Chacha.. toto nebude vtipný príbeh. aj tak viem, že nemám na to písať poéziu, ani na prózu... skôr len zbožňujem svoje dramatické umenie. len s jedným mám problém, hru na dámy a nedá mi... ale človek sa raz naučí všetko. aj klamať a klamať sám seba.. o tom, že vlastne ani nevie aký je svet farebný.. vidí ho, ale zdá sa mu, že to, čo vidí, je len slabý odvar toho, čo by mohlo byť. áno, áno, frekvencia svetla a nedokonalosť oka majú aj hlbší zmysel. je to o tom, že neviem, akú mám farbu vlasov, akú som ju mala predtým... a že na niektoré oči sa naozaj nedá zabudúť. lebo vieš, čo je za nimi. aspoň si to myslíš.. alebo si si myslel.. alebo by si si to rád myslel. myslela. smutné, živé, aj také, ktoré vyzerajú ako od diabla. ale nie sú. sú za nimi len ľudia. takí, onakí. tí a hentí, vpravo a vľavo. toto dichotomické delenie sveta ma občas unavuje. "jak piękny jest ten świat, tylko czarny biały". ale veď existuje šedá. šedá teória sveta. že vraj "dužo mówimy, mało rozmawiamy". pekné, skryť sa za slová, aj tak nikdy nevyjadria, čo by si chcel. to, čo súvisí s jazykovým obrazom sveta, len tak ľahko nezmeníš. asi mám profesionálnu deformáciu, ja viem, ale jestvuje vôbec niekto , kto zdefomovaný nie je? existujú také ľudské vzťahy? jaj, hlúpe úvahy hlúpeho dievčatka. asi len túžim po tom, aby ma niekto počúval. vlastne nemám čo povedať. nemám čo napísať, iba o tom, aký je svet zlý.. možnože je zlo iba inou formou dobra, lebo ak by bol svet podľa terajšieho vnímania lepší, aj tak by tu bolo zlo. a čo ak je to naopak?... možno že hranica medzi dobrom a zlom je pohyblivá, tak ako pri prílive a odlive oceána. ach oceán, nekonečné modro s vlnami, ktoré sa len tak hrajú medzi sebou, a v diaľke maják. nádej, pevnina. nejaké ryby mi tu hovoria, že ak by sa dostali na súš, zomreli by. ja by som bola najradšej rybou.takou sivastou s dvomi okálmi na bokoch hlavy, aby som videla aj dozadu. a vždy keď príde nejaký nepriateľ, hneď by som ho uvidela a zmizla... ide mi o tie snové vízie. aj keby som ako chcela, nikdy rybou nebudem, tak ako mi nikdy nenarastú plutvy a nebudem sa môcť spláchnuť do "vecka", aby som sa nakoniec ako malý Nemo dostala do oceána... nikdy som si neuvedomila, aké je ťažké napísať nejaký súvislý text. príbeh, román, hlavne vtedy, ak chýba invencia a fantázia. obdivujem všetkých, čo to dokážu. ja som tiež chcela napísať niečo súvislé, niečo pekné, s odkazom pre ľudstvo a budúce generácie, ale-ako vždy- úbohá lenivosť prevláda. nemôžem písať nejaké cukríkové príbehy, keď viem, že svet nie je úplne ružový i keď si nasadím ružové okuliare. kvôli dioptriám si ich budem aj tak musieť dať dole.. nemôžem písať o čiernom svete, lebo viem, že taký je iba v noci pri splne, ak si ďaleko od mesta. a to nie, to je príliš veľké sústo. byť daleko od všetkých. v absolútnom tichu. iba ty a svet. iba ticho, ty a tlkot tvojho srdca. žiara hviezd, ich blikanie, malé mihotajúce sa svetielka, ktorých je tak neskutočno veľa. a na jednej z nich je malý princ. musím sa usmievať. je tam, aj so svojou ružou, ktorá má len 4 tŕne aby sa obránila pred tigrami a vetrom. ach, malý princ, chýba mi... niekto, kto už nepríde. veľa ľudí odišlo. z nášho alebo ich života. a tak by "bodlo" keby sa vrátili a my sme sa s nimi mohli rozlúčiť! alebo si ich aspoň takpovediac "vyfotiť do srdca" v tom najlepšom svetle. ani nie tak tváre, ale osobnosti. fakt, to sa dá, mám to odskúšané. fotky iba kazia charakter. zachytávajú síce tie pekné chvíle, ale viem, že na všetkých, na ktorých som zvečnená ja, sa cítim inak ako sa tvárim. na obrázku sa smejem, ale viem, že vtedy to tak v mojom pseudovnútri tak nebolo. robia to aj iní? viem, svet treba ukazovať z tej lepšej strany, preto sú fotky vždy len tie najkrajšie, horšie sa vyhadzujú. kto by aj stál o to, keby vám miesto milých mačiatok ukázali na bilboarde mŕtvolu... ja nie. veď.. sme aj boli pohoršení s kampaňou proti interrupciám. už skončila. nevieme, či je svet pekný, je to každého subjektívna vec. niekto si ho vie urobiť podľa svojich predstáv. povie si- veď tá tráva nie je až taká vysušená, veď to nie je ošarpaná budova, tí ľudia mi už vôbec nechýbajú. všetko je o psychike. tiež si nepoviem- nikto ma nikdy neľúbil- ale radšej skonštatujem, že som pre týchto ľudí až príliš dobrá. príliš zbožňovaniahodná, príliš svoja, príliš moja, príliš sama. hlavne sama. "chceš sa cítiť sám? choď do spoločnosti!", nahá pravda.. veď kto by chcel s vlastnou životnou pravdou ako s kožou na trh? všetci sa boja spoločnosti, ľudí, ale hlavne seba. svojho osamoteného ega. ega, ktoré si s nimi robí, čo chce a oni sa mu podriaďujú. sme takí. čo už.. všetko objektívne je do istej miery subjektívne. tak ako neexistuje tá pevná hranica medzi dobrom a zlom, medzi slobodami ľudí.
toto je len jeden úlet. dúfam, že ich nebude viac. použila som veľa klišé a veľa bodiek, zato primálo veľkých písmen; priveľa vlastných názorov a postojov, o ktoré nik nestojí, ani nesedí; ospravedlňujem sa, ak sa to niekoho dotklo, mám v úmysle to čím skôr vymazať. ale jedno je isté - chcela by som touto cestou pozdraviť malého princa a jeho kvetinu, na planétu B612. ak tam náhodou budeš cestovať, alebo ak tam majú internet, prosím ťa pozdrav ho do mňa nastokrát.zatiaľ vďaka:) toť vsio
Pridať nový komentár