Naše hrable, to nie sú len také novotiny z obchodu, čo si ešte nezlomili ani jeden zub, čo ešte nikomu nevydrali mozole. 

Ich rúčky sú spotené od dlaní predkov a ich popukané staré drevo slúži a slúži. Sú ako starí rodičia. Na poliach, ktorým nevidno koniec sa skláňajú k zemi. Chytajú si boľavé kríže a potom zase rozhrabujú vôňu sena.

Slnko praží a ja som ešte malá. Aj ja mám svoje hrabličky. Dnes také hrabličky navlačuje ďalšia generácia, po mne, a ja po tých, ktorí boli predo mnou. 

Sused Pípoš, od nedávna nebohý, prichádza s traktorom. Ten traktor je ako náš erb. Pamätám si ho, od kedy si pamätám, kam patrím. Sedávala som na hrdzavom blatníku, vedľa starého otca, alebo na vlečke s ostatnými ženami, hrdá, že sa veziem do poľa. Pole je život. Z neho sme vzišli, z neho žijeme a doňho sa vrátime. Prečo si ho priečiť?

U nás nikto nepindá, tak, ako to robia ľudia dnes. Práca je chrám našej rodiny. Teraz sme všetci. Na dovolenke s hrabľami pod slnkom, jeden s druhým a druhý s prvým, vo svojom kruhu, s vlastnými povesťami.

Kam by som išla, ak nie sem?