potreboval nájsť miesto, kde je rieka najužšia, alebo kde aspoň nemá priveľmi prudký tok. Napokon našiel jedno také miesto a s Néš sa preplavili na druhý breh. Mustangy sa medzi tým presunuli ďalej od riečky a chvíľu bol Hunkesni nútený ich hľadať. Vtom spozornel, zoskočil z koňa a bleskurýchle sa učupil za chudobne zoskupeným krovím. Pohľadom blúdil po čistinke, hľadal Reka – Zlatého koňa. Dlhú chvíľu ho však nikde nenachádzal a tak sa rozhodol, že stádo vyplaší. Kone sa budú určite držať pohromade, vždy to tak robia a Hunkesni by dal aj ruku do ohňa za to, že Zlatý kôň pôjde za nimi. Chlapec sa vyšvihol Néš na chrbát, pohladil ju a čosi šepol. Potom už len čakal na správny moment.

Lesom sa rozľahol vysoký pokrik a zozadu sa k mustangom hnal rýchlo sa približujúci prepletenec dvoch tiel. Lovec. Kone okamžite spanikárili a v početnej guči sa rozutekali po priestrannej lúke, čo sa im ponúkala. Ako Hunkesni predpokladal, držali sa v kope, lebo dobre vedeli, že v skupine sú silnejší. No nikde nebolo vidieť Zlatého koňa, čo „lovca“ v podstate tešilo. Všetko bolo tak, ako predpokladal. Chlapec na koni mal mustangy ešte stále pred sebou... Cválali ako divé, až im spod kopýt vylietavali kusy zeme. A vtedy to Hunkesni započul, ten zvuk po ktorom túžil – dunenie kopýt približujúce sa neskutočnou rýchlosťou. Odkiaľsi z boku sa vyrútil Rek, Zlatý kôň. Bol viac než nádherný. Dlhá čierna hriva mu viala v návale vzduchu prúdiaceho vôkol neho a spredu mu medzi ušami visela ostrá ofina, ktorá mu zatienila jedno z dvoch očí čiernych ako Ónyx. Hruď sa mu napínala a nohy sa mihali tak rýchlo, až mal Hunkesni pocit, že vidí len šmuhy. Nič také ešte nikdy nezažil a keby tu hneď namieste umrel, bol by šťastný, že videl čosi tak nádherné. Ten kôň akoby ani nebol kôň, ale obyčajný prelud. Vtedy sa Hunkesni mierne preľakol. Je vôbec možné skrotiť takéhoto diabla? Pýtal sa sám seba. A ak je, určite nie bez lasa.

No vzdať sa nemienil a zúrivo prenasledoval stádo ďalej. Rek sa približoval nesmierne rýchlo. A keď už bol takmer pri ňom, zlostne na chlapca zagánil. Vzápätí sa hneď na to pritisol k Néš a začal ich oboch odtláčať preč. Hunkesni pocítil tlak mustangovho tela na ľavej nohe ktorou obopínal svojho koňa. Rek mu ju pricvikol, akoby vedel, že to chlapec takto nevydrží dlho. Néš sa snažila nenechať sa Zlatému koňovi vytlačiť z cesty, no napokon ju Hunkesni aj tak strhol doprava, lebo mal pocit, že sa mu zlomí noha ak si ju ponechá ešte sekundu v zovretí tých dvoch konských tiel. Néš a Zlatý kôň tryskovali asi dva metre od seba, no Hunkesniho kobylka začínala byť po tom všetkom značne vyčerpaná. Veď už nebola najmladšia.

Néš a Skákajúci Jazvec sa od Reka vzdialili ešte na pár metrov. Žrebec ich provokatívne pozoroval. Neprešla stotina sekundy, kedy by z nich spustil oči. Odrazu však Hunkesni spravil niečo nečakané. Znovu obetoval svoju ľavú nohu a z celej sily nasmeroval Néš do Rekovho boku. Zlatý kôň sa nepatrne zatackal a poriadne rozzúril. V tom istom okamihu vrazil aj on do Hunkesniho. Ten bolestne zreval. A dosť, pomyslel si nahnevane. Buď ťa dnes dostanem, alebo tu zomriem!

Posledný krát sa aj so svojou vyčerpanou kobylou prihnal k žrebcovmu boku. Ten chcel uhnúť, no nestihol, lebo Hunkesni naňho skočil a odrazu ho pevne držal okolo krku. Zviera začalo šalieť. Prudko zabrzdilo, čo dalo mladíkovi poriadne zabrať, aby sa udržal. Kone sa vzďaľovali. Aj Néš kamsi zmizla a Skákajúci jazvec ostal odkázaný na milosť bohov, alebo vlastnú smrť. Zlatý kôň sa tak prudko vzopäl na zadné nohy, že Hunkesnimu nechýbalo veľa a zletel by na zem. Cítil sa ako na kolotoči, z ktorého ho poriadne rozboleli stehná, lebo sa musel kŕčovito držať na divokom konskom chrbte. Rek skákal, metal sa, vyhadzoval, vzápätí sa postavil na zadné a zase si vyhodil... Bol to neskutočný cirkus a Hunkesniho začali opúšťať sily, no zdalo sa, že Zlatý kôň má síl ešte dosť. A zrazu, znenazdajky to tancovanie prestalo. Kôň fučal a stál na mieste. Lenže chlapec dobre vedel, aké je toto zviera vypočítavé a tak sa natruc radšej prichytil ešte pevnejšie. Mustang vyrazil. Nevedno ktorým smerom, tým si teraz nebol istý ani sám Hunkesni. Nebol si istý dokonca ani tým, či je toto celé vôbec pravda a či len nejaký veľmi zlý sen.

Zlatý kôň bežal s vetrom o preteky. Ba horšie. Takúto rýchlosť Skákajúci Jazvec ešte nikdy v živote nezažil. Husté čierne vlasy mu viali vo vetre, ktorý sa ho priam snažil sotiť dole, taký bol od tej rýchlosti prudký. Pravidelné nárazy kopýt o tvrdú zem sa kamsi stratili a jazdec mal pocit, že kôň pod ním letí. Bolo to nemožné a predsa reálne. Vo vzduchu sa miešal pach potu koňa i človeka. Lenže Zlatému koňovi to nestačilo a ešte zrýchlil! Je zbytočné vyjadrovať to ako nemožné. Stalo sa to. Kôň sa rútil tak zbesilým tryskom, že Hunkesni nedokázal vnímať krajinu okolo a keď mu zrak náhodou padol pod nohy koňa, takmer zamdlel aj napriek tomu, že mal srdce leva. Táto scéna, táto chvíľa mu pripadala doslova ako raj pred smrťou. Bolo to nádherné, no zároveň šialene nebezpečné. Spoliehať sa na divého mustanga, ktorého jediná vlastnosť, čo doposiaľ spoznal bola vypočítavosť a v rýchlosti, aká sa pre vtedajšieho človeka vymykala normálu sedieť na tomto zvierati bez uzdy a bez sedla... Hunkesni začal premýšľať nad tým, ako asi chutí smrť, či a čo ho bude bolieť keď dopadne.

Chlapec úplne stratil pojem o priestore, kde sa práve nachádzal. Rútili sa naspäť k rieke. Úmysly prefíkaného Zlatého koňa neboli celkom čisté a hlbočizné koryto sa približovalo rýchlejšie ako sa mohlo zdať. Lenže Hunkesni si to vôbec nevšimol. Neregistroval nijakú rieku. Bol unesený... bol ako vo vytržení! Rieka však bola na dosah. Rek to mal pravdepodobne prerátané, na také tri skoky dopredu a potom náhly úskok. Hunkesni by spadol do rieky a on by mohol spokojne utiecť. No Hunkesni sa odrazu zasmial tej kráse a to mustanga pomýlilo a na chvíľu stratil pozornosť. Namiesto troch skokov urobil štyri a obaja aj s chlapcom skončili v strede rieky, tam kde sa prúd vody besnel najviac. Náhly, šokujúci chlad Hunkesniho vytrhol a na chvíľu ho napadlo, či je toto už smrť. Ale v tom spoznal, že je vo vode a prirodzený inštinkt mu kázal vynoriť sa. Zlatého koňa taktiež strhol prúd a unášal ho pár metrov pred ním. Hunkesni bol k brehu bližšie, mal príležitosť zachytiť sa nejakej halúzky, alebo vytŕčajúceho koreňa stromu a zachrániť sa. On priplával k Rekovi. Nechytal sa ho, aby ho nepotopil ešte viac, no musel niečo vymyslieť, lebo dobre vedel, že takých dvesto metrov po prúde sa nachádza strmý vodopád, kde by mohli skončiť škaredo. Všetko sa zbehlo tak strašne rýchlo! Pád do vody... hrôzostrašné, ohlušujúce hučanie prúdu, zúfalé erdžanie Zlatého koňa...

Vtom Hunkesni zbadal ako na brehu stojí Néš. Netušil, ako sa tam dostala, ale v tejto chvíli si bol istý jediným a to tým, že ak im má obom niekto zachrániť život, tak je to ona. Zadíval sa jej do očí. Néš v tých jeho zbadala strach, cítila nebezpečenstvo a vtedy sa to stalo. Stalo sa medzi nimi to, o čom hovoria staré Indiánske legendy, to, čo chcel zažiť snáď každý. Hunkesni s ňou prehovoril. Vzápätí Néš zmizla.

Skákajúci Jazvec sa pokúšal plávať a Rek s ním. Priveľmi sa nahltal vody, lebo mu vrážala do tváre, keď sa snažil plávať proti prúdu, no neprestával bojovať a napriek všetkej únave a vyčerpanosti stále mával vo vode rukami, aby sa udržal na mieste. Každá jedna minúta ubiehala až bolestne pomaly. A v tejto zlej, nepriaznivej situácii bolo vidno, ako sa naňho Zlatý kôň spoľahol. Hunkesniho to dosť prekvapilo. Jemne sa mu dotkol šije a trochu ho potľapkal na povzbudenie. Zlatý kôň naňho obrátil vystrašený pohľad a v tej chvíli sa pre Hunkesniho stal nie len fenoménom, ale čímsi viac a od tej chvíle, už taktiež Hunkesni nebol pre Zlatého koňa len lovec, alebo jazdec.

Prúd ich unášal stále viac a viac. Koryto sa prehlbovalo, lebo sa blížili k vodopádu. A odrazu Hunkesni započul ľudské hlasy.

„Tu sme!“ Zvolal. Hlasy silneli. „Tu v rieke!“

„Hunkesni?“ Zaznelo. Na vysokom brehu sa objavil náčelník Sediaci býk, Hunkesniho otec. Mal vystrašený výraz a okamžite začal chlapom okolo seba dávať rôzne pokyny. Do vody padol jeden koniec lasa.

„Chyť sa!“ Kričali muži, ale Hunkesni váhal.

„No tak chyť sa chlapče...“ Opakoval Sediaci býk.

„Ale najprv kôň!“ Zahučal Hunkesni a hneď na to sa mu do úst nabralo veľa vody, takže začal kašľať.

„Netáraj dieťa! To zviera má osud spečatený ale ty sa chyť. Tak sa už chyť toho lana!“ Kričal náčelník a bolo vidno ako sa v ňom miešajú pocity. Hnev so strachom.

„Dal som si prísahu, že ak ho nechytím, tak dnes tu umriem...“ Vysvetľoval Hunkesni, zatiaľ čo ho odnieslo o ďalších päť metrov ďalej. Sediaci býk sa odvrátil a nervózne zavrčal.

„Tak na čo čakáte?!“ Zvrieskol na chlapov.

„Otec,“ Hunkesni sa snažil prehlušiť narastajúci hukot vody. „Tam tesne pred vodopádom je takmer zvalený strom! Keby sa vám ho podarilo prevaliť cez koryto rieky...“ Sediaci býk súhlasne prikývol a potom sa obrátil na chlapov, ktorí mu prišli pomôcť. Tí sa okamžite rozbehli na miesto. Nastalo ticho, aj keď bol vlastne všade okolo hluk. Hunkesni nemohol rozprávať, lebo sa snažil prekonať únavu a ničivý chlad vody. Mustang vedľa už taktiež mlel len z posledného. Hunkesni dobre poznal túto riečku. Jej koryto bolo veľmi strmé, nemala žiadne plytké brehy, takže ako náhle človek stúpil tam kam nemal, spadol dnu vytiahnuť sa z koryta bolo veľmi obtiažne.

Čas sa vliekol a voda okolo nich ich čoraz viac a viac strhávala smerom k vodopádu. Odrazu sa však chlapi vrátili. Hunkesni pochopil, no dúfal, že pochopiť sa podarí aj Zlatému koňovi. Jemne ho chytil za hrivu a opatrne ho potiahol, aby ho mohol navigovať. Mustang sa tak sústredil na každý jeden Hunkesniho pohyb, že komunikácia s ním chlapcovi pripadala ako komunikácia s človekom. Postupovali dobre. No v tom sa čosi stalo. Rekovi sa zrejme pošmykla noha a dostal sa viac ku stredu rieky, k silnejšiemu prúdu, ktorý ho okamžite strhol a vliekol ho desiatky metrov. Hunkesni plával za ním za nesúhlasného a utrápeného pokriku jeho otca, ktorý sa na všetko díval z brehu. Dotkol sa dlhej konskej hrivy a pokúšal sa koňa znovu navigovať mierne k brehu, no ten už bol priveľmi vyčerpaný a akékoľvek pokusy plávať proti prúdu boli viac než márne. Ten úsek sa blížil. Vysoké koryto, ktoré pretínal peň stromu a za ním zívajúca hlbočina vodopádu. Ťažké konské telo narazilo o strom a pomaly sa s ním začalo šúchať ďalej po prúde, pričom peň vrýval do hliny na brehoch hlboké brázdy.

„Ale to nie!“ Skríkol Hunkesni. Už-už sa mu oči plnili slzami, keď vtom sa peň stromu tesne zachytil o akési skaliská. Vyčerpaný mustang sa začal hrabať na breh. Muži mu pomohli a keď sa dostal von z vody, posledné, čo si stihol Hunkesni všimnúť bolo, ako s vyčerpaním padol na zem a viac sa nepohol. Potom chlapca strhol veľmi silný prúd, peň stromu povolil a posledné čo ešte uvidel bola hrôzostrašná výšava vodopádu.