Lugley ma viedol hotelom tak sebaisto, akoby to bol jeho domov. Už viem čo robili s Elsou do deviatej vonku, kým ja som trávila čas s ich deťmi... Dopriali si poznávací zájazd po Atlantis Beach Tower.

Kráčali sme svižne. Prezdobené moderné miestnosti s vysokým stropom som si nestíhala všímať... ani som si nepamätala, koľko sme ich vlastne prešli. Snažila som sa toľko nezízať na okolie, aby sa snobi zas nezačali pozastavovať nad mojím nevkusným správaním. Asi ťažko by im šlo vysvetliť, že na svete žijú i ľudia, ktorí jednoducho do takéhoto prepychu nikdy nezavítali. Nešlo by im vysvetliť, že sú krajiny, kde deti bojujú o prežitie, súperia s obrovským hladom, s biedou a každý nový deň je pre nich ako dar, lebo vedia, že počas noci mohli umrieť – v Afrike je to totiž bežné. Myslím, že keby do takéhoto luxusu zavítalo Africké dieťa, len by nás všetkých vysmialo. K šťastnému životu stačí predsa oveľa menej... možno kus chleba a pohár vody, alebo kus chleba, pohár vody a človek ktorého mám rád.

A ak by toto aj šlo nejakému boháčovi vysvetliť, pravdepodobne by len sústrastne pokýval hlavou a pobral by sa preč s vlastným presvedčením, že chudobu pochopil. Nik ju nepochopí, kým ju nezažije!

Trochu som posmutnela nad tým, aké obrovské vo svete existujú rozdiely. Spomenula som si na Bruca a Dianu... na mamu a oca. Najradšej by som sa vrátila späť domov, aj keď to nebolo ktovieako pevné útočisko. Pravdupovediac sa mohlo každú chvíľu zosypať. Stačilo by, aby ma na ulici zrazilo auto, alebo aby som sa pošmykla a spadla zo schodov... nemali by sme z čoho žiť. Rozhodla som sa! Musím niečo podniknúť, hocičo! Musím svoju rodinu lepšie zabezpečiť. Lenže čo zmôžem? Mám 22 a som bez vysokej...

No dosť už môjho rozhorčenia. Začínala som si sama liezť na nervy, furt len fňukám, ešte aj nad tým, že som v prepychovom hoteli! Hanba mi. Mala by som sa tešiť, a aj sa budem. Nalepilo sa na mňa nečakané šťastie, nad tým je ozaj smiešne fňukať.

Mierne som podvihla hlavu. Videla som, ako si ma muži okolo prezerajú, ale mala som ich na háku, ešte som sa aj usmiala a oni sa začali usmievať tiež. Kráčala som sebaisto, letmo som si všímala osvetlenia budov a parkov s palmami, kontrolujúc svoju mimiku, aby som opäť nezačala bezducho zízať na tú nádheru. Prešli sme mostom a hneď za ním sme zabočili doľava. Chodníček bol o čosi užší ako cesta cez most. Napravo sa rozprestieral úzky pás nízkych, symetricky upravených kríkov, naľavo zas jeden z tých vodných kanálov, čo brázdili celý areál a dotvárali dojem divokej prírody v nezmyselnom kolose moderných budov...

Slnko práve zapadalo, obzor sa sfarbil do oranžova a vzduch sa mierne ochladil. Ako sme kráčali smerom k pláži, blysol sa mi v diaľke jej obraz. Jachta! Bola obrovská, s tmavými oknami, splývajúcimi s dynamickým tvarom lode. Vyzerala, akoby ju dva dni vkuse niekto leštil. Teplé slnečné lúče dopadajúce na hladinu mora veselo tancovali v odraze na jej trupe ako iskričky.

Približovali sme sa k mostíku. Tentoraz som Lugleyho ponúknuté rameno, za ktoré ma viedol uchopila pevnejšie, lebo spod vôd, čo sa nebezpečne mihali podo mnou som dostávala závrat... Nie, Amanda, teraz nesmieš odpadnúť, ani sa dozvracať, opakovala som si v duchu. Nesmela som Lugleymu urobiť hanbu, alebo nejak nápadito pútať pozornosť svojím „nesmotánkovým“ správaním!

Moja noha sa dotkla paluby a hlava sa mi prudko zatočila. Lugley ma zachytil.

„Amanda, ste v poriadku?“ Spýtal sa ustarane. Mala som sto chutí vyšplechnúť naňho čosi ako: Nie! Ty bastard! Ale ovládla som sa a iba som naňho zagánila.

„Skúste dýchať.“ Pripomenul mi potichu a ja som si opäť bezmocne omotala ruku okolo jeho ramena. Musela som mať všelijaké farby, prevládala, tipujem, biela so zelenou. Ach Bože! toľký trapas! Čo ešte dnes zažijem?

Moju myšlienkovú niť pretrhol hlboký dunivý hlas. Obzrela som sa, a zbadala som, že nás to víta jeden z obchodných partnerov. Stačil mi naňho jediný pohľad a prestala som sa čudovať, prečo jeho hlas znie, akoby vychádzal zo suda... jeho žalúdočný vak musel byť veľký ako Lugleyho hlava! Predstavila som si, čo by sa asi stalo, keby si dal všetok ten tuk z brucha odsať a zlikvidovať. Ostal by mu, samozrejme, gigantický žalúdočný vak a z ovísajúcej kože by si kľudne mohol dať vymodelovať úložný priestor – taký, aký majú kengury. Skladoval by tam peniaze... mmm... šikovná skrýša.

Fuj, skonštatovala som v duchu a snažiac sa udržať rovnováhu, postupovala som ďalej, závislá od Lugleyho pomoci. Zanedlho som sa dozvedela že ten zazobaný kufor tuku sa volá Taylor Sweat Kolins. Lugley ma nenápadne podrgol a naznačil mi, že si mám jeho meno dobre zapamätať. Nepochybne, už len vďaka jeho zjavu...

Viete, ja nemám nič proti tučným ľuďom. Ja mám len všetko proti tučným zazobaným ľuďom! Existujú totiž prípady, keď sa obezita vyskytne ako choroba. Ja myslím, že pán Taylor Kolins si je chorobou sám. Nemala som v záujme špárať sa tomu človeku v súkromí, len ma tak napadalo, že keby nejakú svoju jachtu predal, možno by zachránil mnoho ľudských životov. Väčšina boháčov by si ale najradšej svoj majetok odniesla aj do hrobu. Akoby ho tam potrebovali... Ničím takým si u Boha neurobia očko, ani po smrti zázračne nevylezú z rakvy, aby si mohli za svoje prachy postaviť raketu, čo ich bezpečne prevedie na druhý svet!

Zamyslenosť mi pomáhala k ladnejšiemu pohybu po kolísajúcej sa palube. Stále som sa však kŕčovito pridržiavala Lugleyho a desila som sa momentu, kedy sa ho budem musieť pustiť. Pán Taylor Kolins nás zaviedol do podpalubia. Vyzeralo to tam ako v nejakom paláci. Normálne človek zabudol, že je na lodi! Detailné osvetlenie, moderné zariadenie iteriéru a samozrejme štebotajúca smotánka. Trochu mi odľahlo, že ženy, ktoré som tam videla boli oblečené vo večerných šatách, tak ako ja. Lugley mi zrejme zase zabudol oznámiť, že nejde o nijaké oficiálne obchodné jednanie, ale o priateľské posedenie a náš podnik nás sem poslal vlastne len preto, aby sme sa ukázali a zase zmizli. Ten chlap je vážne neskutočný pako! Byť Elsou, uštedrím mu nejakú príučku.

Priznávam, počas večera som sa fakt parádne nudila. Takmer som si začala obhrýzať nechty a to už by bol ozaj vrcholný trapas. Lugleymu, ktorý moju mladú dámsku spoločnosť vyžadoval som v tesnom závese robila chvost. Nik sa ma nič nepýtal, keď bolo potrebné sa usmiať, usmiala som sa a to bolo všetko. Prakticky som ani nevnímala o čom sa s tými ľuďmi Lugley baví. Prijala by som pohárik niečoho osviežujúceho, no nechcela som sa môjho šéfa za nič na svete pustiť, bola som ako vtáčatko bez krídel, odkázané na milosť a nemilosť „veľkého uja Lugleyho“. Zúfalo som tŕpla, kedy sa toto trýznivo trápne stretnutie skončí a budeme môcť zdúchnuť. Vtom mi doplo, že po bezduchom promenádovaní sa luxusnou jachtou ma čaká ešte jeden ponižujúci úkol, kým budem môcť znovu uchopiť ovládač, zapnúť telku a vyložiť si nohy na gauč!

Dobre, stráviť čas na večierku zo slušnosti je jedna vec. Ale zdržiavať sa tam ešte hodinu po tom, ako všetci hostia odídu... to mi už pripadalo od Lugleyho mierne vtieravé. Lenže potom mi doplo, o čo mu ide. Kontakty... známosti... Možno by som mala aj ja nejaké nadviazať. To bol žart, hej?

Vypadli sme! Uf... zdá sa to byť ako sen. Práve sme prechádzali popod palmy blízko hotela, keď sa ma Lugley začal vypytovať.

„Nejaká si bola strohá, Amanda, mala si sa viac uvoľniť.“ Skonštatoval tým tónom, kedy s istotou dokážete postrehnúť, že vám ten človek niečo hovorí, ale pritom mysľou blúdi úplne inde. Ja... a strohá? Bodaj by nie, keď som ti celý čas viala za zadkom ako ozdoba! Pomyslela som si.

„Ehm...“ Začala som neurčito. „Netrápte sa pán Lugley, len mi bolo trochu nevoľno z toho večného kolísania.“ Odbila som ho zdvorilo.

„Oh...“ Zaskučal sústrastne. Dokonca mi venoval aj krátky pohľad. „To ma mrzí.“ Dodal. To ma mrzí? Všetko? Čakala som, že ma aspoň pošle do izby, aby som si oddýchla, vážne som ešte dlho potom nevedela stáť rovno bez toho, že by som sa nekyvkala, pripomínajúc pohyby lode... Ale on nie! Žiaden veget, nijaký oddych! Ďalší večierok! To bolo ako za trest, že som mohla vidieť Bahamy! Ak mi zajtra oznámi, že zase niekam ideme, vybehnem na pláž a radšej si vopchám hlavu do piesku!

Večierok v Atlantis Beach Tower bol o čosi znesiteľnejší, ako ten na Kolinsovej nablýskanej jachte. Švédske stoly sa každému neohrabane núkali tým svojím lahodným výzorom. No tentoraz som sa k nim mohla aj priblížiť a niečo chutné si ukoristiť, nebola som totiž od nikoho závislá. Teda chcela som naznačiť, od niekoho tak posadnutého smotánkou, ako bol Lugley. Zaškvŕkalo mi v žalúdku a tak som si do úst vložila kúsok dezertu. Chuť na sladké ma premohla. No vlastne ma premohol skôr dizajn bahamských koláčikov. Mňam!

Za ten čas, čo som si vychutnávala jogurtovú plnku, zrak mi padol na Elsu, stála obďaleč. Lugley ju práve opúšťal, zrejme sa opäť vybral brázdiť moria známostí... Podišla som k jeho žene, aby tam nebola taká sama. Koniec koncov, aj ja som bola sama.

S Elsou sme sa dobre porozprávali. Bolo už okolo polnoci, keď ma premohol stres a všetky udalosti z dnešného dňa. Musela som aspoň na chvíľu vyjsť na vzduch, tak som zamierila k priestrannému balkónu, preč z toho nekonečného ruchu! Oprela som sa o zábradlie a zhlboka som sa nadýchla. So sklonenou hlavou som počúvala hudbu z večierkovej sály, ktorá ku mne doliehala len nepatrne, akoby z iného sveta. Šum mora mi bol taktiež vzdialený. Vlastne som jasne počula len vlastný dych a akési mužské hlasy obďaleč.

„Uhm, vydaril sa, aj ja som spokojný.“ Začula som jeden z nich. Bol melodický, ako hlas anjela. Niečo mi pripomínal, no nevedela som prísť na to, čo.

„Keď som ťa uvidel v tom kostýme divocha, bojujúceho za slobodu, takmer som sa od smiechu skotúľal z kresla!“ Zasmial sa druhý pobavene.

„Áno,“ prisvedčil ten prvý, taktiež s náznakom smiechu. „Sám som si pripadal trochu smiešne, ale nakoniec som sa s tou vlčou kožušinou nejak stotožnil.“ A obaja vybuchli do rehotu.

„Koho to bol nápad, preboha?!“ Rozhorčoval sa druhý pobavene.

„Heh,“ vydýchol prvý. „Vravel som ti, že Mike je totálny blázon! Ale perfektný režisér, zatiaľ najlepší, s akým som kedy spolupracoval...“ Trochu som zvraštila čelo. Oči som mala stále zavreté a zhlboka som dýchala, lebo som mala pocit, že sa mi vracia moja „malá morská nevoľnosť“. Súvislosti ich rozhovoru som zatiaľ nevnímala.

„No dobre, ty William,“ zasmial sa kamarát môjho anjela. „Ja už pôjdem. Som uťahaný, ako kôň a tieto večierky mi nepridávajú na energii.“ Zberal sa preč.

„Jasne, Billy, choď si pospať.“ Vyriekol hlas prvého muža, ten hlas, melodický ako hra na harfe... Taký hlas, čo patril len Bohom. Stále mi rezonoval v ušiach a potom akoby som sa začala preberať z driemot. No dobre, ty William, zaznelo mi. Zrazu sa mi tie ich nezmyselné pletky začali spájať dohromady. Vydaril sa... režisér, divoch, bojujúci za slobodu...

Hlavu som zdvihla tak prudko, až sa mi zazdalo, že mi v nej zahrkal mozog! Obzrela som sa jeho smerom. Stál asi päť metrov odo mňa, lakťami sa opieral o zábradlie a hľadel na more. Bol to on! Nepochybne! Naživo bol stokrát dokonalejší ako v nejakom filme, to ma mučilo! Medený odtieň jeho vlasov som si nemohla s ničím pomýliť, aj keď mu ich osvetľovalo len svetlo zo sály za chrbtom. Jeho uvoľnená, mužná postava vyzerala ako telo nejakej šelmy a dojem vznešenosti, no zároveň nebezpečenstva mu dodávali jemne vystupujúce lícne kosti.

Sťažka som zalapala po dychu, srdce mi bilo ako splašené. Ten šok ma zmrazil a jeho prítomnosť zhypnotizovala. Nepohnuto som stála a sledovala ho. Netrvalo dlho kým si to uvedomil a otočil sa ku mne so znepokojeným výrazom. Vtedy som takmer omdlela. Musela som sa silno zachytiť zábradlia, aby som sa nezviezla na zem!

„Pre-p-prepáčte...“ Zakoktala som a chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť. William bol ako Boh, ani nie z tohto sveta a čo ja? Nemala som právo naňho zízať. Počula som však, ako si povzdychol vo veselom úsmeve.

„To nič,“ začal zľahka. „Som zvyknutý.“ Ostala som ako obarená, nechcelo sa mi veriť, že so mnou prehovoril!

„Ja som naozaj nechcela... len...“ Jachtala som. Otočil sa ku mne tvárou a napodiv sa doširoka usmieval. To je taký prívetivý ku každému? Keby som ja bola hviezda, určite by som sa od fanatických fanúšikov separovala a už vôbec by som im nedovolila, aby na mňa čumeli!

„Nič sa nedeje, je to v poriadku.“ Bola som v pomykove. „Volám sa Christian.“ Dodal. Zrejme zámerne nespomenul svoje priezvisko. Asi predpokladal, že ho poznám, no to bol osudový omyl...

„Ja viem. Teda vlastne neviem...“ Priznala som a on sa zasmial. Podišiel ku mne. Pane Bože on sa ku mne priblížil!

„A vy?“ Prvýkrát som naňho celkom uprela zrak a z toho pohľadu sa mi zakrútila hlava! Nádherne sa usmieval... Jeho oči mali v tme neurčitú farbu, boli zvláštne, niečo z nich vyžarovalo. V miestnosti plnej ľudí by Christian vôbec nemusel prehovoriť, jeho čarovné oči by zaňho vyriekli aj najzložitejšiu vetu a nik by nemohol protestovať, že nerozumel, pretože jeho oči naozaj rozprávali.

„Ach...“ Vydýchla som a kútiky úst sa mi trpko nadvihli do nepatrného úsmevu. „Moje meno vám nič neprezradí.“ Trochu zvážnel.

„Aj tak by som ho rád vedel...“ Zaševelil upokojujúco.

„Amanda.“ Musela som to zo seba doslova vykopnúť! Podával mi ruku. Zdráhavo som sa jej dotkla a vtom som pocítila, ako sa mi podlomili kolená. Letela som na zem, nič som nevnímala. Už len posledné – to ako ma stihol zachytiť. Odpadla som.

Ach... koľký trapas... Uvidím ho vôbec ešte niekedy? Som taká nemožná!