More lží

I.
Môj otec mi nikdy nerozprával príbeh o Ikarusovi. Objavila som ho sama. Myslím si že mi ho nepovedal preto lebo nechcel aby som prežívala ten pocit aké to je skoro sa dotknúť hviezd. Prekvapujúce je že až po tom čo som si ten príbeh prečítala som sa chcela natiahnuť ešte ďalej než ku hviezdam. Je to ako keď sa niekto zamiluje... a potom sa topí v mori.
(A klamala by som keby som povedala že ten pád nerozbil všetko v čo som dúfala že je pevné.)

II.
Moja učiteľka chémie veľmi dobre vedela že rada snívam. Keď som jej povedala že rozprávky sú rovnako skutočné ako láska, len sa na mňa pohŕdavo pozrela. To sklamanie v jej očiach doslova svietilo. Možno kvôli tomu, keď som na písomke napísala že láska je tá najsilnejšia zo všetkých síl, sa mi vysmiala a povedala mi že láska je rovnako neskutočná ako tie rozprávky v ktoré verím.
(Mýlila sa. Láska existuje, len bola zlomená na niekoľko miliónov kusov a popadala do mora zlomených sŕdc.)

III.
Moja mama nerada rozpráva o mori. Ako dieťa ktoré sa skoro utopilo v plodovej vode keď sa mu okolo krku obmotala pupočná šnúra by som mala aj chápať prečo. Boli to tie nahnevané penové vlny mora ktoré kričali aby ma vrátila späť. Nebyť mojej babičky, nikdy by som tomu nepochopila. 
("Každý deň premýšľa aké by to bolo keby ťa nechala vode. Voda jej toto nikdy neodpustí.")

IV.
Raz sa určite do môjho života dostane muž. Muž ktorý bude stáť, hrdý, prenádherný, múdry a odvážny... bude vedieť že moja obľúbená pesnička je o zime a pochopí prečo mám tak rada dážď. A ja ho budem milovať z celého môjho rozbitého srdca. 
(A až neskôr zistím že to bol on kto ukradol oči Pána morí.)