Všetko sa mihalo.

Záclona zvláštnych vzorov sa nebezpečne približovala a chcela ma spútať,zadusiť.

Naplo ma. 

Netuším koľko je hodín ba ani koľko tu už ležím.

Ruky mám doškriabané od nechtov.

Celé telo ma svrbí.

Krv za nechtami no tie žily stále prekliato svrbia.

Bolia!Prúdi nimi bolesť,viem to.Cítim ju.Ovláda moje vnútro.

Tiché kormidlo pustej lode.

Cez žily sa to svinstvo dostáva do celého tela,do mozgu,svalov a srdca.

Naplo ma a teraz už silnejšie.

Otváram oči.Ešte stále som tam.

Biele steny ohraničujúce môj svet sa neustále medzi sebou naháňajú

rezignovane ležím na kolotoči, ktorý nie a nie zastať.

To moja mysel!

snaží sa ma zabiť?

a možno som už načisto zošalel

Matrac ,môj mäkký spoločník prežratý chrobákmi,ktoré sa v tichosti priživujú na mojej pohostinosti.Pomaly ma tá háveď obžiera.

Pot steká po čele a dáva ľadové bozky.

Deň strieda noc a triašku bezvládnosť

Zapácha tu obsah môjho žalúdka.Zvratky sú všade navôkol.

Črevá,pečeň,ladviny.Všetko je preč a v mojom bruchu diera.

No mysel sa koncentruje na žily.Cítim ich.Sú stále vo mne.Plné života si pýtajú jesť.

A ja poslušný hostiteľ načiahnem sa za potravou

...a opäť žijem