Kravpaš (Govinda)

Svetlovlasé dievča,
v červenom kroji,
k súdu sa strojí.
A či sa bojí?
A že sa bojí.

Svätci sa tázali dievčiny:
"Nač ty rčieš také zločiny?
Veď každý vie, kto je jediný,
najkrajšia tvár našej krajiny."

Dievča slzu vytratí:
"Svätci, nesmiem klamati:
Zvestujem ako som videla,
Kravpaš, on má tvár anjela."

"Zda si slávy nášho kráľa
cudzincovi odovzdala?"
Hrmia Biskup hrubým hlasom,
vlievajú strach svetlým vlasom.

"Biskup, prosím, kroťte hnev,
čujte mladej matky spev!"
Pásla kravky k lesu blízko.
A z tých nebies zráz sa blyslo.

Kravka sa jej poplašila,
do lesa tá od trielila.
Zo stádom musela ostati,
v plači, že kravka sa nevráti.

Kravkám tiež slzy stekali,
akoby vedeli, plakali.
Nárek pretne jasný hlas:
"Dievčiny, smiem medzi Vás?"

Stál tam šuhaj Božskej krásy.
Tmavé oči, tmavé vlasy.
Tvár sťa lupeň, zjav sťa búrka.
Po boku mu zašlá kravka.

Nežne hladil kravičku.
V rúčke držal flautičku.
Zahral nášmu srdiečku,
nesmrteľnú pesničku.

Tiekli slzy od radosti -
blázon, kto ho neuhostí.
"Vezmi všetok chlieb a soľ,
šuhaj, si sťa apoštol!

Vyzraď meno smutnej mati,
nech ho chváli, až do smrti!"
"Mnohé mená ku mne vedú,
neznáš ich pre svoju biedu.

Jedno ty však spoznať máš.
Volaj že ma Kravypáš!"

Ako prišiel tak sa minul,
sťa by s krásou slnka splynul.
Keď som vošla do dediny,
tázali sa sa na noviny.

Slzičku som vytratila
a takto som hovorila:
"Zvestujem, ako som videla:
Kravpaš, on má tvár anjela."

Dobrý ľudia počúvali,
pre kravku sa radovali.
Iný s tvárou, ako hadi
Vás sem dali zavolati.

A teraz tu v plači stojím
naproť svätcom v zvláštnom boji.
A zvestujem, ako som videla:
Kravpaš, on má tvár anjela."

Svätci múdri Božou slávou
sluhami sú Kráľa pávov.
Radia sa a dlho mlčia -
mätie ich to zvláštne dievča.

Azda možno? Pánom iným,
slúžiť s takým odhodlaním?
Či ju zdriapa temný šiaľ,
že nevidí, kto je kráľ?

Rečia Biskup, najlepší z nich,
bez rady sme. Načo trýzniť
mysle naše a to dievča?
Kráľ nech nasadí jej pečať.

Svetlovlasé dievča
v červenom kroji
k súdu sa strojí.
A či sa bojí?
A že sa bojí.

V deň súdu na kráľa dvore
čelí dievča nočnej more.
Budú pán kráľ žiadati,
Kravpáša tvár zapreti?

Dievča stojí, leje slzy,
no jej osud ju nemrzí.
Veď sľúbila chváliti
Kravpáša, až do smrti.

Otvára sa veľká brána.
Jasná miestnosť, siene pána.
Tvár kráľa, len závoj halí.
a Biskup, ten prednášali:

"Pohlaď Ó Najvyšší Pane,
veď to dievča zopne dlane,
pred tebou. I tak prednáša,
spev na slávu Kravypáša!

Prehlás, Pane, čo s tou devou!
Po to sme prišli za tebou.
Rozsúď že, veď ty si vládca!
Kde sa naša myseľ stráca."

Služobníci pred kráľom stoja.
"Znám zrod Vášho nepokoja:
Priviedli ste služobnicu,
predo mňa sťa hanebnicu."

Kráľ sňal závoj - v sieni stál
jasne krásny Kravpaš Kráľ.
"Mnohé mená ku mne vedú,
neznáš ich pre svoju biedu."

Dievča padá na kolená
- jej duša je potešená.
Klania sa i svätcov rada,
- nepokoj ich mysle padá.

Svetlovlasé dievča,
v červenom kroji.
Príkladom šla svätcom,
v odhodlanom boji.