Cítila akoby jej malátne telo nepočúvalo kričiaci mozog.On jediný ju bol schopný s triezvym úsudkom varovať.Jej nohy boli v tej chvíly chromé,neschopné akéhokoľvek pohybu.Pôžitkársky si vychutnávala tento moment a nevedome sa snažila zmraziť čas.Obmedziť ho pre túto chvilu,toto ráno.Lúče slnka sa predierali pomedzi závesy a ona sa ich snažila všemožne zatlačiť späť.Pripomínali ,že je čas zobudiť sa.Zobudiť sa zo sna ktorý i keď bola už zopár minút prebudená naďalej snívala.V lúči slnka,ktorý prenikol do izby videla zretelne poletovať prach.Dopadal na jeho pokožku a jej tak dôverne známu tvár.Tú,čo po zavretí očí v mysli vždy celkom zreteľne videla.Tá,ktorá jej nedala spať,no a keď už dala,prenasledovala ju v snoch.Už iba v nich ju mohla držať v dlaniach,hladiť i bozkávať.Bez akéhokoľvek obmedzenia.Teraz k tomu nepotrebovala spánok.Bola to skutočnosť.Tú tvár,to telo bozkávala,hladila celú noc.Cítila jeho vôňu,jej prsty sa dotýkala kažeho jeho zákutia.Pri pomyslení na detaily onej noci sa zachvela.Nie od vzrušenia ale od šťastia.Bolo to krajšie než vo vyblednutých spomienkach ku ktorým sa deň čo deň v mysli vracala.Bolo to realnejšie,osobnejšie a intímnejšie ako si pamätala.Samozrejme tú intenzitu pocitov zo spomienok zmyl čas.No ona niekde v kútiku duše myslela že táto noc,ktorej farby ešte stále nasávala,zmenili situáciu.Dnes v noci uverila,že sa veci uberú smerom ktorý si v mysli za tie 2 roky detailne vykonštruovala.Zabudla na  vsugerácie po všetkom tom sklamaní,po zrútení sa toho čo spolu plánovali,budovali.Vsugerácie o tom, že,nádej je len útecha pre tých, ktorí prehrávajú.Čím všednejšia sa pre nás stáva,tým je menej krásna.I keď si to všemožne nechceme priznať,ukazuje nám,že realita je úplne iná.Všetko to zlé,celé tie roky odlúčenia,ťažkého zabúdania a trápenia sa jedna noc resetla.Opäť jej predstavivosť pracovala na plné obrátky.Videla ich v miestnom parku,tam kde vždy,ležať v tráve.Myslela na ich večery na balkone pri víne a fantazírovaní,i na hádky o menách pre deti.Na to všetko,čo budú zase robiť.SPOLU.Už nezáležalo na tom,že jej kedysi ublížil,že ju podviedol a jedným okamihom zmietol celú jej dôveru i stabilitu,v jej živote dovtedy tak chýajúcu.Teraz bolo vo vzduchu  cítiť začiatok.Toho,čo nikdy vlatne neskončilo.Minimálne v jej hlave,v jej srdci nie.Sklamanie  sa zdalo byť v tejto chvíly príliš bezvýznamné a nepodstatné aby ho mohla brať v úvahu.Nešlo to vymazať,stalo sa.No ona bola schopná odpustiť.Nikomu inému len jemu.ČOKOLVEK.Keby jej teraz sestra vidí do myšlienok,vie v koho byte,v koho posteli sa nachádza prefacká ju.Bola pri nej po tom všetkom,po prepuknutí toho celého. To sestra mu poškrábala auto klúčom od zlosti keď sa dozvedela čo spravil jej mladšej sestre.Sestra jej bola po všetky veci v jeho byte pretože ona,Sara by pohlad na tú ženskú nezvládla.Osobu,čo jej vzala budúcnosť,žila to čo mala žiť ona a teraz okupovala jej byt,jej miesto.No toto všetko bolo dnes tak bezvýznamné,tak vzdialené akoby sa to nikdy nestalo.Bola tu len Sara.Ona a on.Takto to malo byť.Takto to bude.Pozrela na neho.Bol úplne blízko.Cítila jeho dych pri svojom krku.Náhle ju zalial hrejivý pocit istoty.Nádherného pocitu,ktorý už dávno nepocítila.Ešte stále nerušene spal.Vyzeral  tak bezbranne.Neuvedomovala si však,že to ona je bezbranná.Celkom zmanipoulovaná z lásky k tomuto chlapovi.Slastne sa pritúlila k nemu,hlavu si položila na jeho hruď a prsty mu zaborila do vlasov padajúcich do očí.Nervozne sa zamrvil v posteli a spal ďalej.Usmiala  sa.Počula pravidelný tlkot jeho srdca.Toho,čo patrilo kedysi celé jej.A teraz zase cítila ničím neohrozený pokoj.Rozhliadla sa po izbe.Po tej v ktorej spolu kedysi v náručí noc čo noc zaspávali a prebudzali sa.V tej,ktorej sa spolu smiali,snívali o budúcnosti,jedli pri filmoch pizzu,hádali a uzmierovali sa.Vyzerala rovnako.Nič nenasvedčovalo tomu že tu neskôr žila iná žena.Čas aspoň na tejto izbe ako aj jej láske nezanechal stopy.Cítila sa ako doma.Akoby nikdy neodišla.Otočila hlavu a zrak jej padol na nočný stolík pri jeho hlave.V tom to uvidela.Žalúdok jej stiahlo presne tak ako pred dvoma rokmi v lete,keď prechádzala okolo zašitej kaviarni na konci mesta a cez sklo ho videla sedieť pri neznámej usmiatej žene,hladiacej mu tvár.Tvár,ktorej sa teraz dotýkala Sara a pri ktorej na nočnom stolíku stál papierik s odkazom:,,Tých pár míl čo nás tieto dni oddeluju su len maličkým zrnkom velkosti našej lásky.Udržuj poriadok zlatko;),, Nad odkazom bola fotka.Fotka ženy objímajucej chlapa ktorého objímala práve ona.Stiahla ruky.Cítila zahanbenie.Pripadala si ako malé stratené dievčatko.Toto všetko už nepatrilo jej.Naletela.Znovu!Naivita jej opäť dala facku pod ktorou sa jej podlomila kolená a neudržal život tak úpenlivo 2 roky zlepovaný dohromady.Ocitla sa opäť tam kde bola pred rokmi.Zdrvená a oklamaná stojac pred dlhou cestou pokusov zabudnúť.A kolotoč sa mohol ďalej nerušene točiť.