,,Pozdvihnime poháre a pripime na tento túžobne očakávaný deň. Na deň, kedy sa opäť cítime kompletní, súdržní a milovaní. Deň, kedy sa rodinné puzzle doskladali, spojili a ich časti budú takto spojené už naveky.'' šermoval starý otec s pohárom vo vzduchu, keď ho mama chytila za rameno a niečo mu pošepla.

,,...no tak teda na Jacka a Collina za hrdinstvo, ktoré po tieto roky preukazovali, na ich manželky Suzanne a Saru za trpezlivosť často i v zdanlivo nezvládnuteľných situáciach, nám za …,'' mama vstala s pohárom v ruke a skočila starému otcovi do jeho prípitku.

,,Už bolo na čase,'' pomyslel som si.

,,Tak teda na zdravie. Berta pripravila v kuchyni pre túto špeciálnu udalosť samé dobroty. Určite ste po náročnej ceste hladní. Tak sa teda pustime do jedla.''

Starý otec mal už asi vypité. Vždy mu stačilo pár pohárikov škótskej s ľadom, aby rozprával celé hodiny bez zastavenia. Bolo jedno, či práve prednášal prípitok, alebo vysvetloval svoje rozhorčené postoje k vtedajšej politike.

Letný horúci večer sa chýlil ku koncu a naša rodina sa zišla v Hanningtone, v sídle starých rodičov. Okná boli pootvárané dokorán, jemný vánok prúdil dnu a jemne šteklil naše nosy vôňou orgovánu.

Písal sa rok 1945. Mal som vtedy 11 a tešil sa, pretože bolo niečo po deviatej hodine a mama ma ešte neposielala spať. Pamätám si, že som sa cítil ako dospelý. Sediac v kresle, obklopený horlivo debatujúcimi dospelými za doprovodu rinčiacich pohárov vždy, keď si niekto dolial do pohára a štrngol. 

Dnes, i po mnohých rokoch si detailne pretáčam v mysli tú noc neschopný zabudnúť. 

Bol 16. jún. Vojna sa schyľovala ku koncu a vzduch voňal po úľave.

Všetci sedeli okolo Collina a Jacka, ktorí sprisahanecky opisovali hrôzy vojny. Mama mi nechcela dovoliť počúvať o vojne, takže som o vtedajšom dianí veľa nevedel. Ani doma sa o tom veľa nerozprávalo,vraj som na to ešte malý a i tak by som nepochopil. Dospelí si vždy myslia, že deti ničomu nechápu a životu ešte nerozumejú. Dnes som jeden z nich.Stále však nerozumiem.

Sedel som znudene vo veľkom kresle a hľadel na moju rodinu. Bol som tam najmladší, jediné dieťa takže som sa nemal s kým hrať. Otec na mňa občas žmurkol, no neprišiel. Aj on, ako ostatní napäto počúval príbehy mojich strýkov. Otec vo vojne nebol. Pracoval v nejakej vysokej pozícii pre štát, takže si vybavil, aby mohol ostať s nami, so svojou rodinou. 

Jack a Collin rozprávali bez prestania a jediné, čo prerušovalo ich monológ bolo zhíknutie tiet a mamy,ktoré si každé dve minúty zakrývali rukou od ohromenia otvorené ústa.

Ja som ich zážitky z druhého konca sály nepočul, tú všade omieľajúcu hrôzu som nevnímal, no vedel som, že Collin a Jack museli prežiť niečo ťažké, keď sa celá rodina zišla kvôli oslave ich hrdinstva. Na to, aby som bol sám na svojich strýkov hrdý som nemusel byť vôbec zainteresovaný. Collin prišiel vo vojne o oko, čo dodávalo jeho rozprávaniu ešte hrozivejší podtón. I Jackove oči poznačila vojna. Voľakedy večne smejúce sa oči vystriedal vážny a ustarostený pohľad. Obaja zostarli. Od nášho posledného stretnutia akoby prešlo desať rokov. Boli to len dva roky. Pre mňa len dva, pre nich až dva. Tváre strhané, oči strnulé, no pery v ten večer vykrútené do úsmevov. Suzanne držala Jacka za ruku a videl som, s akým obdivom hľadí na svojho muža. Sara, ktorá sa v ten večer neodtrhla od Collina, bola v 7. mesiaci tehotenstva. Otehotnela v zime, keď mojim strýkom povolili na pár dní prísť domov a stráviť Vianoce v kruhu svojich rodín. Collin mal ešte vtedy obe oči.

Zvonka sa ozvali zvony. Oznamovali, že je 10 hodín. Zvláštne zvyky takto večer zvonami rušiť večerný kľud, napadlo ma. Už dve hodiny som mal spať. Asi v tej eufórii z príchodu strýkov na mňa všetci zabudli.

Zívlo sa mi. Bol som unavený, no musel som vydržať nezaspať. Páčila sa mi atmosféra v miestnosti, páčilo sa mi byť v kruhu dospelých a cítiťsa ako jeden z nich. No nemal som čo robiť a nuda pomaly opantávala moje viečka stále viac a viac. Vstal som z kresla a šiel za rodičmi.

,,...a potom sa vynorili z poza stromov niekoľkí vojaci v nemeckých uniformách a ja som tam musel nechať Toma umier..., áá môj malý synovec James,'' prerušil svoje rozprávanie Jack a natiahol ruky, aby ma objal. Jack bol môj najobľúbenejší strýko. Pred tým, ako ho povolali do vojny, sa so mnou vždy hodiny hrával. So Suzanne bývali neďaleko nás. Suzanne výborne varila a ja som chodil ku nim takmer každý deň.

,,Čo je zlatko, už si unavený?'' prihovorila sa mi mama a postrapatila mi vlasy.

,,Nie mami,vôbec,'' rýchlo som odvetil, ,,len sa veľmi nudím. Nemohol by som aj ja počúvať strýkov?'' 

,,Nie zlatko,už sme si to vysvetľovali,'' odvetila rozhodne mama.

,,Ale, no tak Molly, nechaj Jamesa načrieť do reality dneška,'' zastal sa ma starý otec. Bol som jeho jediný vnuk. Bol už starý, no stále veľmi múdry muž. Vyvolával akýsi rešpekt a bol to práve on, kto držal rodinu pohromade. Mama mi vravela, že tiež bol vo vojne. V tej prvej mám na mysli. Nohy mu neslúžia, odkedy si pamätám. Možno ho na vozík posadila vojna. A možno to bolo len preto, že už bol starý, neviem.

,,Nemôžeš ho predsa stále chrániť pred zlou stránkou sveta. Nikdy nevieš čo sa stane a nevedomého ho do života nepripravíš. Aj on raz bude dospelý a bude sa musieť postarať o rodinu,'' zvolal a žmurkol na mňa.

,,Otec, prosím ťa, nechaj výchovu na mňa. Viem, čo robím. Nechcem, aby vojna poznačila jeho detstvo. Navyše ak Boh dá, čo nevidieť sa všetko skončí a hrôzy pominú, stanú sa históriou,'' povedala s úsmevom na perách a Suzanne so Sarou sa ešte väčšmi pritúlili ku svojím mužom, hrdinom.

,,Choď za Bertou, ešte je v kuchyni. Ona sa dozaista bude chcieť s tebou hrať,'' povedal otec a tým bola moja snaha zapadnúť do kruhu dospelých definitívne zmarená.

A tak som šiel do kuchyne. Berta práve umývala špinavé taniere po našej večeri. Bola to tučná stará žena so srdečnými očami a večne zviazanými striebornými vlasmi v drdole. Mal som ju rád, vždy keď som bol u starých rodičov na prázdninách sa so mnou hrala v záhrade na skrývačku. Záhrada starých rodičov bola totižto obrovská, plná ovocných stromov, kvetov a kríkov. 

,,Bertáá? Poď sa so mnou hrať, prosím. Všetci sa radujú nad príchodom strýkov a nechcú mi dovoliť počúvať, čo zažili vo vojne.Tak som sa na nich tešil, ale teraz sa tu len nudím,'' povedal som maznavým tónom

,,Musím poumývať riad, zlatko. Veď vidíš, koľko tu toho mám a samé sa to neuprace. Ale dnes som bola dole v dedine a kúpila som môjmu Georgovi túto loptičku. Tak si ju teda požičaj a choď sa hrať,'' narhla vyťahujúc z vrecka zásterky malú loptičku. Berta bola slúžka a tie si nemohli dovoliť kupovať vnúčatám pekné, farebné, z dreva vyrezávané hračky. To som vedel už vtedy, no jednoduchej lesklej loptičke, ktorú mi požičala, som sa potešil.

Vrátil som sa teda do sály, kde hlasy rodičov a strýkov ešte stále neutíchali. Práve sa dohadovali, aké meno dá Sára a Collin dieťaťu. Všetci vyzerali skutočne šťastne. Téma vojna sa asi na chvíľu dostala do úzadia. Bolo niečo pred polnocou a atmosféra v miestnosti bola nasiaknutá vínom a šťastím. Šťastím, že je opäť celá rodina pokope. Šťastím, že obaja strýkovia prežili. Že onedlho pribudne ďalší člen do rodiny. Že sa vojna chýli ku koncu. Že je nočná mora na konci a už nič zlé nehrozí.

Hra s loptičkou ma postupne prebrala a moje oťažené viečka na chvíľu podoprela. Hádzal som si ju v rohu pri okne o stenu. Bola malá a nerobila hluk. Žiadna veľká zábava s ňou nebola, no čo som iné mal robiť. Vtedy som ešte nevedel, že tá jednoduchá lopta z Bertinho vrecka na zástere mi zachráni život.

Ako som si ju tak pohadzoval, omylom sa odrazila od rohu nábytku a vyletela z okna.

,,Do paroma, Berta ma zabije,'' zašomral som si popod nos.

,,Rodičia ma von do záhrady, do tmy, určite nepustia. Už beztak by som mal byť teraz v posteli a spať. Určite pohrúžení do rozhovoru a radosti aj zabudli, koľko je hodín,'' pomyslel som si, ,,tú loptičku musím ísť nájsť.'' Vedel som, že Berta nemá veľa peňazí na darčeky pre jej vnuka, Georga a on má len tie hračky, ktoré som mu poslal ja, keď ma už prestali baviť. Navyše lopta nemohla dopadnúť ďaleko. Bude len v záhrade a tam sa mi nič stať nemôže,'' odhodlane som uvažoval.

Keď som prechádzal popri ostatných, starý otec sa prave rozohňoval nad Hitlerom a politikou nemcov. 

Pomaly som sa vytratil z miestnosti a cupitajúc dole schodiskom som utekal, aby som ju stihol nájsť zakiaľ si všimnú, že nie som v miestnosti. 

Vonku bola už čierna noc. Trávu začínala pokrývať rosa a ja som netušil, ako v tej čierňave nájdem malú loptičku. Trochu som sa aj bál, predsa len bolo niečo pred polnocou a ja som takto neskoro vonku ešte nikdy nebol. No nebolo času na strach,musel som ju nájsť. Zohol som sa a kolenačky som pozeral popod každým kríkom, či stromom. Bezúspešne. Po pár minutách moje zúfalstvo preťala úľava, keď som uvidel čosi lesknúce sa pod veľkým košatým stromom na konci záhrady pri bráne. Bola to lopta, určite. Tak predsa som sa mýlil, keď som myslel, že bude hneď pod oknom. Po štvornožky som sa doplazil ku nej a vzal ju do rúk.

,,Tak a teraz musím utekať späť do domu,'' vedel som vstávajúc zo zemi. Moje oči zvyknuté už na tmu v tom zahliadli kolená mojích bledých slávnostných nohavíc celé zašpinené od trávy.

Premklo ma hrôzou. Tak som sa miesto rozbehnutia k domu začal rukami oprašovať od hliny. V tom obrovská žiara zasiahla dom a mňa odhodilo dozadu. Zdvihol som hlavu zo zeme a dom mojich starých rodičov bol v plameňoch. Vo vzduchu som videl nízko lietajúce nemecké lietadlo a v ušiach nepočul nič len piskot. Zamrel som. Nevedel som čo sa deje, čo to bolo. Jediné čo som vedel bolo, že celá moja rodina bola vnútri. Chcel som sa postaviť, utekať, zachrániť ich no nemohol som vstať. Moja noha bola zlomená a telo paralizované. 

Dnes už viem, že to bola posledná rana nemcov. Posledné bomby hodené nemeckými stíhačkami na anglickú dedinu Hannington. Ako som sa neskôr dočítal v novinách, padli tri. Ostatné dve som nepočul. V tú noc som okrem celej rodiny prišiel o sluch. V tú noc, v ktorú sme si pripíjali na koniec vojny, na pokoj a prítomnosť celéj rodiny. Pritomnosť rodiny, ktorú som odvtedy už nikdy nepocítil. Ležal som tam sám do rána, kým ma nenašli s tou malou loptičkou v ruke vystrašení obyvatelia dediny. 

,,Dáte si ešte čaj pán Ripley?'' vytrhla ma z myšlienok sestrička miestneho starobinca.

Sedel som pri okne vo svojej izbe a neprítomne hľadel von oknom.

,,Nie, len mi prosím vás, podajte tú loptičku, ktorú mám položenú na skrinke,'' poprosil som ukazujúc trasľavým prstom starca na ošúchanú, starú, celkom obyčajnú malú loptu.Tú, ktorá mi zachránila život.